O dôležitosti sexu po päťdesiatke a súvise s Istanbulským dohovorom

Istej pani Morais bolo v roku 1993 diagnostikované gynekologické ochorenie (bartholinitis), v dôsledku ktorého podstúpila v roku 1995 v Lisabone chirurgický zákrok. Krátko po operácii začala pani Morais pociťovať intenzívnu bolesť, trpela stratou citlivosti v intímnych miestach, inkontinenciou, mala problémy chodiť, sedieť a nemohla viac udržiavať sexuálne vzťahy.

Pani Morais bola informovaná, že pri operácii došlo omylom k poraneniu ľavého pudendálneho nervu. Pani Morais preto v roku 2000 podala žalobu proti nemocnici. V roku 2013 súd rozhodol, že operácia nebola vykonaná lege artis a poškodenie pudendálneho nervu je príčinou jej zdravotných problémov. Súd pani Morais priznal náhradu majetkovej škody vo výške 92 000 eur (z toho 16 000 eur za služby pomocníčky v domácnosti) a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 80 000 eur.

O odvolaní nemocnice rozhodol Najvyšší správny súd Portugalska v roku 2014 tak, že v merite veci potvrdil prvostupňový rozsudok, avšak znížil náhradu majetkovej škody i nemajetkovej ujmy.

Zníženie náhrady majetkovej škody za služby pomocníčky v domácnosti (zo 16 000 na 6 000 eur) odôvodnil tým, že suma bola neprimeraná, keďže „nebolo preukázané, že žalobkyňa stratila spôsobilosť vykonávať domáce práce a vzhľadom na svoj vek a vek svojich detí sa už musela starať iba o svojho manžela“. Vo vzťahu ku zníženiu náhrady nemajetkovej ujmy z 80 000 na 50 000 eur súd poznamenal, že „okrem toho by sa nemalo zabúdať na to, že v čase operácie mala žalobkyňa už 50 rokov a mala dve deti, teda vek, keď pohlavný styk nie je taký dôležitý ako v mladších rokoch a jeho význam sa s vekom zmenšuje“.

Sex je dôležitý aj po päťdesiatke

Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) v roku 2017 rozhodol o porušení práva pani Morais na súkromný život v spojení s porušením zákazu diskriminácie zo strany portugalského súdu.

Podľa ESĽP pojem „súkromný život“ je širokým pojmom, ktorý neumožňuje vyčerpávajúcu definíciu. Pokrýva fyzickú a psychologickú integritu osoby a do určitej miery právo zakladať a rozvíjať vzťahy s inými ľuďmi. Niekedy môže zahŕňať aspekty fyzickej a sociálnej identity jednotlivca, zahŕňa právo na „osobný rozvoj“ alebo právo na sebaurčenie a prvky ako identifikácia pohlavia, sexuálna orientácia a sexuálny život, ktoré patria do osobnej sféry chránenej právom na súkromný život.

ESĽP zopakoval, že pokrok v oblasti rodovej rovnosti je v súčasnosti hlavným cieľom členských štátov Rady Európy a je potrebné predložiť veľmi závažné dôvody, aby sa rozdiel v zaobchádzaní mohol považovať za zlučiteľný s právom na súkromie. Najmä odkazy na tradície, všeobecné predpoklady alebo prevládajúce spoločenské postoje v konkrétnej krajine sú podľa ESĽP nedostatočným odôvodnením rozdielneho zaobchádzania na základe pohlavia.

Otázkou v prípade pani Morais podľa ESĽP neboli úvahy o veku alebo pohlaví ako takom, ale skôr o predsudku, že sexualita nie je taká dôležitá pre päťdesiatročnú ženu a matku dvoch detí, ako bola v mladšom veku. Tento predpoklad odráža tradičnú myšlienku ženskej sexuality spojenej s výchovno-vzdelávacími cieľmi a ignoruje fyzický a psychologický význam ženskej sexuality pre sebarealizáciu žien ako ľudí. Portugalské súdy sa držali opísaného tradičného predpokladu a nezohľadnili širší rozmer sexuality žien.

Odôvodnenie zníženia výšky odškodnenia za nemajetkovú ujmu ESĽP nepovažoval za nešťastný slovný zvrat. Vek a pohlavie pani Morais boli rozhodujúcimi faktormi pre rozhodnutie portugalského súdu, čím podľa ESĽP došlo k diskriminačnému zaobchádzaniu na základe týchto dôvodov a zásahu do súkromného života pani Morais.

Predsudky, sexizmus, diskriminačné stereotypy a Istanbulský dohovor

Podľa ESĽP prípad pani Morais poukázal na predsudky, ktoré prevládajú v portugalskom súdnictve. ESĽP mal za potvrdené obavy viacerých organizácií monitorujúcich stav spravodlivosti v Portugalsku o prevládajúcom sexizme v rámci súdnych inštitúcií.

ESĽP opísal rozdiel medzi prípadom pani Morais a prístupom portugalských súdov v rozsudkoch z rokov 2008 a 2014, ktoré sa týkali zanedbania lekárskej starostlivosti dvoch pacientov mužského pohlavia, ktorí mali päťdesiatpäť a päťdesiatdeväť rokov. Portugalské súdy vzali pri odškodňovaní mužov v ich prospech do úvahy skutočnosť, že muži nemohli mať po nesprávnom lekárskom zákroku sexuálne vzťahy a tieto ich ovplyvnili bez ohľadu na ich vek. Na rozdiel od prípadu pani Morais súdy nezohľadňovali pri mužoch či mali deti alebo nie, či akékoľvek iné faktory.

Pri braní Portugalska na zodpovednosť vo veci pani Morais ESĽP vzhliadol aj k relevantným medzinárodným dohovorom, ktorými je Portugalsko viazané, a ktoré upravujú najmä pozitívne záväzky štátu zabezpečiť na vnútroštátnej úrovni (legislatívne i v aplikačnej praxi) ochranu žien pred diskrimináciou, zabezpečiť rovnaký prístup k ženám, odstránenie predsudkov, rodových diskriminačných stereotypov či sexizmus.

Boli nimi Dohovor OSN o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (Portugalsko ho ratifikovalo 30. júla 1980) a Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a boji proti nemu (Istanbulský dohovor) (Portugalsko ho ratifikovalo 5. februára 2013).

Štrasburský súd citoval článok 12 Istanbulského dohovoru, ktorý stanovil všeobecnú povinnosť, aby štát prijal potrebné opatrenia na podporu zmien v spoločenských a kultúrnych modeloch správania žien a mužov s cieľom odstrániť predsudky, zvyky, tradície a všetky ostatné praktiky, ktoré sú založené na myšlienke podradenosti žien alebo na stereotypných rolách žien a mužov.

Istanbulský dohovor ESĽP neoznačil ani za dielo diabla, ani za nástroj pre zničenie kultúrnej identity Portugalska alebo pre šírenie nákazlivej choroby „džendžer“ ideológie.

Ak čítate s porozumením zistíte, že ide o štandardný medzinárodnoprávny dokument upravujúci pozitívne záväzky štátu na poli ochrany predovšetkým žien pred diskrimináciou a násilím páchaným na ženách. Štát jeho ratifikáciou vysiela signál, že patrí do západného civilizačného okruhu štátov, pre ktoré žena nie je objektom alebo majetkom, ale je s mužmi rovnocenným subjektom práv a požíva rovnakú dôstojnosť.

Štát sa zaväzuje za týmto účelom prijať autonómne (bez nátlaku a diktátu) na vnútroštátnej úrovni relevantné a ním zvolené opatrenia v legislatíve a aplikačnej praxi. Na medzinárodnej úrovni môže byť jeho ratifikácia štátom iba ku prospechu jeho občanov (ako tomu bolo v prípade pani Morais), keďže drvivá väčšina pozitívnych záväzkov v zmysle Istanbulského dohovoru je prezlečená ochrana práva na súkromný život jednotlivca, ktoré je garantované aj čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, o porušení ktorého zo strany štátov rozhoduje ESĽP.