Denník N

Aká zmena?

O čom vlastne hovoríme, keď hovoríme o zmene?

Slovensko je tehotné zmenou, presnejšie jej  potrebou. Je teda logické položiť si otázku, zmenu čoho vlastne očakávame, po čom naša duša piští? Keďže racionálne uvažujúci človek neočakáva zmenu od Smeru (to by sa skôr dočkal Godota na zastávke MHD alebo trusu od dreveného hojdacieho koníka), pýta sa inak: V akom smere chceme zmeniť aktuálnu situáciu?

Možno nám na tejto tŕnistej ceste pomôžu aj vedci. Medzinárodnému tímu vedcov sa totiž nedávno podarilo odfotografovať vo vesmíre čiernu dieru. Tak už teraz teda vieme, kam miznú peniaze z našich daní. Postupne sa snáď dozvieme aj to, kam zmizli tí, ktorí sú za to zodpovední.

Ešte predtým sa však vráťme k pôvodnej otázke: Ako si predstavujeme požadovanú zmenu? Možných odpovedí zo strany dopytu, t. j. obyčajných občanov je zopár. Idealisticky predpokladajme, že cieľom politiky je šťastie občanov a zároveň, že šťastie je „subjektívne blaho“ – niečo, čo cítime vo svojom vnútri. Ak je to tak, pokračujme triviálnym materialistickým predpokladom, že:

  1. Šťastie je determinované najmä materiálnymi faktormi, ktorých spoločným menovateľom sú peniaze.

Na úrovni štátu sa takto vnímané šťastie meria veľkosťou HDP na obyvateľa. Na Slovensku oficiálnu definíciu chudoby nemáme. Niečo, čo možno považovať za ekvivalent, je životné minimum podľa zloženia domácnosti. Napr. pre domácnosť pozostávajúcej z dvoch dospelých a dvoch detí je to cca 530 eur mesačne na domácnosť. Životným snom (dream job) ľudí patriacich do tejto skupiny je mesačný príjem 1 000 eur. Veru tak, páni Kočner, Bašternák a pod. Percento rodín v SR pod touto úrovňou je varujúce (cca 10%).

Áno, od čias Komunistického manifestu Európu obchádza (komunistický lúzer Blaha sa chudák ešte  nachodí) viacero strašidiel. Okrem strašidiel populizmu a extrémizmu, Slovensko obchádza aj strašidlo (selektívnej) chudoby. Zmena tohto ukazovateľa je nutná, ale nie postačujúca podmienka. Naozaj závisí šťastie len od materiálnych faktorov? V skutočnosti pocit šťastia rastie v závislosti od množstva peňazí, ale iba po istú hranicu (Easterlinov paradox), nad touto hranicou majú peniaze iba nepatrný význam. Preto sa v súčasnosti začína skôr používať “Svetový index šťastia“ (World Happiness Index).

Anglický filozof, právnik a reformátor Jeremy Bentham, zakladateľ moderného utilitarizmu, definoval ako fundamentálnu axiómu svojej filozofie princíp, že základným kritériom rozlišovania dobra a zla je čo najväčšie šťastie čo najväčšieho počtu ľudí. Teda tak, drahí „sociálni demokrati“ (vyšli nás naozaj draho), nielen šťastie  pre „vašich ľudí“. Už dávnejšie básnici, proroci,  filozofovia, prišli s myšlienkou, že dôležitejšie ako peniaze sú pre pocit šťastia v živote, spoločenské, duchovné a etické faktory. Medziľudské vzťahy v spoločnosti, špeciálne v  komunite, v ktorej žijeme a pocit spokojnosti s tým, ako plynie náš život majú  na naše šťastie veľký vplyv.

Ak teda chceme optimalizovať toto kritérium, musíme zlepšiť aj vzťahy medzi ľuďmi na všetkých úrovniach spoločnosti, začínajúc politickou úrovňou, Napr. taký premiér by už nemal šíriť medzi ľuďmi nenávisť, nadávať novinárom do prostitútok atď. Na druhej strane, obyčajní ľudia, v dvoj-úlohe (občan + volič), budú rozlišovať medzi prostitútkou (zamestnanie) a ku**ou (charakter).

Filozofovia a psychológovia si takisto už dávno uvedomili, že spokojnosť s tým, čo máme je dôležitejšia, ako honba za tým, čo chceme. Niekde tu je totiž ukotvený tzv. „biologický argument“:

  1. Šťastie sa začína vo vnútri, trvalé šťastie vychádza len z nášho vnútra.

Ale ani tu to nekončí. Toto tvrdenie  je totiž opakom toho, čo hovorí Budha (nezabúdajme ani na budhistickú menšinu:-), podľa ktorého:

  1. šťastie nezávisí ani od vnútorných pocitov.

Pretože, čím väčší význam im pripisujeme, tým viac po nich túžime a tým viac trpíme. Budha odporúčal spomaliť v našej honbe nielen za vonkajšími úspechmi, ale aj za vnútornými pocitmi, ktorým podľa neho ľudia pripisujú s príliš veľký význam. Naše vnútorné pocity nemajú totiž žiadnu podstatu ani význam, všetko sú to len pominuteľné vibrácie, kvôli ktorým upadáme do bludného kruhu honby za nimi. Z toho bludného kruhu musíme uniknúť. Pre inšpiráciu, niekoľko myšlienok Budhu:

„ste tým, čo ste robili a budete tým, čo robíte teraz“

„keď sa budete snažiť porozumieť celému vesmíru, nepochopíte nič. Keď sa pokúsite porozumieť sebe, pochopíte celý vesmír“

 „koreňom zla je nedostatok poznania“

 „všetko, čo sme, je výsledkom našich myšlienok“

Domáca úloha: vyvodiť z toho praktické poučenie do života.

Malou zmenou uhla pohľadu je nápis vo veštiarni Delfy, ktorý víta pútnikov:

  1. Poznaj sám seba!“ (po našom „Nosce te ipsum“).

Ale, čo nájdeme na konci tejto cesty? Bude z toho prameniť pocit šťastia?

Toľko stručný akademický prehľad. Aké sú možné reakcie našich politikov? Keď sa Fico dozvie, že počet ľudí na Slovensku, ktorí preferujú nemateriálne faktory šťastia je štatisticky významný, začne namiesto sociálnych balíčkov rozdávať „balíčky šťastia“ To ešte bude národnej radosti! Jeden taký „Výrobca šťastia“ tu už bol. Keď Baťko V. Mináč písal román s rovnakým názvom netušil, aké mutácie „výrobcu šťastia“ Slovensko ešte čakajú.

Ak sa dostaneme/domyslíme vo svojom uvažovaní až sem a zvolíme si svoj cieľ, tak sme už vlastne „majiteľmi cieľa“. Ale dôležitá je aj cesta, ktorou sa do cieľa chceme dostať. Antoine de Saint-Exupéry múdro vraví, že „cesta je dôležitejšia ako cieľ“. Kto nás teda povedie na tejto ceste púšťou Slovenska? Pomerne veľké nádeje vkladá značná časť obyvateľov do prezidentky-elect pani Čaputovej (slušnosť, ne-agresívnosť, deklarovaná zásadovosť atď.). Áno, p. Čaputová si zatiaľ vedie dobre, prvé dve kolá zvládla s noblesou, zvlášť v porovnaní s možnosťou č.2, čo bola vlastne katastrofa v darčekovom balení.

Už je však čas ísť ďalej, vieme ako? Máme nejakú víziu, stratégiu, alternatívne scenáre vývoja,  maják, podľa ktorého sa budeme orientovať? Sú síce aj takí, ktorí tvrdia, že tí, ktorí majú vízie, by mali navštíviť psychológa. Fajn, vtipné, alebo pokus o business model pre psychológov? Ja by som však predsa tú víziu, aj s možným psychológom riskol. Ak nevieme, kam ideme, ako budeme vedieť, že sme už tam, resp. že nejdeme opačným smerom, čo sa nám na  tomto konci dediny pravidelne stáva? Tu je možno aj čas pripomenúť si rozdiel medzi politikom a štátnikom.

Štátnik je svojím spôsobom protiklad politika. Politici sú ľudia, ktorí povedia alebo urobia všetko len, aby boli zvolení a získali moc. Tých máme dosť. Štátnik je človek, ktorý urobí všetko pre obecné dobro ľudí, ktorých zastupuje/reprezentuje. Politik myslí na ďalšie voľby, štátnik myslí na ďalšiu generáciu.

Niekdajší prezident USA, John F. Kennedy svojho času  zorganizoval v Bielom dome večeru pre všetkých žujúcich nositeľov Nobelovej ceny v USA. Privítal ich slovami: „Toľko mozgových buniek sa v tejto  budove ešte nezhromaždilo, samozrejme  od tej doby, keď tu Thomas Jefferson večeral osamote“. Veru tak, Thomas Jefferson (o. i. spolu-autor Deklarácie nezávislosti a 3. prezident USA) bol štátnik.

Alebo inak, starý vtip hľadal odpoveď na otázku: Čo dali svetu?

Mojžiš – zákon

Ježiš – svedomie

Marx – vedomie

Freud – podvedomie

Einstein riekol – všetko je relatívne.

Fico – iba sa uškrnul, čo mi do toho bude kecať nejaký bezvýznamný Einstein, a naviac, rovnako G. Soros, ešte aj Žid. Tiekol: Ja nedochádzam. A bez toho, aby odišiel, zanechal za sebou absolútne skorumpovanú krajinu (eurofondy na vedu a výskum, agro-dotácie, barónka Rošková, asistentka Trošková, Vadala, Kočner, Bašternák, … pokračovanie každú chvíľu).

Spomínaný John F. Kennedy kládol veľký dôraz aj na angažovanosť občanov. Jednému mladému mužovi na otázku, „Čo preňho môže urobiť Amerika?“odpovedal pamätnými slovami: „Nepýtajte sa, čo môže vaša vlasť urobiť pre vás, ale čo vy môžete urobiť pre ňu.

Vážení čitatelia, ďakujem za potenciálnu pozornosť.

Nejaké otázky z vašej strany? :-)

 

P.S.

A čo na to náš národný génius ducha?

To už ste fakt dosť popili, spĺňa to už aj ruskú normu?

Eto vaša vízia a stratégia v jednom?

Určite si pamätáte tú starú definíciu génia, aj keď nie je po rusky.

 

What does it take to be a genius? It is 1% of inspiration and 99% of perspiration.

(byť géniom si vyžaduje 1% inšpirácie a 99% potu)

Inspiráciu máte odkiaľ čerpať a popri tom pití sa aj zapotíte.

 

zaznamenané

A.D. A.D.

Anno Domini A. D.

roku Pána Andreja Danka

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie