Denník N

Upratovanie mnohých desí, ale jedna Japonka o ňom napísala bestseller

V krajinách ako je aj tá naša, a to aj napriek celospoločenskej predstave, že si tu nežijeme najlepšie, sme obklopení oveľa väčším množstvom vecí, než skutočne potrebujeme. Pre mnohých ľudí je ťažké predstaviť si, koľko čoho potrebujú, čo mimochodom dokazujú aj nákupy v obchodných reťazcoch, letákové akcie nevynímajúc.

Pred pár mesiacmi som zmenil adresu. Nedúfal som, že tak od ostaného sťahovania spred desiatich rokov ešte niekedy v živote urobím, ale človek mieni, a človek v takomto prípade aj mení, ak nechcem priamo napísať, že cherchez la femme. Sťahovanie je skoro ako peklo, no bez dobrej poistnej zmluvy by som si však v súvislosti s ním nedovolil vysloviť iný okrídlený výraz, že radšej dvakrát vyhorieť, ako sa raz sťahovať.

Samozrejme, pokiaľ človek žije sám, asketickým spôsobom života a jeho jediným majetkom je rúcho a miska na ryžu, má vyhraté. No rodina s deťmi dokáže za relatívne krátky časový úsek naškrečkovať toľko vecí, že by v pohode zaplnili aj tri lodné kontajnery. Mnoho vecí sa násobí počtom detí, a ak sa rodina venuje spoločným aktivitám, tak sa len počet bicyklov rozrastie na stajňu amatérskeho klubu cestnej cyklistiky.

Pred samotným sťahovaním je ten najideálnejší čas na upratanie resp. zbavenie sa vecí, ktoré už vyšli z módy, neplnia svoj účel alebo sa len prosto prestali páčiť. Podľa osobných skúseností nie je najvhodnejšie robiť tak v chvate a pod časovým stresom. Samotnej racionalizácii a selekcii je potrebné venovať aspoň pár týždňov, pričom aj tak občas človek prepadne zúfalstvu a namiesto sťahovania a upratanie špajze, navrhuje radšej jej kompletné vyjedenie.

V návaloch horúčky zo sťahovania triedila, vyraďovala a balila celá naša rodina. Taktika bola miestami efektívna, občas sme sa však prepadali do zúfalstva, a to hlavne vtedy, keď sa vynárali nové a nové „poklady“ a poklady. Nakoniec sme to zvládli, pretože všetko sa dá, keď sa chce, resp. keď sa musí. V súvislosti s upratovaním to tvrdí aj Marie Kondo – mladá upratovacia konzultantka z Japonska. Jej kniha Kúzelné upratovanie sa z večera na ráno stala svetovým bestsellerom.

marie_kondo_kuzelne_upratovanie_largeKeby sa mi táto kniha dostala do rúk pred pár mesiacmi, nemusel som toľko času venovať príprave samotnej stratégie, keďže Marie Kondo sa upratovaniu venuje už od malička, pričom svoju obsesiu časom pretavila až do úspešného biznisu. Nie je žiadnym tajomstvom, že jedným z dôvodov, prečo toľkí ľudia zlyhávajú pri upratovaní, je to, že majú príliš veľa vecí.

V krajinách ako je aj tá naša, a to aj napriek celospoločenskej predstave, že si tu nežijeme najlepšie, sme obklopení oveľa väčším množstvom vecí, než skutočne potrebujeme. Pre mnohých ľudí je ťažké predstaviť si, koľko čoho potrebujú, čo mimochodom dokazujú aj nákupy v obchodných reťazcoch, letákové akcie nevynímajúc.

Kondo však radí, že ak zredukujeme svoje veci v procese upratovania, dospejeme do bodu, keď si náhle uvedomíme, koľko je pre nás tak akurát. Začať by sme mali uvedomením si vlastného vzorca vlastníctva. Pod vzorcom vlastníctva vecí rozumie spôsob života, ktorý môže spadať do jednej z troch kategórií: lipnutia na minulosti, túžby po stabilite v budúcnosti, alebo do kombinácie oboch.

Podľa autorky je dôležité pochopiť vzorec tohto vlastníctva, pretože je výrazom hodnôt, ktorými sa človek riadi. Otázka, čo chceme vlastniť, je vlastne otázkou, ako chceme žiť svoj život. Najlepší spôsob, ako zistiť, čo naozaj potrebujeme, je zbaviť sa tohto, čo nepotrebujeme. Proces výberu vecí môže byť samozrejme veľmi bolestivý. Núti nás konfrontovať sa s našimi nedostatkami a aj tým, aké chyby a hlúpe rozhodnutia sme urobili v minulosti.

Kondo ponúka precízny návod, s ktorým s odstupom času môžem len súhlasiť. Podľa jej stratégie si ako prvé musí nájsť človek hlavne čas. Čas sadnúť si a preskúmať každú vec, ktorú vlastní, rozmyslieť si, či si ju chce ponechať alebo vyhodiť, a potom sa rozhodnúť, kam dať to, čo si ponechá.

Je ľahké zbaviť sa niečoho, keď je dôvod zrejmý, napríklad zastarané oblečenie, alebo vecí, ktoré už neplnia svoj účel. Ak však neexistuje žiadny presvedčivý okamžitý dôvod, je to oveľa ťažšie. Zbaviť sa toho, čo sme nepoužili po dobu jedného roka, je jedna z najznámejších a najkonkrétnejších rád, no ale v takom prípade sa môže stať, že naše sústredenie sa na zbavovanie sa vecí, môže zatieniť emočnú väzbu na konkrétnu vec.

Veru, najväčší problém robí človeku práve emočná väzba, najhoršie v prípade, ak sa človek emocionálne naviaže aj na nabíjačku svojho najobľúbenejšieho mobilného telefónu, ktorý je však už dávno na večnosti v kremíkovom nebi. Autorka však tvrdí, že zbaviť sa niečoho, čo už nepotrebujete, nie je ani plytvanie, ani hanba. Veď, dá sa niečo, čo je hlboko pochované v skrini alebo pivnici, načo sme už dávno zabudli, nazývať niečím, čo si ceníme alebo čo budeme ešte niekedy potrebovať?

Ani devalvácia oblečenia na takzvané „domáce oblečenie“ nie je riešením. Pýtam sa: ani do záhrady milá autorka? Zároveň zamlčujem, že žiadnu záhradu nemám.

Pri selekcii je vraj najlepšie postupovať takto: oblečenie ako prvé, potom knihy, noviny, komono (zmes všetkého možného) a nakoniec spomienkové predmety, ktoré sa ako na potvoru zjavujú pri triedení iných kategórií, a to aj na tých najnečakanejších miestach. Apropo, keď sme pri knihách. Tie mi ako knihomoľovi strpčovali v čase pred sťahovaním život asi najviac, hoci sú pre mňa ako fenomén rozkošných mačiatok na internete.

Kondo tvrdí, že práve knihy sú často tými predmetmi, s ktorými sa ľudia najťažšie lúčia, bez ohľadu na to, či ich čítajú alebo nie. Najčastejším dôvodom, prečo sa kníh nedokážeme zbaviť, je vraj akési presvedčenie, že by sme si ich mohli ešte raz všetky prečítať. No lenže v knižniciach ľudí je mnoho kníh, ktoré čítali len raz a pri tomto čísle aj zostanú, ďalej  je tam plno kníh, ktorých čítanie nebolo dokončené a dokonca aj mnoho takých, ktoré po kúpe neboli ešte ani len raz otvorené.

Nie je nezvyčajné ani to, že si ľudia kupujú knihy, ktoré nikdy neprečítajú, hoci deklarujú, že raz, možno na dôchodku príde rad aj na ne. Takéto knihy sa samozrejme vyraďujú oveľa ťažšie, ako tie, ktoré sme aspoň raz čítali. Autorka nás však ubezpečuje, že v prípade neprečítaných kníh, znamená „niekedy“, v skutočnosti „nikdy“.

Aj preto mnou najsilnejšie výchovné elektrošoky lomcovali práve pri kapitole o knihách, pretože autorka nám všetkým takto postihnutým zberateľom dáva jeden kopanec za druhým:

„Možno ste si ju (knihu) chceli prečítať, keď ste si ju kúpili, ale ak ste ju neprečítali doteraz, úlohou tej knihy bolo naučiť vás, že ju nepotrebujete“. A ako prídavok toto: „Nie je potrebné dočítať knihy, v ktorých ste sa dostali len do polovice. Ich cieľom bolo, dať sa prečítať do polovice“.

Jej kniha, hoci je o upratovaní, triedení, skladaní a ukladaní, sa však číta s ľahkosťou a až dokonca. Vôbec nebola zbytočná. Má v sebe niečo japonské, niečo kúzelné, minimalistické, možno aj s nádychom Zenu. Za manuálom sa skrýva akási motivačná filozofia, ktorá môže človeku napomôcť zbaviť sa neporiadku nielen v dome, ale aj vo vlastnej hlave.

 


 

Kondo_MMarie Kondo vedie úspešnú poradenskú spoločnosť, využívajú ju súkromné osoby aj firmy. Čakacia doba na jej služby bola už pred vydaním knihy tri mesiace. Časopis Time ju zaradil medzi 100 najvpyvnejších ľudí na svete. Je vydatá, žije v Tokiu. Jej oficiálna stránka je tu a Marie Kondo má svoj profil aj na sociálnej sieti Twitter.

 


zdroj ilustračnej fotografie: http://www.cosmopolitan.co.uk/worklife/campus/a30832/tidying-bedroom-phases-problems/

 

Marie Kondo: Kúzelné upratovanie (Japonské umenie, ako zbaviť dom neporiadku a nájsť životnú harmóniu), Vydavateľstvo: Premedia, 2015

 

Teraz najčítanejšie