Denník N

Vzbura v Národnom divadle v Prahe. Vstúpia zamestnanci do štrajku?

Národné divadlo v Prahe prežíva v týchto dňoch veľmi turbulentné obdobie. Niektorí zamestnanci zvažujú možnosť štrajku, hoci zatiaľ navonok nič v tomto zmysle nie je oficiálne deklarované. Mala by mu najskôr predchádzať štrajková pohotovosť, aby nemohol byť postup protestujúcich právne spochybňovaný. Zamestnanci v otvorenom liste adresovanom riaditeľovi Národního divadla Janovi Burianovi zatiaľ len sformulovali 31 otázok. List podpísalo viac ako tristo zamestnancov, ktorí vyjadrili touto formou znepokojenie nad súčasnou “kritickou situáciou”. Signatármi sú aj riaditeľka opery Silvia Hroncová, umelecký riaditeľ Petr Kofroň, hudobní riaditelia Jaroslav Kyzlink a Andreas Sebastian Weiser, sólisti, dirigenti, členovia orchestra, zboru a ďalší.  

V pozadí otvoreného listu stoja výčitky riaditeľovi divadla Burianovi, že do funkcie budúceho umeleckého šéfa opery presadil svojho doterajšieho poradcu Pera Boya Hansena pochádzajúceho z Nórska. Ten sa má ujať funkcie od 01. 08. 2019. Práve Hansenovi kladú za vinu, že počas svojho doterajšieho pôsobenia uviedol súbor opery do krízového stavu. Riaditeľ Burian zareagoval mediálne taktiež široko pertraktovaným stanoviskom v ktorom uviedol, že otázky z otvoreného listu zamestnancov preštuduje a pripraví na ne odpovede.

Toto všetko je pre pozorovateľa zvonka vidieť na povrchu. Podstata problému však nespočíva v odpovedaní na zverejnené otázky. Pod povrchom prebieha zápas záujmových skupín o udržanie priestoru, ktorý sa im pootvoril práve vymenovaním Hansena. Záujmy skupín sú rôzne, ale zhoda na Hansenovi ich spája. On je totiž zapojený do “obchodovania” ktoré tieto skupiny zjednocuje. Ako takéto obchodovanie vyzerá?

Hansen evidentne uzatvoril tiché spojenectvo s Nicholasom Payneom, riaditeľom „Opera Europe” a jeho ľuďmi. Ide o prestížnu a vplyvnú organizáciu, ktorá združuje väčšinu relevantných operných domov na starom kontinente. Payne bol tým, kto Hansena odporučil na post umeleckého riaditeľa divadla. Schvaľovala ho Garančná rada Národního divadla – tá istá, ktorá (pôvodne ešte pod názvom Expertní komise) navrhla v roku 2013 aj Jana Buriana za riaditeľa divadla. A Burian bol zas tým, kto potom presadil Paynea za člena Garančnej rady a zároveň tým, kto urobil Hansena svojim poradcom. A Payne pre zmenu urobil Buriana zase pokladníkom v Opera Europe (viď: TU).  Vzhľadom na to, že pokladník tejto organizácie spravuje niekoľko miliónov eur, nejde o zanedbateľnú funkciu.

Takémuto prepojeniu osôb a záujmov, keď sa v podstate karuselovým spôsobom do funkcií a vplyvných postov navzájom dosadzujú a odporúčajú stále tí istí ľudia (a prípadne ich ľudia) sa všade vo svete hovorí klan. A aktívne pôsobiacich členov klanu zas nazývam hráči. Pokiaľ by vedľajším výsledom týchto klanových „obchodov“ bolo prudké zvýšenie umeleckej kvality, tak by väčšina ľudí len mávla rukou.

Ak je však výsledkom rozvrat v opernom dome, aký Hansen a jeho hráči spôsobili pred tromi rokmi v Národnej opere v Oslo, tak rukou mávnuť nemožno. Hansen musel svoj vedúci post v Nórsku s veľkým škandálom opustiť práve pre presadzovanie podobných dohôd. Obsadzovaním svojich ľudí do rôznych funkcií tamojší operný dom úplne rozložil. Z Osla v týchto dňoch neustále prichádzajú ďalšie a ďalšie podrobnosti o metódach, ktorými tam Hansen likvidoval akýkoľvek odpor. Až do takej miery, že sa všetci zamestnanci nakoniec vzbúrili a kauzy sa chytila nórska tlač a britský The Guardian. Vznikol škandál a nastala situácia, kedy do problematiky naraz začali vnikať ľudia, s ktorými „hráči“ pôvodne nepočítali. Veci sa medializáciou vymkli z rúk a hráči museli cúvnuť. Nórska opera sa s Hansenom s veľkým rachotom rozlúčila.

Pre predstavu, ako to vtedy vyzeralo, bude lepšie si prečítať niekoľko citátov z nórskej tlače:

Napríklad Dagbladet v júni 2015  (viď: TU)  píše: „Náladový a egocentrický šéf, ktorý trieska dverami, vyhadzuje svojich zamestnancov a nahrádza ich vlastnými priateľmi… … „(Jeho) podporovatelia, medzi ktorých patrili nemeckí a nórski operní režiséri a dirigenti, majú finančný záujem na tom, aby písali do médií tak, ako to robia a každý z nich je v určitej blízkosti k nórskej Opere v Oslo. Klub týchto priateľov je časťou siete, v ktorej si navzájom dávajú zmluvy a zákazky…“

Klassekampen ( viď: TU)  29. mája 2015 uvádza nasledovné:

„Pracovné podmienky niektorých zamestnancov boli tak neúnosné, že jednoducho nemohli pokračovať… Hansenov kontroverzný štýl riadenia bol témou už od začiatku jeho pôsobenia v roku 2012 tento rok sa situácia vyostrila a generálny riaditeľ Nils Are Karstad Lysø dostal požehnanie správnej rady, aby nariadil prieskum pracovného prostredia a dopátral sa k podstate obvinenia z problémov v spolupráci a neprofesionálneho chovania vrcholového manažéra Hansena. Závery boli tak závažné, že Rada mala pocit, že musí konať. Minulý piatok Opera poslala tlačovú správu, že Per Boye Hansenovi nebude predĺžená zmluva“. 

Aftenposten 8. júna 2015 (viď: TU) píše:

„Z centrálnych zdrojov je Hansen popisovaný ako manipulátor, ľudia, ktorí s ním pracovali, referujú o výbuchoch, zlosti a silných reakciách, ak niekto urobí chybu. Sólisti Národnej opery boli v posledných dňoch označení ako malicherní, nelojálni, zameniteľní, konšpirační, uplakaní a ako nedotklivci. …konfrontovaný s informáciami, že v organizácii, ktorú vedie je zlé pracovné prostredie, namiesto toho, aby vzal námietky voči jeho štýlu do úvahy, vyvoláva špecifické procesy, ktoré umožnia identifikáciu sťažovateľov.“ 

Per Boeye Hansen

Samozrejme, som si vedomý, že uzatváranie zákulisných dohôd o tom, že niektorý zo silných klanov pomôže pretlačiť manažéra na riadiace miesto vhodne zvoleného operného domu a ten zas na oplátku potom obsadí do kľúčových funkcií ľudí z tohoto klanu, je častý postup aj inde vo svete. Netreba sa domnievať že to, čo sa teraz stalo v Prahe, je výnimočnou záležitosťou.

Jedným z najsilnejším hráčov na svete je nemecký hudobný mág a dirigent Daniel Barenboim. Jeho klan ovláda renomované PR agentúry, novinárov, publicistov, lobistov, politikov a má pod palcom obrovské množstvo financií. Hansen je proti nemu len veľmi amatérsky hráč. Barenboim sa presadil samozrejme nielen svojimi tvrdými lakťami a povestnými „pracovnými“ metódami, ale aj nespochybniteľnými umeleckými kvalitami. Keď som sa pred niekoľkými rokmi rozprával s nemeckým tenoristom Petrom Seifertom o barenboimovskom klane, nechcel som uveriť, čo všetko je až možné. Keďže Seiffert ako vdovec po slovenskej speváčke Lucii Popp nemá v niektorých kruhoch na Slovensku príliš valnú povesť, bral som jeho výroky o vystrnadení a cieľavedomom likvidovaní najlepšieho berlínskeho dirigenta Donalda Runniclesa barenboimovskou likvidačnou mašinériou s veľkou rezervou. Aj tvrdenia o valcovaní odporcov sa mi zdali značne prehnané. Dnes mnohé tieto informácie už beriem vážne.

Práve preto, keď najsilnejší silový hráč vo svete hudobného priemyslu začne svoje ruky naťahovať smerom k Prahe, treba zbystriť pozornosť. Barenboim vie, prečo svoj záujem o Národní divadlo prejavuje práve teraz – Hansen je predsa známy tým, že s ním sa práve tento druh klanových dohôd dá uzatvárať. Výmenný obchod, ktorý prebehol by sa teda dal popísať aj zhruba takto: Barenboimovi hráči podporia Hansena a ten zas na oplátku vymenuje na kľúčový dirigentský post v Prahe Barenboimovho dlhoročného chránenca a asistenta Karla-Heinza Steffensa.

Hansen sľub dodržal – Steffensa pretlačil na post hudobného riaditeľa. Obratom sa v českých novinách (napríklad TU) objavila  správička: „Blahopřeji Národnímu divadlu v Praze ke jmenování Karla-Heinze Steffense na post hudebního ředitele Státní opery,“ vzkazuje z Berlína Daniel Barenboim, šéfdirigent Staatsoper unter den Linden“. A k tomu občas ešte aj niekoľko viet o tom, že práve vďaka tomuto kroku sa Pražské divadlo dostane čoskoro do prvej svetovej ligy. Zamestnanci divadla tú istú situáciu popisujú inak: „Po vymenovaní pana Hansena za poradcu sa konala schôdza, kde boli všetci sólisti. Pýtali sme sa, kto príde do Prahy ako náhrada za hudobného riaditeľa Andreasa Sebastiana Weisera. Hansen povedal, že nevie, že sa musí porozhliadať po vhodnej osobe. Na druhý deň na umeleckej rade opery však oznámil, že to bude Steffens. To ešte deň predtým na schôdzi so sólistami nevedel? Zo všetkých si urobil dobrý deň. Vôbec sa po vhodnej osobe nerozhliadal, vedel dávno vopred koho vymenuje, len nechcel, aby to až tak bolo ihneď vidieť,“  – komentujú situáciu.

Hansen nastúpil v septembri minulého roka ako poradca riaditeľa divadla Buriana. Nikto nevedel jeho zadanie a úlohy. Ako poradca nemal právomoci zasahovať do sezóny 2019/20. Napriek tomu začal preobsadzovať opery. V podstate sa inou činnosťou (okrem cestovania po svete za peniaze ND) ani nezaoberal. Fakticky pokračoval v tom, na čom pohorel v Nórsku – zamieňal pôvodných účinkujúcich za nových. Zmenil obsadenie v Bohéme, Madam Butterfly, Toske, Fideliovi. Zmeny nie sú kozmetické, ale zásadné. Vo Fideliovi až na jednu osobu obmenil celý cast. „Pán Hansen si do Fidelia dodal svojich spevákov – nórskych a nemeckých. Upozorňovali sme ho, že pri kompletnom preobsadení nebude možné urobiť inscenáciu s novými účinkujúcimi na jednu skúšku, čo je veľký problém. Má to aj mnoho ďalších úskalí, pretože niektorí z pôvodných spevákov mali už podpísané zmluvy, naštudovali rolu a ak ju teraz nebudú spievať, bude im nutné aj tak vyplatiť honorár. Takže sa bude platiť dvakrát, tým, ktorí nespievajú, aj tým, ktorí pricestujú namiesto nich. A aj cestu a hotel pre tých nových. Je to neuveriteľné mrhanie financiami,“ – hovorí dlhoročná sólistka opery Národního divadla Lenka Šmídová.

Hansen však na svojich ľuďoch trval. Lenže nemal výmeny premyslené ani len dva kroky dopredu. Najprv preobsadil ľudí a až potom divadlo zisťovalo, či vôbec majú v danom termíne čas. Niektorí speváci sú vybookovaní aj na niekoľko rokov dopredu. Viacerí nemali voľný termín a nebolo možné inscenáciu takto obsadiť a tak cast sa musel meniť odznovu. V Toske dal takýmto spôsobom najprv preč celé české obsadenie a potom niektorých z nich začal vracať naspäť – vznikali tak ďalšie a ďalšie varianty. Vo Fideliovi dal preč sólistu, ktorý mal vynikajúce kritiky – ani tento argument ho nezaujímal. Neskôr zmenil aj svoje vlastné zmeny. Nakoniec bolo zmenených zmien toľko, že existovalo niekoľko verzií obsadenia a nikto nevedel, ktorá teda bude definitívna. V situácii, keď je potrebné mať obsadenia uzatvorené s dostatočným predstihom, aby bolo možné sa sústrediť na realizáciu, vypukol chaos. Vedúca prevádzky pani Císařová to nakoniec úplne vzdala a k júnu dala výpoveď, lebo takto nevedela ďalej pracovať.

Jenda z verzií zmeneného obsadenia Tosky podpísaná Hansenom. Dátum je z 28. 01. 2019, kedy Hansen nemal žiadne kompetencie meniť účinkujúcich

Celý problém však dostáva úplne iný rozmer keď si čitateľ uvedomí, že Hansen na žiadne z týchto krokov nemal kompetencie. Úloha poradcu riaditeľa mu neumožňovala meniť obsadenia. Napriek tomu na zmenách a ich vykonaní trval. Išlo o tak absurdnú situáciu, že sólisti o nej informovali aj ministra kultúry ČR. To, že človek bez príslušných právomocí mení už dohodnuté obsadenia je však nielen vizitkou Hansena ale aj tých, ktorí mu to umožnili. „Nikto nechcel ísť priamo proti nemu, všetci sa báli ozvať a preto mu tolerovali aj prekročenie právomocí“ – hovorí jeden zo zamestnancov.

Hudobný riaditeľ ND Petr Kofroň sa za týchto okolností vzdal zopovednosti za aktuálnu sezónu. Nechce ručiť za niečo, čo de facto neriadi. Mnohé z krokov, ktoré boli dohodnuté pôvodným vedením, Hansen totiž zrušil alebo zmenil. Napríklad francúzsky dirigent Marc Minkowski (známy tým, že diriguje výlučne svoj orchester špecializujúci sa na hranie na starých nástrojoch) dirigoval v Stavovskom divadle pred rokom úspešné dve predstavenia La Clemenza di Tito a vyjadril veľkú spokojnosť nad mozartovskou kvalitou orchestra ND a svoj záujem naštudovať nový cyklus Mozartových opier na libretá Lorenza da Ponte. Zo spolupráce s Minkowským však pod Hansenovým „vedením“ nič nezostalo. Z Pikovej dámy zas  vyhodil dirigentku Keri Lynn Wilson. Keď režisér pripravovanej inscenácie potreboval vedieť, aké bude jej definitívne obsadenie, nedozvedel sa ho. Situácia sa stávala viac a viac neúnosnou. Koncom minulého týždňa preto riaditeľ Burian vydal pokyn, ktorým určil, že od 15. mája 2019 bude Hansen aj oficiálne zodpovedný za kastingy.  Tým ale fakticky priznal, že dovtedy tieto právomoci vôbec nemal.

Pokyn riaditeľa, ktorým s účinnosťou od 16. 05. 2019 udelil právomoci meniť obsadenie inscenácii Hansenovi. Dovtedy ich nemal.

„Hansen bude zrejme prvým designovaným operným riaditeľom na svete, ktorý potom, ako už rok fakticky robí rozhodnutia naďalej tvrdí, že nie je zodpovedný za svoju prvú sezónu,“  – hovorí Petr Kofroň. Naráža tým na skutočnosť, že Hansen ako poradca formálne naozaj za nič nezodpovedal. Až jeho plánované vymenovanie do funkcie v auguste tohoto roku mu „dodá“ aj príslušné kompetencie. Kofroň na protest proti spôsobenému chaosu minulý týždeň taktiež rezignoval z funkcie.

„Mne nevadí myšlienka energického vodcu s novými nápadmi. Problém s Hansenom je však ten, že nepriniesol žiadne nápady. To čo hovorí, sú väčšinou klišé a frázy,“ – povedal Kofroň.

„Na čokoľvek sa ho spýtate, tak vidíte, že nie je odborník.  Ak chceme vedieť, aký odbor majú zastávať sólisti čo sú tu, tak to jeho prekladateľka nie je schopná ani len preložiť. Ak sa máme niečim riadiť, tak by to malo byť predovšetkým remeslo. Pýtali sme sa, aké hlasy si predstavuje prijať, povedal, že chce len lyrický odbor. Tým tu ale môžme dláždiť, toľko ich v divadle máme. A dramatické opery bude spievať kto? O odborných veciach preto vôbec nemá zmysel s ním diskutovať, vôbec im nerozumie. 

Na predspievanie v Stavovskom divadle prišiel mexický spevák. Hansen si ho vypočul a dal mu rolu v Majstroch spevákoch Norimberských bez toho, aby sa spýtal umeleckej rady, čo si o tom myslí (rada je poradným orgánom – poznámka autora).  Sólistu pritom nebolo pre malý objem hlasu počuť. Toto dielo sa bude uvádzať v Štátnej opere, až sa po rekonštrukcii budovy znovu otvorí. Hansen vôbec nevie, aké akustické podmienky má Štátna opera, že je tam potrebný veľmi objemný hlas, aby sa vôbec doniesol k divákom. Ak sólistu nebolo počuť na predspievaní v Stavovskom divadle, ako ho potom bude počuť v Štátnej opere? Hansen ale s nikým nediskutuje a počúva len seba. Napríklad aj John Fiore (významný dirigent, špecialista na Wagnera – poznámka autora) nás veľmi jasne pred ním varoval, mal s ním svoje bohaté skúsenosti…“ – hovorí Šmídová.

Zmena zmeny – ďalšia z verzií obsadenia Tosky navrhnutá a podpísaná Hansenom v čase, kedy nemal žiadne právomoci zmeniť účinkujúcich – dňa 28. 03. 2019. 

Keď vypukla kríza okolo Hansena v Nórsku, jeho tým začal narýchlo zbierať všetky možné odporúčania. Podporné vyjadrenia od viac alebo menej známych osôb začali organizovane zaznievať v médiách. Teraz sa zrejme bude diať to isté. Budú sa objavovať hlasy ďalších a ďalších, ktorí prehlásia, aký je Hansen profesionál a odborník a ako svoju prácu robí dobre. Väčšinou to budú ľudia, ktorí sedia niekde veľmi ďaleko – napríklad v Zürichu alebo v Štokholme – teda ľudia, ktorí nemôžu mať žiadne KONKRÉTNE informácie o tom, aké rozhodnutia sa prijímajú priamo na mieste – teda v Prahe. Zatiaľ sa však podporné hlasy ozývajú len z klanu Barenboima alebo Payneho. Prípadne ľudí neformálne podporujúcich riaditeľa Buriana – napríklad od jeho žiaka režiséra Martina Glasera, riaditeľa ND v Brne. Je ich však v tejto chvíli relatívne málo.

„Je mi ľúto, ako niektorí zamestnanci opery zareagovali na menovanie Per Boye Hansena ako umeleckého riaditeľa. Rozumiem tomu, že opozícia môže byť prirodzenou reakciou na zmenu a sympatizujem s tými, ktorí majú obavu, že ich pozície sú ohrozené... “ píše napríklad vo vyhlásení Nicholas Payne.

Týmto naznačil, aká zrejme bude interpretácia problému druhou stranou. Bude sa raziť línia, že zamestnanci sa búria, lebo sa boja, že prídu o prácu. Hansen bude vykresľovaný ako ten, ktorý má priniesť kvalitu a potrebné zmeny a tí, čo upozorňujú na všetky problémy, budú označení za staré štruktúry, ktoré nechú dobrovoľne odísť a bránia omladeniu súboru. A v línii, že navrhované zmeny sú potrebné preto, aby Hansen mohol operný dom posunúť do povedomia európskej kultúry.

„Hansen tvrdí, že súbor je prestarnutý a treba ho omladiť. Sólisti sa určite ničomu takému nebránia. Sú natoľko kultivovaní, že chápu, že nemladnú. Dobre vieme, že nemôžeme spievať mladé vnadné milenky, ak už nie sme v tom veku. Ale k tomu tu nikto z našich kolegov nesmeruje a vobec tam ani netúži byť. Lebo ak odspievate úplne všetko, čo ste mohli, tak je vám jedno či vám dajú rolu Eboli, alebo nie. My sme za to aby speváci dostávali roly podľa ich schopnosti a pre ich hlasový odbor, a ostatné veci kľudne nech spievajú iní. My nie sme skupina sólistov ukrivdených a urazených za to, že by nás chcel niekto vymeniť,” – hovorí Lenka Šmídová a dodáva:

„Aby Hansena mohli uviesť do funkcie, vyšiel dokonca článok, kde sa píše o lige majstrov, do ktorej náš operný dom privedie. Ale on nahrádza dohodnutých spevákov neznámymi, nepritiahol do Prahy žiadne hviezdy, ale len ľudí z Karlsruhe a Mannheimu, čo nie je deklarovaná úroveň „svetovej ligy“, ale úroveň nižšia než bola v Národním divadle doposiaľ. Ak tu chcete mať svetové hviezdy, tak sa treba najprv spýtať, či máme peniaze na to, aby sme ich zaplatitli. Ak máme dosť prostriedkov, tak môžme do každého predstavenia dať jednoho, dvoch ako ťahák. Ale on mení aj menej významné postavy, ktoré všade na svete spievajú domáci speváci. Svojimi ľuďmi zo zahraničia chce obsadiť Angelottiho v Toske, Esmeraldu v Predanke, alebo Jacquina vo Fideliovi. To má aký význam?“

Na tomto mieste bude zrejme potrebné vrátiť sa na chvíľu ešte raz k Barenboimovi. Mnohí si teraz totiž môžu položiť celkom logickú otázku – a čo je na tom zlé, ak Hansen chce naozaj pražský operný dom dostať do prvej ligy, že pritom spolupracuje s Barenboimom a jeho hráčmi? Veď Barenboim je záruka tej najvyššej kvality, hudobnej geniality a vysokej profesonality. Praha na tom, že “kúpila” jeho asistenta môže len zarobiť, či nie?

Umelecké kvality Daniela Barenboima nijako nespochybňujem a považujem ho za TOP dirigenta. Tento článok ale nie je o tom. V kontexte toho, čo bolo napísané o klanoch a hráčoch v úvode tohoto textu sa netreba sústrediť na Barenboima ako hudobníka, ale na Barenboima ako obchodníka. Celkom dobre pomery vládnuce v Berlíne pod jeho vedením vystihol britský hudobný časopis VAN. Pozrime sa, ako ho opisuje:

Barenboim je nielen klavirista a dirigent, ale tiež diplomat. Bol hudobným riaditeľom Chicago Symphony Orchestra a La Scaly. Je nositeľom Rádu Veľkého kríža “Za zásluhy” – najvyššieho celonemeckého vyznamenania, nositeľom titulu Commandeur patriacemu k najvyššiemu francúzskemu vyznamenaniu Légion d’honneur (udeľovaného od čias Napoleóna Bonaparte), nositeľom ceny Ernsta von Siemensa či najvyššieho japonského cisárskeho ocenenia na poli hudby. V Berlíne je chapaný ako doživotný riaditeľ Staatsoper a dirigent jej orchestra Staatskapelle. Jeho životopis zaberá celé 4 strany v opernom bulletine. História samotného orchestra je pritom zhrnutá len na dvoch. Má vlastnú TV show a napísal aj niekoľko kníh. Je ambasádorom Organizácie spojených národov. Jeho politický a spoločenský výtlak je tak enormný, že sa ho politici boja. Odkedy v roku 1992 prevzal Staatsoper, každý rok hrozilo, že rozpočtové škrty postihnú aj túto inštitúciu. Voči Barenboimovi si však mestskí plánovači nakoniec nikdy krátenie peňazí nedovolili. So svojim vtedajším platom takmer milión mariek ročne (na začiatku deväťdesiatych rokov – poznámka autora) sa stal jedným z najdrahších zamestnancov Berlína v histórii. Štát sa na poli kultúry (ústami berlínskeho senátora pre záležitosti kultúry Ulricha Roloff-Momina) sa zaviazal, ochrániť Barenboima pred akoukoľvek “nefér kritikou” jeho pôsobenia.

Keď potreboval 200 milliónov euro na kompletnú rekonštrukciu opery, dostal ich z federálneho rozpočtu. Rokovaním s politikmi na miestnej úrovni vôbec nestrácal čas, má silné priateľské vzťahy s takmer všetkými najvyššie postavenými ľuďmi v krajine. “Barenboim je dnes už lepší politik než muzikant,” – tvrdili už vtedy ľudia z jeho okolia.

Jeho sila a schopnosť valcovať nepriateľov rástla úmerne k tomu.

“Je prakticky nedotknuteľný, nikto si s ním nechce začať čo len najmenší konflikt. Zamestnanci sa neodvážia mu v čomkoľvek odporovať. Kedykoľvek môže vybuchnúť a v priebehu milisekundy sa dostane do amoku,“ – hovorí človek z jeho blízkeho okolia Jeho spôsoby “vládnutia” sú autoritatívne a zastrašujúce. Vytvoril systém, kedy je v rukách jediného človeka skoncentrovná príliš veľká moc.

Daniel Barenboim

Barenboimova výbušná povaha je pritom v nemeckých hudobných kruhoch dobre známa. Zvykol kričať, keď niekto z orchestra na neho práve nehľadel, ale aj keď si niekto dovolil zdvihnúť obočie či prevrátiť zrak na znak údivu či nesúhlasu. Vrieskal po muzikantovi, ktorý sa nedostatočne sústredil, lebo jeho príbuzný zomrel. V dvoch prípadoch, ktoré sa podarilo zdokumentovať schytil pod krk členov svojho štábu a triasol s nimi. Kričanie na orchester tesne pred koncertom sa stalo bežným rituálom. Jeho agresívne správanie počas skúškového procesu býva kompetentnými osobami málokedy komentované a ak sa tak stane, tak je zľahčované ako normálna súčasť bežného umeleckého procesu a dôsledok snahy o zabezpečenie maximálne vysokej kvality výsledku. V Berlíne je Barenboim považovaný za svätého, ktorému si nikto nedovolí nič vytknúť. Je to pochopiteľné. Vzťahy zamestnancov s ním sú totiž tým najdôležitejším faktorom rozhodujúcim o tom, či bude ich pracovný kontrakt predĺžený, alebo nie. Jeden zo zamestnancov dokonca uvádzal, ako musel niekedy čakať až do desiatej večer v predsieni jeho kancelárie, aby ho maestro na niekoľko minút prijal a schválil drobné rozhodnutia, ktoré boli ponechané aj na iných.

Barenboim neustále vytvára atmosféru strachu. Vyrastal v časoch, kedy prevažovala predstava, že dirigent má byť autoritatívny. Obrovská koncentrácia moci v jeho rukách mohla byť v počiatkoch jeho pôsobenia aj pozitívna, pretože mu umožňovala ľahšie modernizovať veľké inštitúcie. Vybudoval absolútne impérium, kde jeden človek kontroluje Staatsoper umelecky, politicky a administratívne. A v ktorom nie je vybudovaný podporný systém pre ľudí, ktorí musia všetko strpieť.

Na druhej strane treba povedať, že pod vedením Barenboima sa Staatskapelle Berlin stala jedným z  najprestížnejších svetových orchestrov patriacich do prvej desiatky. “On je kľúčovou osobou. Orchester mu dlží za všetko veľmi veľa. Orchester dokážete predať kamkoľvek do sveta, ak to bude dirigovať on,” – uvádza VAN.

Vedomie, že členovia orchestra môžu všetko stratiť, im neumožňuje čo i len si predstaviť akúkoľvek zmenu. Jediný názor, ktorý má váhu, je Barenboimov. Keď s ním niekto nesúhlasí, je prepustený”. Hoci umelecký riaditeľ opery je teoreticky nadriadený hudobnému riaditeľovi (teda Barenboimovi), nemá žiadny priestor presadiť sa. Za 26 rokov sa vymenili už štyria jeho “nadriadení”. Ich mená široká verejnosť častokrát ani nepozná. Zato bez ich podriadeného si nikto nevie budúcnosť tejto inštitúcie predstaviť.

V prípade už spomínaného Barenboima je teda zrejmé, že formálna schéma riadenia berlínskej opery je pre neho nepodstatná. Vytvoril si svoju vlastnú paralelnú štruktúru, v ktorej vôbec nie je dôležité, čo chcú jeho nadriadení a ani to, k čomu majú kompetencie oni a k čomu má kompetencie on. Prejavuje sa len jeho vôľa.

Rovnaký systém ignorovania oficiálnej štruktúry a rozhodovania nad rámec kompetencií na základe neformálneho vplyvu praktizuje aj Hansen. Preto aj vyššie citované správy v nórskych novinách hovorili o tom, že úplne rozložil tamojšiu operu ako inštitúciu a preto aj niektoré prvé náznaky vytvárania paralelného systému moci je možné badať už teraz aj v Prahe. Keďže Hansen vyžaduje plnenie jeho rozhodnutí, ktoré v zmysle práva vôbec nemohol uskutočniť – zárodok paralelnej štruktúry je už vytvorený.

Riaditeľ Burian vzniknutú situáciu síce vyriešil spomínaným dekrétom o udelní právomocí Hansenovi, ale až minulý týždeň. Dovtedy mu vznikajúca paralelná štruktúra vôbec nevadila. V Prahe však žiadna barenboimovská atmosféra šírenia strachu a bezvýhradnej poslušnosti nevládne a zamestnanci sa neboja ozvať. To je aj dôvod, prečo Hansen narazil. Hansen je pritom zástancom rovnako tvrdej línie, ako Barenboim. Jeho prehlásenie pre Aftenposten, že „Tvorba umenia nie je nacvičovaním demokracie“ (viď: TU) vyvolalo silné reakcie. Nóri k tomu pridali aj nasledovný komentár: “Tvrdenie, že tyrania je spôsobom zvyšovania umeleckej úrovne, je tak zrejmým podkladom k takému prístupu k riadeniu opery, aké nám (v Oslo) aj bolo predvedené…”.

Hlavný rozdiel medzi „obchodným“ (t.j. hráčskym) štýlom Barenboima a Hansena je však v tom, že Barenboimovi prechádzajú mnohé autokratické rozhodnutia preto, lebo má výborné výsledky. Je nepochybné, že dodáva na trh veľmi kvalitný umelecký produkt a je absolútny a široko uznávaný hudobný profesionál (čo ale z neho nerobí o nič menšieho diktátora). Hansenove výstupy naopak privádzajú už druhý operný dom do chaosu a to do funkcie v Prahe ešte vlastne oficiálne ani nenastúpil.

Burian tieto vznikajúce problémy nijako neriešil a keď sa zamestnanci vzbúrili, zareagoval tým najnešťastnejším spôsobom, akým vôbec bolo možné. Poslal signatárom otvoreného listu mail začínajúci slovami ako z Orwellovho románu:  „Vážený pan XY, ředitel Národního divadla prof. MgA. Jan Burian obdržel včera formou otevřeného dopisu dotazy s Vaším podpisem… Doufám, že jde o upřímnou starost o budoucnost Opery, nikoliv o snahu zbytečně zkomplikovat nástup nového uměleckého ředitele…“.

Neviem, aký efekt sa mal dosiahnuť týmto zvoleným spôsobom, ale ak ste zamestnanec, ktorému od vedenia divadla nikdy žiaden mail neprišiel a teraz náhle dostanete správu, v ktorej vám riaditeľ oznamuje, že pod podpísaným protestným listom eviduje aj vaše meno a dúfa, že sa týmto nesnažíte veci len komplikovať… tak sa ani nikto nemôže čudovať, že niektorí zamestnanci začali považovať zvolenú formu komunikácie za prvý jemný náznak zastrašovania. Hlavne v kontexte ďalších nátlakových akcií.

Spomeniem aspoň tú, keď napríklad štatutári umeleckej rady boli donútení vziať späť svoju požiadavku, aby sa uvoľnené miesto dirigenta obsadilo konkurzom:  „V štatúte orchestra Štátnej opery je, že nový dirigent by mal byť prejednaný umeleckou radou, čo sa však nestalo. Hansen len oznámil, že príde Steffens. Umelecká rada ale chcela urobiť aspoň konkurzné predstavenie, aby mal orchester možnosť sa s ním zohrať a aby jeho členovia videli, akým je dirigentom. Predstavitelia umeleckej rady napísali v tomto zmysle list riaditeľovi. Následne bol vyvinutý taký tlak na nich, že museli tento list pred riaditeľom roztrhať,“ – hovorí človek dobre oboznámený so situáciou v orchestri.

Na záver si dovolím už len dve krátke poznámky. Ak naozaj zamestnanci opery vyhlásia štrajk, Hansen skončil. Za ním stoja len hráči jeho klanu a nie je ich až tak veľa. To neznamená, že odteraz nebudú postupne pribúdať v tlači rôzne podporné stanoviská od rôznych jeho spolupracovníkov – tak ako to bolo v Nórsku. Ale ani tam mu to nepomohlo a preto mu to nepomôže ani tu.

Nie je to tak dávno, keď vyhlásili štrajk členovia orchestra Slovinskej filharmónie v Ljubljane. Dali si vyrobiť tričká s nápisom My sme Slovinská filharmónia a tie mali počas štrajku neustále oblečené. Chceli tým dať najavo, že práve oni, umelci, tvoria esenciu tejto inštitúcie a nie ich vedenie. Bez nich by administratíva žiaden program nezrealizovala, lebo tou podstatou filharmónie sú v skutočnosti tí, čo štrajkovali. Odkaz bol vedením pochopený.

A podobne aj Národní divadlo je tvorené skôr tými tristopäťdesiatimi umelcami a zamestnancami, ktorí sú signatármi pod otázkami zaslanými jeho riaditeľovi Burianovi, než niekoľkými hráčmi z jeho vedenia. Divadlo netvoria ani Hansen ani Burian, hoci sa tak správajú.

Štrajkujúci slovinskí filharmonici v decembri 2016 si obliekli tričká s nápisom „My sme Slovinská filharmónia“

A Burianovi sa v podstate aj dosť čudujem. Najprv preto, že predtým, ako vymenoval Hansena, si nezistil od Nórov, aké sú s ním spojené problémy. Potom preto, že keď už problémy začali vznikať priamo v Prahe, tak ich neriešil a nechal situáciu dospieť až sem. A nakoniec preto, že aj teraz Hansena doslova za každú cenu drží a ide tak hlavou proti múru. V podstate ide takmer proti všetkým. Logika a zdravý rozum mi hovoria, že sám sa mohol zachrániť, keby ho pustil k vode. Na tomto príklade však vidieť, aké až silné musia byť iné väzby medzi hráčmi, keď sú ochotní  podstúpiť aj takúto tortúru.  Zrejme ešte silnejšie, než spomenutý zdravý rozum.

Peter Bleha

 

 

P. S. Pre vyváženosť názorov som chcel poskytnúť priestor aj druhej strane na prezentáciu jej pohľadu. Pôvodne mal byť pod týmto článkom rozhovor s Per Boye Hansenom, v ktorom mohol predstaviť svoju interpretáciu sporu a argumenty. Bola mi však nakoniec ponúknutá len možnosť poslať svoje otázky vopred mailom s tým, že rovnako mailom na ne dostanem neskôr odpovede. Mailové rozhovory však zásadne nerobím, nakoľko nemôžem ďalšou otázkou pohotovo zareagovať na práve povedané slová. Moja ponuka na poskytnutie priestoru druhej strane naďalej trvá, pokiaľ bude záujem o bežný spôsob vedenia interview, teda bez všetkých ďalších požiadaviek, ktoré mi doposiaľ boli tlmočené tlačovým tajomníkom.

 

Diskusia  k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix

Teraz najčítanejšie

Do Re Mix

Flash news, recenzie a publicistika zo sveta vážnej hudby, opery a baletu