Denník N

Čo najhoršie sa môže stať, ak prestaneme triediť ľudí

Foto: Archív M. Bruneau, dcéra Manon s DS
Foto: Archív M. Bruneau, dcéra Manon s DS

O inklúzii nenormálnych

Nedeľa 26. máj 2019 – Kniha žalmov – Ž 67, 2-3. 5. 6+8

Velebte Pána, všetky národy.

Bože, buď nám milostivý a žehnaj nás; *
a tvoja tvár nech žiari nad nami,
aby sa tvoja cesta stala známou na zemi *
a tvoja spása medzi všetkými národmi. R.
Nech sa tešia a jasajú národy, †
že spravodlivo súdiš ľudí *
a spravuješ národy na zemi. R.
Bože, nech ťa velebia národy, *
nech ťa velebia všetky národy.
Nech nás Boh požehná *
a nech si ho ctia všetky končiny zeme. R.

Čo tak asi vieš, keď sa do školy nehodíš

Mária Bruneau

Pozerám sa na spomienku seba s mliečnymi zubami pri ambóne, na ktorý nedočiahnem, ako si prisúvam šamlík a tieto žalmové verše zaťahujem podľa podčiarknutých prízvukov, aby som sa neminula s tempom organových mechov.

Všekým nám je jasné, že neviem o čom spievam. Asi ako keď na pódiu The Voice spievajú 6-ročné deti Edith Piaf. Ak to aj precítia anjelským hlasom, čo tak asi vedia o jej biede v cirkusoch a nevestincoch v povojnovej Normandii?
Ale niečo sa tam do mňa predsa len vyrylo, zdá sa dnes, keď mi po mnohých rokoch tá istá sloha padne do oka a okamžite vidím noty, farbu toho šamlíka, a že sme sa mali po nácviku na chóre ponáhľať na obed. To je asi ten dôvod, prečo sa oplatí niekoré veci naučiť skôr, ako im začneme rozumieť. Tkajú v nás osnovy.

Lavice drieme dávno predtým, ako sa rozhodujeme, či nepreferujeme skôr fínske školské zriadenie. Najprv žijeme, až potom zisťujeme. A dnes, keď už máme školy vychodené, žalmy vymodlené, veríme, že nás nič nezastaví v uplatňovaní osobnej slobody. A potom tu sedíme ako rodičia len v rámci jari na siedmej školskej porade! Po mesiacoch pošty, vopred uvážlivo riedených viet, s odretými ušami presvedčíme, že naša dcéra s Downovým syndrómom by mala ešte chvíľu chodiť do tradičnej základnej školy. Záverečná schôdza však, do ktorej sa prizval aj najvyšší inšpektor sám, nazvime ho pracovne pán Germain, dopadne napriek všetkému neslýchane. Cestou domov rozmýšľam, či som sa náhodou neocitla v školstve na krízami zmietanej Ukrajine. Zhodnotí sa, že 7 členov komisie, čo dieťa pozná, vrátane rodičov (proti dvom administratívnym pracovníkom) odporúčajúcich zotrvanie v dedinskej škole, má v záujme jeho utrpenie. Dieťa bude čím ďalej viac frustrované, že nie je“medzi svojimi“ – handicapovanými. V očiach byrokracie sa pozažíhajú plamene a do svojich pomyselných zápisníkov si poznačia výkričníky v kolónke ‚rodič oponuje‘.

Aj keby sme sami dokázali žiť usporiadane, vždy budeme závisieť aj od všetkých národov, od všetkých končín zeme. Ako dnešné voľby, ako klimatické zmeny, ako dvaja úradníci, ktorí nám môžu skomplikovať budúcnosť až na koreň.
Ale vonkajšia sloboda a životné podmienky nie sú nikdy rovnaké pre každého. A čo sme sa naučili v škole, v kostole, ak sme mali šťastie na vzácne zdroje, neznamená normu pre nikoho, okrem nás, pre nikoho iného.
Spravodlivosť sa preto nemôže oháňať iba normami.
Ale dajme tomu, že by sme všetci mali právo žiť v jednom priestore. Hluchí so slepými, mnísi s lavičiarmi, Švédi s Rusínmi, deti s dospelými, a nepovažovali by sme za normu domovy dôchodcov ani postihnutie koncentrujúce ústavy.
Dajme tomu, že by vás v slovenskej triede nešikanovali za ružové tepláky a vo francúzskej, že ste na Vianoce nakreslili Jezuliatko do Santovej chalúpky. Dajme tomu, že by sme si pravidelne umožnili sa sami seba nebáť a nájsť aspoň jedno iné riešenie, ako sa od seba neseparovať. Veď čo najhoršie sa nám môže stať?

Večer mali u Júliusa kokteil mesiaca ‚Saint Germain‘, z úcty k republike som si dala iba martini. S mužom sme pri ňom riešili, ako fatálne predurčujeme drámy triedením ľudí na nenormálnych a normálnych.

Diskusia pokračuje na Facebooku

seriáli komentárovliturgickým čítaniam používame tradične na mieru vypočítané úryvky z Biblie pre aktuálny deň a hovorovo ich tlmočíme pre každého, kto nesrší fundovanou teológiou a rád by sa trochu vyznal. Môžu to byť kľúče k súkromným alebo celospoločenským problémom, aj ak znejú značne zákulisne, nie sú bežne dostupné nezainteresovaným alebo majú chronicky nepríťažlivú reputáciu. Touto iniciatívou oprašujeme tisíceročné texty, aby sme zistili, čo v nich toľkí pred nami videli, vidieť mohli alebo vidieť chceli. Keď aj rozprávame rovnakou formou ako naši oponenti, či predkovia, hovoríme niečo úplne iné. Tak sa stáva štýl komunikácie vo všetkých sférach základom nesprávneho spracovania informácií. A neživiť nedorozumenia je predsa prvým predpokladom skutočných riešení.
Autori Mária Bruneau, pôvodne servisná manažérka v IBM, má tri deti (jedno s Downovým syndrómom), píše, žije vo východnom Francúzsku. Michal Patarák, psychiater vo Fakultnej nemocnici F.D.Roosevelta, má tri deti, píše, prednáša, žije na strednom Slovensku. Verona Šikulová, spisovateľka, pracuje v Malokarpatskej knižnici v Pezinku, má dve deti, píše, moderuje, žije v Malých Karpatoch. A komentáre hostí z alebo mimo fachu.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Prepočuli sme Božie slovo

Seriál aktuálneho, domácky tlmočeného Božieho slova a spoločenských tém s ním súvisiacich: jedna epizóda mesačne. Ponúkame rôzne uhly pohľadu. Keď rozprávame rovnakou formou ako naši oponenti či predkovia, hovoríme niečo úplne iné. Tak sa stáva štýl komunikácie príčinou nesprávneho spracovania informácií. Touto iniciatívou podporujeme vzájomnú interpretáciu. Naším úmyslom je neživiť nedorozumenia, a preto dešifrovať, debatovať a porozumieť si.