Denník N

Ako sme zmazali hranice, a nenaučili sa nimi prechádzať

Cestovať z Banskej Bystrice do Bruselu? Kedykoľvek. Nad časom, stráveným v autobuse neuvažujem ani sekundu. Veď Európa je tak malá, že nie je miesto, kam by sa pohodlne nedalo prepraviť po zemi, a to aj verejným dopravným prostriedkom. Ani Brusel nie je ďaleko.

Ako pre koho. Zisťujem neskôr v debatách s ľuďmi a v následných vlastných úvahách, podporených aktuálnymi správami z predvolebných prieskumov do nášho parlamentu aj debatami na sociálnych sieťach. Áno, keď píšem nášho, mám na mysli toho európskeho.

Pre koho vlastne je ten Európsky parlament?

Opäť, číslo trinásť. Už mnohokrát skloňovaný údaj o volebnej účasti Slovenska na posledných voľbách do Európskeho parlamentu v roku 2015. A trinásť, ako odpoveď mnohých, čo neveria v schopnosť našich trinástich zástupcov a zástupkýň presadzovať záujmy našej krajiny na pôde Európskej únie. Zdá sa im to málo. Pretože len tiež veľmi málo vedia o fungovaní tejto inštitúcie? Voľby do Európskeho parlamentu v našej spoločnosti nerezonovali nikdy predtým tak, ako teraz. V rádiách, v správach, diskusiách, cyklo-karavanových a iných cestách po Slovensku. Možno sa konečne niečo deje. A možno sa mi to len zdá. Možno je to tým, že som tomu neprikladala nikdy predtým taký dôraz ako teraz. Žila som vo svojej európskej bubline študentstva, a neskôr absolventstva univerzít, kde kreditný systém zbúral hranice medzi inštitúciami, ktoré už roky neexistovali medzi štátmi. V roku 2004 Slovensko vstúpilo do Európskej únie, a ja som rok na to začala študovať európsku integráciu na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK v odbore, ktorý sa volal, no ako inak než Európske štúdiá.

Bublina Európanstva

Áno, bublina. V bubline sme študovali v angličtine, pracovali sme s odborníkmi a inšpiratívnymi ľuďmi z celého sveta aj zo Slovenska, ktorí sú skutoční, pravdiví a veľká časť mi je dodnes vzorom. Vyjadrujú sa k celospoločenským témam, lektorujú, zúčastňujú sa diskusií a debát, pôsobia vo verejnom priestore, sú aktívni. Viem, že to nie sú len ikony neviem kým platených pseudooborníkov, ako ich možno vníma časť súčasnej spoločnosti a ku mne sa toto vnímanie dostáva škárou cez optiku mainstreamu, alebo skôr, cez mainstreamovo rozšírené “alternatívne médiá.” Oľga Gyarfášová, Juraj Marušiak, Miroslav Beblavý, Jozef Bátora, Dušan Ondrušek, Iveta Radičová, Ivan Kamenec, Andrej Findor, Brian Green, a mnohí ďalší skvelí ľudia. Nesedeli sme na prednáškach, kde nám niekto tam vpredu tlačil do hláv, čo je európska únia a prečo je taká skvelá. Diskutovali sme o pozitívach a výzvach integrácie, diskutovali sme o hraniciach Európy aj hraniciach východoeurópanstva, o tom, kde je Stredná Európa a čím sa zmietala v histórii aj o výzvach súčasnosti. Písali sme eseje, kriticky sme uvažovali, a čítali tie najaktuálnejšie články, ktoré pre nás nikto nikdy špeciálne neprekladal do slovenčiny. Museli sme sa nimi prelúskať sami. To nás veľa naučilo. A nie len z angličtiny.

Naša bublina študovala v plesnivých priestoroch, porovnateľných, alebo ešte horších než boli tie, ktoré navštevovali študenti iných fakúlt a škôl. Ale v našej bubline boli vzťahy. Vzťahy medzi nami, študentmi a študentkami, a tými čo nás učili, vzťahy medzi nami a študijným oddelením, vzťahy medzi nami a vedením. A brali sme ako samozrejmosť to, o čo mnohí a mnohé dnes, o pätnásť rokov neskôr bojujú na svojich vysokých školách. Niektorí si to stále nevybojovali, alebo už úplne vzdali, a iní stále netušia, že to existuje, alebo že je to dôležité. Voľný pohyb študentstva a učiteľstva medzi inštitúciami. Študovať portugalčinu na Filozofickej fakulte alebo sa zapísať na predmet francúzštiny na mat-fyze? Ako nič. Vycestovať na pol roka či rok do Portugalska a študovať tam predmety, ktoré ponúka svojim študentom a študentkám jedna z najstarších univerzít na svete a potom si nechať predmety uznať a ísť plynule ďalej? Samozrejmnosť. Bublina nás vystrelila do sveta a mnohí a mnohé sa tam aj uchytili, pracujú v medzinárodných aj európskych inštitúciách. A tiež na Slovensku. A úspešne.

Kde sa rodí európska identita?

Existuje výskum, ktorý dokázal, že sociálne interakcie počas študentských výmien študentom a študentkám významne pomáhajú budovať si európsku identitu. Po návrate zo štúdia v zahraničí sa títo/tieto vo väčšej miere cítia byť občanmi a občiankami Európskej únie, vnímajú, že majú toho viac spoločného s ostatnými Európanmi a Európankami a sú na to viac hrdí/é. Kontrolná skupina, ktorou boli študenti a študentky bez skúsenosti z výmenného pobytu nepreukázala v rovnakom čase podobnú zmenu. Takto Florian Stoeckel z Londýnskej školy ekonomických a politických vied skúmal názory výmenných študentov a študentiek, čo participovali na Programe Erasmus. Zisťoval, ako môžu príležitosti, ktoré umožňujú Európanom a Európankám z rôznych krajín aby sa intenzívne navzájom ovplyvnili, prispievať ku zdieľanej európskej identite. Okrem vyššie uvedeného, absolventi a absolventky Erasmu tiež preukázali viac povedomia o benefitoch, ktoré prináša európska intergácia, hoci sa zmena v ich identite okamžite nepretavila do vyššej podpory európskych inštitúcií.

(https://blogs.lse.ac.uk/europpblog/2016/09/28/erasmus-students-european-identity/)

Európa pre všetkých

V rok môjho narodenia sa obrovské jadrové mračno prehnalo nad Československom, a nikto z politických predstaviteľov našej vtedajšej socialistickej republiky nevaroval svojich obyvateľov. Naopak, vyhnali ich na 1. mája na námestia. Môj ročník teda s troškou irónie môžme nazvať “černobyľský.” Niekto sa narodil s tromi obličkami a s troškou šťastia, ako som mala aj ja, si môže užívať výhody, čo priniesol ročník po nás, ktorý by sme mohli volať “erasmácky.” Nebolo to však len o šťastí, ale aj o boji a snahe získať slobodu pre našu krajinu, ktoré sme preukázali dva roky po tom. V roku 2017 sme oslávili tridsiate výročie tohto programu a jeho privilégiá si môžeme užívať aj dnes, práve vďaka tomu, že sa dva roky po jeho založení vtedajšie Československo dostalo z obdobia neslobody komunizmu. Čo začalo v roku 1987 to ako dobrovoľnícka spolupráca medzi jedenástimi krajinami sa rozvinulo na unikátny program, považovaný za jeden z najväčších úspechov Európy. Z prieskumu bruselského think-thanku ThinkYoung vyplýva, že mladí/é Európania a Európanky považujú za najväčších úspechov Európskej únie “mier a stabilitu v Európe a právo jej občanov a občaniek cestovať, žiť alebo študovať v inom členskom štáte.” A Slováci a Slovenky túto možnosť vo veľkom využívajú. Len s Brexitom sa ukázuje, že Slovensko by prišlo o 6% vývozu do Veľkej Británie a jej odchod zo Spoločenstva môže ohroziť až sto tisíc pracujúcich a študujúcich v tejto krajine. V štátoch EÚ pracuje vyše 170.000 občanov a občaniek Slovenska.

(https://hnonline.sk/svet/184367-v-statoch-unie-pracuje-vyse-170-tisic-slovakov)

Postmoderný svet podľa Eca

Taliansky vedec Umberto Eco zdôrazňuje dôležitú úlohu vo formovaní súčasného postmoderného sveta, ktorú zohráva Program Erasmus v procese európskej integrácie, unikátnou kombináciou vzdelávacej dimenzie s ostatnými formatívnymi aspektmi života. Eco hovorí, že “hoci je univerzitný výmenný program Erasmus sotva spomínaný častiach novín o podnikaní, cez to vytvoril prvú generáciu Európanov a Európaniek.” Podľa Eca sú Erasmus výmeny sú laboratóriom, ktoré experimentuje s budúcnosťou Európy. Tento program sa stal sa hlavným aspektom toho, čo dnes môžeme nazvať internacionalizácia európskych univerzít. A možno by sme mohli dodať, že aj “europeizácia” občianstva. Pod súčasným názvom Erasmus+ sa tento európsky program na podporu vzdelávania, školení, mládeže a športu v Európe s rozpočtom 14,7 biliónov euro zaviazal v ďalšom programovom období sprostredkovať viac než štyrom miliónom Európanov a Európaniek študovať, školiť sa, získavať skúsenosti a dobrovoľníčiť v zahraničí. Koľko z nich bude zo Slovenska? To je len na šikovnosti, snahe, a vôbec ochote našich študentov a študentiek ísť “do Európy.” A v hojnom počte tak aj robíme, aj keď sa to mnohým nedzá, alebo si len nespájajú Európsku úniu s týmito číslami. Počet Slovákov/eniek, študujúcich v cudzine dosahuje 14 %, pričom ide o tretí najvyšší podiel v rámci krajín Európskej únie. Celkový počet Slovákov, ktorí sa zapojili do programu Erasmus pri jeho tridsiatom výročí založenia dosiahol 107 700 osôb.(https://ec.europa.eu/slovakia/news/30th_anniversary_of_erasmus_sk)

Keď nadobudnem pocit, že som Európan/ka, budem menej Slovákom či Slovenkou?

Skúšam si vybaviť ten moment, kedy som sa začala cítiť Európankou. Konkrétny bod v mojom životnom príbehu. Prelína sa s prechodom z režimu, do ktorého som sa narodila, do demokracie, a s tým, že sme sa ako krajina otvorili svetu. Až pätnásť rokov na to sme sa stali súčasťou Európskeho spoločenstva. Náročných a divokých pätnásť rokov. Do našej malej, vtedy príliš uzavretej krajinky vtrhlo všetko naraz s pádom železnej opony – tovary, globalizácia, internet, správy zo sveta, Európa. Všetko. A my sme sa zľakli toho veľkého sveta, kde sa budeme musieť byť schopní rozhodnúť, a niesť za svoje rozhodnutia zodpovednoť. Ako jednotlivci, aj ako spoločnosť. No keď nás opäť ovládnu všetky tie strachy, pokúsme sa predstaviť si, akú schopnosť majú malé štáty, ku ktorým sa Slovensko radí, čeliť im, bez partnerov v stabilných demokraciách a väčších politických celkov.

Ako sme zmazali hranice, a nenaučili sa nimi prechádzať

Jedným zo symbolov Európy je pre mňa aj Dunaj. Po skončení školy a môj spolužiak z Normandie sa chcel vrátiť domov na bicykli. Do Francúzska. Popri Dunaji, ktorý tečie cez takmer polovicu krajín EÚ, a ďalej až do Štrasburgu. No prechádzanie hraníc popri rieke nebol ten zlom, kedy som pocítila, že moja identita je v prvom rade európska, až potom akákoľvek iná. Pamätám si, ako sme prechádzali sme hranice na Moravu, keď som bola ešte dieťa, za mojimi prastrýcmi a pratetami. Rovnako tak mám korene aj v Maďarsku. Identita, to je niečo, čo máte, nosíte to v sebe a nemusíte nad tým uvažovať, ani to nijako špeciálne manifestovať navonok. Až kým nepríde moment. Moment, ktorý zadefinuje vašu identitu zvonku. Prechod hraníc s Ukrajinou. Ako inak, na bicykloch. Státie v dlhých radoch a krik colníka, lebo som si chcela odfotiť vyrezávanú bránu hranice. Cesta vlakom do Moskvy cez Čiernu nad Tisou. Štátna hranica? Nie, Schengenská. Kde každý kúsok batožiny prejde rukami colníka, otázky nemajú zmysel, v miestnosti sa ozývajú ťažké kroky a počujete aj cinknutie špendlíka. Na konferenciu na Ukrajinu som si nevzala pas. Otočili ma z košického letiska. Zabudla som si rozmeniť eurá na zloté pred cestou do Poľska. Nemala som ani na kávu. Ako môže ešte niekto v únii vôbec žiť bez eura a chcieť od vás pas pri prechode do susednej krajiny? Na vidieku v Severnej Amerike sa ma pýtali odkiaľ som. Z Európy predsa. Stretávam pocestných v Indii, miestnych na Islande. Áno, som z Európy. Maximálne tak dodám, že z východnej. ​Veď čo je na tom divné, ak niekto z Indie, USA či z Afriky nevie, kde je Slovensko? A vieme my ukázať aspoň prstom na mape, kde je Louisiana, Karnataka či Guinea?

Eurovelo 6, august 2010 z Bratislavy do Štrasburgu
prechádzanie hraníc popri Dunaji a Rýne

Európa v generáciách

Môj európsky príbeh nie je ničím výnimočný oproti mnohým iným. Posledný rok štúdií som strávila v Škandinávii s cieľom skúmať, ako sa občania podieľajú na tvorbe politík, týkajúcich sa životného prostredia. Vtedy som si uvedomila, že rozdiel v nastavení spoločnosti medzi východom a západom, kam sa radia aj severské štáty je priepastný. A ak sa sama aktívne nepričiním o to, aby sme sa niekam pohli, na Slovensku sa nikdy nič nezmení. Vybrala som si prácu v občianskom sektore. Chcela som meniť veci zdola, na lokálnej úrovni a pomáhať ľuďom, aby sa angažovali vo verejnom živote. Mala som víziu roku či dvoch, kým sa Slovensko stane otvorenou, zodpovednou a uvedomelou krajinou, kde veci fungujú. Potom sa môžem sa začať venovať niečomu inému. Vtedy mi jeden z mojich veľkých učiteľov povedal, že prestavenie ekonomiky na trhovú trvá tak dvadsať rokov, no kým sa transformuje občianska spoločnosť, musia sa zmeniť tri generácie. Ôsmy rok pôsobím v tej istej organizácii a až v kontexte udalostí za posledný rok a pol si začínam naplno uvedomovať, že som len na začiatku.

V tomto príbehu je dôležité si pripomínať, čo každej generácii Európske spoločenstvo prinieslo. Generácii mojich starých rodičov prinieslo vytúžený mier, ktorý my vnímame ako samozrejmosť. Ale vojnou zmietaná Európa si toto zatiaľ najdlhšie obdobie mieru “vydrela” rokovaniami, ústupkami, a okrem iného, aj obetovaním časti krajín, ktoré upadli do obdobia neslobody, z ktorého sa mentálne naša spoločnosť nespamätala dodnes. O to ľahšie je mi pripomenúť generácii mojich rodičov, že možnosť cestovať, hoci do susedného Rakúska, dostupnosť tovarov, ktoré im v mladosti chýbali, medzinárodné výskumné projekty, do ktorých sa môžu zapájať, a otvorený trh, na ktorom môžu ponúkať svoje tovary a služby, sú tu práve vďaka Európskej únii.

A napokon je tu generácia nás, mladých ľudí a ľudí v produktívnom veku. Pýtajme sa, čo nám, mladým európanom a európankám, Európske spoločenstvo ponúka, a čo môžeme ponúknuť modernej Európe my, východoeurópska mládež? Aj preto pracujem s ľuďmi zo Strednej a Východnej Európy. Aj to je dôvod, prečo sme spoločne s ďalšími ľuďmi z hnutia Za Slušné Slovensko cestovali 20 hodín do Bruselu a ďalších 20 naspäť. Vyjadriť podporu európskemu projektu, vyzdvihnúť záujem mladých ľudí byť jeho súčasťou a upriamiť pozornosť na blížiace sa voľby. Tieto generácie vnímam ako paralelu európskej integrácii, ktorá začala z povojnovej Európy. Myslím si, že úlohou našej generácie mladých voličov a voličiek je príbeh jednotnej a integrovanej Európy posunúť ďalej, posilniť ju, pomáhať jej čeliť aktuálnym problémom aj výzvam aj svojej vlastnej a globálnej histórii, a nie ignorovať. Či v našich životoch, alebo vo voľbách, alebo dokonca jej pochodujúc v uliciach pod zelenými vlakjami hroziť rozpadom.

 

Teraz najčítanejšie