Denník N

Čo (ne)naučím v škole vaše deti

Vraj mám byť rada, v minulosti tej teórie bolo viac. Zamýšľam sa, či práve toto nie je tým dôvodom, že máme možno výborných učiteľov teoretikov, ale v praxi teória nie vždy funguje…

Študujem druhý rok učiteľstvo histórie a občianskej náuky. Kým odborné predmety sú zaujímavé, plné inovatívnych prístupov, z pedagogiky som sklamaná. Rozumiem potrebe pomenovať javy, s ktorými sa stretnem. Rozumiem tomu, že je potrebné si osvojiť aj nejakú terminológiu, ale už vôbec nerozumiem potrebe porozumieť všetkej tej teoretickej pedagogike. Pokiaľ viem, ja budem učiť históriu a občiansku náuku a nie didaktiku.

Na hodinách didaktiky si pomenujeme fázy vyučovacej hodiny a rozoberieme si, čo sa na týchto jednotlivých fázach robí. Niektorí vyučujúci sa venujú aj minutáži jednotlivých fáz vo vyučovacom procese, teda koľko majú jednotlivé úseky trvať. Koľko by mala trvať motivácia, prezentácia látky, ale aj nejaká fixácia na záver. Vyzerá to dokonalo, ale má to háčik, pretože to by fungovalo jedine vtedy, ak by naše deti vedeli byť plne sústredené na mňa ako na učiteľku 45 minút a nepýtali sa žiadne otázky, či mali všetci rovnaké tempo. Na univerzite si totiž predstavujeme dokonalú triedu – dokonalú v zmysle sústredených a bezproblémových študentov, ktorí sú pripravení na vzdelávací proces. Čo sa stane teda s učiteľom, ktorý príde zrazu z akademického prostredia do praxe? Zažije pravdepodobne šok. Asi mu nepomôže vymenovať fázy vyučovacej hodiny a ich náplň.

„Pripravte si aktivitu na hodinu tak na 10 minút.“ Okay, nie žeby mi to vadilo, aktivity sú fajn. Ale ja nechcem robiť aktivitu s deťmi za 5-10 minút. Ja chcem pracovať s deťmi na aktivite. Chcem, aby ich tá konkrétna aktivita viedla k názorovosti, k zamysleniu a možno sebareflexií, to sa mi asi nepodarí 5-10 minútovou aktivitou. Nechcem, aby na mojej hodine dvíhali kartičky, doplňovali slová do viet a robili tak niečo, čo nebude mať absolútne žiaden zmysel. Ani pre nich, ani pre mňa.

Medzi nové aktivizačné metódy patrí brainstorming.. Je to riešenie problémov na základe produkcie nápadov jednotlivých žiakov, nápad = riešenie. Škoda je len to, že sme sa neučili koordinovať brainstorming na hodine, alebo vyhodnotiť ho. Väčšina mojich spolužiakov nezažila v škole takéto vyučovanie, a neviem si celkom predstaviť, ako na základe takejto poučky budú vedieť implementovať takúto metódu v praxi a nedajbože vyhodnotiť.

Historický aspekt občana, jedna z tém na skúšku. Mňa to zaujíma, a na ozvláštnenie hodiny pre budúcich učiteľov je zaujímavé vedieť historický kontext. Osobne by som privítala na hodinách odborovej didaktiky porovnávanie toho ako sa kedysi učila občianska náuka a ako sa učí dnes. Kde sme sa ako spoločnosť posunuli, čo sa zmenilo v predmete, čo sa možno bude ešte meniť, na čo by sme sa mali zamerať. Namiesto toho sa učím momentálne na skúšku názvy učebníc, ktoré sa používali v roku 1922. Prečo je to jedna z hlavných tém mojej skúšky? Ako toto pomôže tomu, že budem dobrou učiteľkou?

Do života učiteľov a učiteliek potrebujeme vedieť aj to, koľko hygienických zariadení je potrebných na určitý počet žiakov. Pretože to my, učitelia, vieme určite ovplyvniť – územný plán školy, a vieme dobudovať tie záchody. Hovorím si Biba, fúha, byť učiteľkou je fakt super, pretože fakt môžeš meniť takéto veci, TY, nie riaditeľ, nie zriaďovateľ.

Moje obzory sa rozšírili aj potom, čo som zistila, čo je dištancia – je to vzťah prednej strany sedadla a vnútornej hrany pracovnej dosky, nulová alebo negatívna je úplne vhodná. Je veľmi dôležité sa naučiť na skúšku to, že sedadlo musí mať sklon 2-3 stupne a musí byť skonštruované tak, aby nedochádzalo k stlačeniu ciev. Operadlo stoličky má siahať 5 – 6 cm pod uhly lopatiek. Pri čítaní tohto náročného textu, som si spomenula na to, ako v niektorých učebniach na mojej univerzite nedotiahnem nohami ani na zem.

Jednou z kompetencií, ktorú majú mať žiaci  je aj kompetencia občianska. To znamená to, že máme deti viesť k občianskosti, k angažovaniu v spoločnosti, k participácií,  avšak ako, to sme sa nedozvedeli ani v múdrych knihách. Asi to stačí vedieť len pomenovať na písomku, nikto sa nás nepýta ako ďalej.

Učili sme sa o tom, akí budeme (by sme mali byť) učitelia. Takže, mali by sme mať schopnosť vytvárať pozitívnu klímu v triede a poznať faktory, ktoré ich ovplyvňujú, máme byť charakteroví a hodnotoví. Tieto hodnoty by nám mali byť blízke:

  1. akceptácia občianskych povinností
  2. uznávanie rovnosti rás, etník
  3. humanizmus
  4. zodpovednosť za vývoj zverených žiakov
  5. demokratizmus v európskych súvislostiach
  6. prosociálne cítenie, empatia

By mali, nikto sa nikdy na univerzite o moje hodnoty nezaujímal. Nikto sa nás na hodnoty nepýtal a nikto sa ich nesnažil ani rozviť. Na písomke ich viem vymenovať a to je dobré, lebo viem. Samozrejme potom sa môže úplne bežne stať to, že naše deti učia fašisti. (pozdravujeme Marián K)

Premýšľam, či keď budem ovládať tieto odpovede, delenia a terminológiu, budem pre moje (vaše) deti prínosom. Pedagogika totiž nie je exaktná veda, je to pre mňa veda do ktorej vstupuje množstvo faktorov, a preto učiť sa poučky alebo predstavovať si triedu, kde budem iba vzdelávať a nebudem riešiť problémy je veľmi trúfalé. Namiesto pomenovania niektorých javov by som preto ocenila prístup, diskusiu, riešenia problémov, modelové situácie, trendy v pedagogike, či vízia školstva o pár rokov.

Týmto blogom, nechcem uraziť učiteľov, doktorov, docentov alebo pedagogických teoretikov. Hlboko si vážim ich prácu, skúsenosti a poznatky, ktoré majú, robia zaslúženú prácu v otázkach pomenovania niektorých problémov a hľadaní riešení. To, čo mi vadí je spôsob výučby budúcich pedagógov. Nekritizujem pedagógov, ale systém.

Teraz najčítanejšie