Denník N

Všade dobre, srdcom na Východe alebo Východ na cestách

o tom ako dopadne nedomyslená akcia…

Som „Východňarka“ a som na to patrične hrdá. No a keď sa v Londýne koná akcia pre Slovákov a to hlavne z východu našej krajiny, „tam nesmiem chýbať, ci pána, šak taká akcia je tu lem raz a budze aj Šariš,“ povedala som si, keď som na sociálnej sieti našla pozvánku. Podobne a možno trochu inak, si povedalo množstvo ľudí žijúcich a pracujúcich (dočasne, či nastálo) v Londýne. A že nás je tu neúrekom, to hádam vie asi každý (len možno Šariš to nevedel). Tak som počítala dni a modlila sa, nech mi šéf v robote nedá v sobotu zmenu. Nedal. Paráda. Ide sa.
V Londýne nie sú veci a miesta veľmi blízko a doprava tiež nie je zadarmo, no ale čo neurobíš pre akciu. Nám cesta metrom trvala cca 30 minút a potom ešte pár minút pešej chôdze, ale boli aj Slováci, ktorí sa trepali 5 hodín autom, aby sa zúčastnili, lebo veľmi chceli… a nedostali sa dnu..
Konečne sme dorazili na miesto. Akcia sa mala oficiálne začať od 16.00 a my ako obyčajne (vždy meškáme) sme prišli okolo pol piatej. Vonku postával široký rad ľudí a dookola z každého kúta sa ozývala slovenčina. Chvíľami som mala pocit, že sme na Slovensku a nie v Londýne.
„Seeerus, aj ty tu?“ „A skadzi idzeš?“ „Co novoho?“ Snáď najopakovanejšie otázky počas „čakačky“.
Všetci sme sa chceli dostať dnu. Ešte pred odchodom z náhradného domova (lebo ten môj ozajstný je na Východe) som hodila očkom na pozvánku, či naozaj dnes, či naozaj od 16.00 a či naozaj zadarmo. A bolo tam jasne napísané:“30.5.2015 od 16.00 v Londýne, príď a zober aj partiu…spoplatnený je len vstup na koncert IMT Smile a ten už je vypredaný.“ Mám ich rada a škoda, že už nie sú lístky, ale hádam postačia aj Junior s Čekym a bude sranda.
„Čekaj, čekaj daco še ruša,“ ozvalo sa odkiaľsi z davu. A naozaj, statný ochrankár s hlasom medveďa Grizlyho začal po jednom púšťať ľudí. Dnu sa dostalo asi 30 šťastlivcov, potom sa brána zatvorila a ochrankár zareval:“Tickets only!“
„Cooooo?!“
„To jak, šak malo buc zadarmo!“ Šum v dave začal mocnieť.
„Tak a sme došli stará mama,“ hovorím si v duchu. „Tak ja sa sem trepem cez pol Londýna a nakoniec sa nedostanem dnu? Tak to teda nie!“ I prebudila sa vo mne duša rebela.
„Zavolaj nám organizátorov, chceme hovoriť s managerom,“ ozývalo sa z davu. Ochrankár akoby sa bál „holubičej slovače“ začal ľudí doslova vyháňať z priestoru vstupu. Pár odvážlivcov sa s ním snažilo dať do reči, ale on bol neoblomný: „Tickets only!“
Veľa ľudí počas hustnúcej atmosféry odišlo. Chceli si dať iba Šariš. Smola. Aj keď nie celkom, dali si pivo, aj keď nie to naše, v blízkych puboch a krčmičkách, kde ich s úsmevom obslúžili a tešili sa, že prišli práve k nim.
Zostalo nás tam len zopár skalných, veď trpezlivosť ruže prináša. Po dlhej chvíli sa objavila akási dievčina od organizátorov a povedala, že ju to mrzí, ale že kapacita priestoru je obmedzená. Najhlúpejšia veta akú som vtedy počula. No jasne, obmedzená kapacita, keď na vyhradenom parkovisku bolo miesto tak pre 60 ľudí a prišlo ich nad očakávania organizátorov omnoho viac. A čo čakali? Pre koľko ľudí vlastne robili tú akciu? Minúty ubiehali a nálada klesala. A my sme iba smutne spoza brány sledovali zabávajúcich sa a počúvali Juniora s Čekym, ktorí sa snažili zachrániť situáciu svojským humorom:“Sme ako v ZOO za mrežami, ale nekŕmte nás.“ Ha ha, za mrežami sme boli akurát tak my. Zrazu si ochrankára zavolal akýsi chlapík a vysvetlil mu, aby neodháňal ľudí,že ak niekto odíde, tak namiesto neho môže pustiť ďalších dnu. No ale kto odíde,keď akcia ešte ani poriadne nezačala? A dnu stále prúdili tí šťastní, čo si kúpili lístky…aj keď nevedno odkiaľ, lebo v pozvánke bolo síce napísané,že vstup na koncert je spoplatnený, ale info o tom kde kúpiť lístky tam chýbalo. No čo už.
A potom zrazu odkiaľsi niekto priniesol asi 20 fialových náramkov. A keďže sme stáli neoblomne pri bráne, ušlo sa aj nám. Hurá, boli sme dnu. No za nami zostalo v smútku stáť ďalších asi sto ľudí (môj odhad, mohlo ich byť pokojne aj viac).
Konečne sme sa dostali k autu odkiaľ sa čapoval Šariš za „zvýchodnené ceny“. Svetlé 3,60 a tmavé 3,40. A nie eur ale libier. Hmmm, chápem, sme skoro v centre Londýna a preprava tiež musela niečo stáť a súhlasím, že oproti okolitým podnikom to možno bola super cena…no ale za pivo na stojáka…tak neviem…Bola tá cena zvýchodnená?
A ešte jedno negatívum. Dnu sme sa síce dostali, aj pivo sme si dali, ale po pive, po hodnej chvíli sa začínate obzerať po toaletách. Ale beda! Vo vymedzenom priestore žiadne neboli. Toalety boli iba v priestoroch kam sa dalo dostať len so vstupenkou, ktorú sme nemali. Bohužiaľ. Pýtali sme sa organizátorov, kam na wc. Nevedeli. Snáď v hoteli za parkoviskom, ale nie sme si istí, či vás vpustia. Ani sme to neskúsili a odišli sme. Míňali sme široký rad čakajúcich asi 200 ľudí, ešte v dobrej nálade a vbehli sme do najbližšieho podniku na toaletu… ešteže sa bez problémov dalo.
A aby to nebolo len o negatívach, ktoré sa snáď nabudúce podarí organizátorom odstrániť, tu sú aj pozitíva celej akcie:
– vypili sme slovenské pivo Šariš,
– stretli sme kopec ľudí z nášho kraja,
– zabavili sme sa a Čeky s Juniorom boli ako vždy skvelí zabávači,
– odfotili sme sa a pohľadnicu za nás pošle domov Šariš,
– zaspievali sme si tie naše „východňarske“,
– urobili nám magnetku a odznak „Ta ne?“ „Dva piva“ a „Srdcom Východniar“ ste mohli mať s menom alebo s názvom mesta odkiaľ ste…aj keď nabudúce by to mohol mať na zodpovednosti silný chlap, keďže dievčine, čo tam bola akosi robota nešla od ruky a vyrobené odznaky boli dosť nekvalitné…nuž na čosi treba radšej hrubú mužskú silu…
– priniesli ste nám naozaj kúsok domova, chvíľu sme sa cítili ako na Slovensku…aj s tými negatívami… ale ďakujeme…

A nabudúce milý Šariš privezte aj spiššké párky!

Teraz najčítanejšie