Denník N

Hviezda

Je to vždy to isté, tuším, čo bude nasledovať…

Vlasy, dlhé, na koncoch zvlnené. Točím si ich na prste, celkom dobrá zábavka, aj improvizovaný vrkoč som si zaplietla. Čierne, po ockovi, tak mi povedali. Chcela som ho poznať, ale nie, mám len fotografiu. Túto jedinú, stískam ju v prstoch, obzerám. Dvere sa otvoria, v nich matka. „Tak a som doma,“ oznamuje mi.

Áno, počujem ju, dokonca aj vidím. Ruky zamestnané, v nich akási taška. Plná až po okraj. Nesie ju do kuchyne, položí na podlahu. „Ťažká je,“ dáva mi vedieť. Nepýtala som sa, ale dobre, beriem na vedomie. Dlho bola preč, možno preto, vždy je to tak. „Čo si robila doteraz?“ zaznie otázka. „Čo si kázala, mami,“ odpovedám poslušne. Musím, nemám na výber, podmienky sú prísne. Zemiaky v kuchyni nachystané, kontrola sa začína. „A bielizeň?“ „Áno, mami, spravila som, ako si kázala. Nechcelo sa mi, priznávam farbu, ale dala som si záležať na každučkom kúsku. „A tieto ponožky, pamätám si, ako som ti to ukazovala, určite nie takto,“ zvyšuje hlas. Pristúpi ku kôpke bielizne navŕšenej do pyramídy a buchne do nej rukou. Je dolu, zosypala sa ako domček z kariet. „Daj sa toho znovu, tak ako sme sa to naučili. A nezabúdaj, skontrolujem ťa.“

Pozerám po nej, chcem odvrávať, dokonca sa mi na jazyk tisnú škaredé slová. Nevychovaná nie som, ale toto robí stále, ponižuje ma, akoby sa jej to páčilo. Vlastne to tak bude, cítim to. Pozriem na ocka, v tomto sme zajedno. Lenže on tu nie je, je kdesi tam, oslobodený. „Dokonči to, potrebujem ťa,“ zvrieskne, len čo ma zbadá. Ponožky, beriem jednu za druhou, naťahujem ich na ruku, vyrovnávam a ukladám. Hotový proces, ale takto to musí byť, nič iné netoleruje. Trocha pokrčené a mám problém.„Dobre, zvládla si to na druhý pokus, snáď ho nabudúce nebudeš potrebovať.“

Taška na zemi uprostred izby. Chce moju prítomnosť, nepýta sa ma, jednoducho na tom trvá. Je to vždy to isté, tuším, čo bude nasledovať. „Teta Anka, u nej som začala, tá má noviniek, práve tento týždeň maľovali celý byt. Najstarší Patrik, vieš ten s pehami na tvári, dostal na narodeniny psa, strašne zlatý, tuším jazvečík.“ Nasleduje monológ, poriadne dlhý, hovorí o psovi. Popisuje ho, stavba tela, meno, vlastnosti a ešte všeličo iné. Nezaujíma ma to, nechcem tu byť, jej spoločnosť mi nevyhovuje. Romi, volá sa tak ten pes, za nič nemôže, ale ja tiež nie.

Prvý kúsok, nohavice, v páse gumička a tá divná farba. Drží ich v ruke, máva mi s nimi pred očami. „Presne tvoja veľkosť, sadnú ti ako uliate.“ A je to tu, má to v oku, nemodernejší strih by sa ťažko našiel. Ale jej presvedčenie je silnejšie. Keď ich nosila teta Anka, stačí improvizovaná úprava a mne sadnú tiež. „Pozri, táto blúzka je super.“ „Pre teba,“ odvážim sa jej odporúčať aspoň tento kúsok. „Kdeže, moja milá, táto farba ti bude pasovať k tvári.“ Argument, ďalší z mnohých, už ich nechcem počúvať, opakuje ich ako papagáj. Ona sa rozhodne a hotovo.

Nič, len haraburdy, opakuje sa to každý mesiac. Rozbehne sa po rodine, známych i neznámych, od každého vezme čosi, aj vyradený šatník môže byť fajn. Jedna teta, druhá, sesternica, bratranec, toľko kombinácií, pomaly je toho plná skriňa. Fajn, som zabezpečená na poriadne dlhý čas.

Izba, ja a biele múry. Nemí svedkovia, tí si toho vypočujú, musia, nikoho iného tu nemám. Som sama, opustená, aj posledná priateľka sa odo mňa vzdialila. Majú ma za divnú. Ocko, vyberám fotografiu a prechádzam po nej prstom. Keby tu bol aspoň on, pomohol by mi, som si istá. Nie, vidím len jeho hviezdu, keď je jasná noc. Tma, všade ticho, ja pod perinou.  Ockova hviezda, tak nádherne žiari. Slová. Mám ich na jazyku toľko, čo všetko mu chcem povedať. Rýchlo, musím to stihnúť do brieždenia.

Teraz najčítanejšie

Darina Matichová

Slová, krátke, dlhé, pekné, hlavne hravé, táto hra ma baví, inak som úplne obyčajná. Kontakt: blogerdm@gmail.com