Denník N

Čím je, čím nie je a čím môže byť materská škola – mýty o materských školách alebo čo nás naozaj straší (4)

Aktuálne svetom školstva otriasa udalosť za udalosťou.  Jednou z nich je proces schvaľovania povinného predškolského vzdelávania detí od 5 rokov veku. Názory sú rôzne, na spektre od extrémne odmietavých po extrémne nadšené. Diskusie však často nespája spoločný záujem o dieťa a viaznu. Prečo?

Mnoho nedorozumení vzniká z toho, že nie každý účastník dialógu rovnako chápe, čo to je vlastne materská škola. Tento článok sa na realitu nepozerá z pohľadu zlej praxe a zlyhaní jednotlivcov, ale prezentuje materské školy aké sú a majú byť vo svojej podstate. Tak si to poďme stručne vysvetliť, alebo ak chcete, vytmaviť. Niektorých oblastí sa však nedotknem, i keď veľmi nerada, lebo to by bol naozaj dlhý blog.

Ktovie čo sa tam deje…

Materské školy sú primárne verejnosťou vnímané ako inštitúcie, kde sú deti v čase, keď sú rodičia v práci alebo kde sa deti stretávajú aby sa mohli spolu pohrať, lebo v tomto veku „ich to už k deťom ťahá“. Prípadne ako inštitúcie, v ktorých deti získajú aspoň základné návyky, aby sa potom mohli začať v škole vzdelávať a učitelia sa nemuseli trápiť s tým, že ich učia veci, ktoré už majú dávno vedieť. Toto je samozrejme pravda. No zďaleka nie celá.

V kontexte návrhu povinného predškolského vzdelávania je zaujímavé, že kým jeho odporcovia obviňujú materské školy, že chcú deti nasilu vzdelávať napriek odporu rodičov a porušujú vlastne práva detí, (dokonca deťom v škôlke údajne hrozí, že ich budeme predčasne sexualizovať!),  iní navrhujú ich výchovu a vzdelávanie až do večerných hodín ako niečo, čo práve slovenská rodina potrebuje. Táto rozmanitosť v ponímaní funkcie materskej školy tiež vyplýva z jej nepochopenia. Ako to teda je?

Kurikulum alebo čo a ako sa učí

Materské školy sú jedinečnými inštitúciami, ktoré deťom poskytujú výchovu, vzdelávanie a starostlivosť, teda akési 3 v 1. Áno, aj vzdelávanie regulované štátom a to už od vzniku prvého vzdelávacieho programu v roku 1946 s názvom Dočasný pracovný program pre detské opatrovne, a následne v roku 1948 s názvom Pracovný program materskej školy, (1) V súčasnosti sa deti vzdelávajú v oblastiach Jazyk a komunikácia, Matematika a práca s informáciami, Človek a príroda, Človek a spoločnosť , Človek a svet práce, Umenie a kultúra (Hudobná výchovaVýtvarná výchova) a Zdravie a pohyb. Okrem toho materské školy rozširujú svoju vzdelávaciu ponuku podľa toho, na čo sa zameriavajú, teda podľa svojej profilácie. Vytvárajú si školské vzdelávacie programy, v ktorých sa podľa vlastných možností a potrieb zameriavajú viac napríklad na mediálnu výchovu a kritické myslenie, prostredníctvom zapájania sa do rôznych programov napríklad aj na  environmentálnu výchovu, rozvíjanie finančnej gramotnosti, rozvíjanie technických zručností detí, či rozvíjanie emocionálnej inteligencie detí. Vzdelávajú deti od 3 rokov veku až po nástup do základnej školy. Áno, vzdelávajú detí od 3 rokov, nie od 5 rokov. Systematicky, kontinuálne, poctivo. Učia v nich kvalifikované učiteľky, ktoré musia mať metodiku všetkých vyššie uvedených vzdelávacích oblastí v malíčku, ktoré majú okrem kvalifikácie aj chuť, trpezlivosť deti vychovávať a poriadne a s láskou sa o ne aj starať.

Materské školy sú našom školskom systéme veľmi pokrokovými inštitúciami. Už pred mnohými rokmi opustili predmetový prístup k vzdelávaniu, teda pevné rozvrhnutie zaradenia kedysi „výchovných zložiek“ v týždni, niečo podobné ako rozvrh predmetov v školách. Výchova a vzdelávanie prebieha prostredníctvom tematických projektov, ktoré umožňujú zmysluplné učenie sa a učenie detí. To znamená, že deti sa učia a rozvíjajú v jednotlivých oblastiach prostredníctvom zaujímavej témy, ktorú volí buď učiteľka, ale dosť často si ju volia (alebo by si mali voliť) aj samotné deti, vychádza teda z ich záujmov. Nemáme učebné plány ako napríklad základné školy, žiadny dokument nás neobmedzuje koľko, kedy a čo máme učiť. Integrácia obsahov viacerých vzdelávacích oblastí (v ZŠ predmetov) v jednej vzdelávacej aktivite je už bežnou praxou prevažnej väčšiny materských škôl postupne už od roku 2008. Rozhodne sme v materských školách na dobrej ceste k zvyšovaniu a zabezpečovaniu kvality predprimárneho vzdelávania.

Hodnotenie pokroku detí nevyžaduje normatívne hodnotenie výkonu dieťaťa, teda ľudovo povedané, neznámkujeme. V materských školách bežne využívame prevažne slovné, formatívne, individuálne a priebežné hodnotenie, aktivity vychádzajú z poznania prekonceptov detí a pre materské školy  to už nie je žiadna alternatíva.  Takýto typ hodnotenia podporuje aj štátny vzdelávací program, ktorý obsahuje evaluačné otázky, ktoré pomáhajú učiteľke systematicky pozorovať a vyhodnocovať pokrok dieťaťa. Ako sa píše v metodickej príručke pre evaluáciu v materskej škole na strane 4: „evaluácia však nemusí nevyhnutne vyústiť do nejakého formálneho záznamu, môže byť založená len na dlhodobom pozorovaní dieťaťa učiteľkou, na intenzívnom poznaní dieťaťa a hlbokej spoločnej skúsenosti. Takáto evaluácia následne pomáha učiteľke v podnecovaní ďalšieho vývinu dieťaťa, v podporovaní jeho individuálneho rozvoja a v zabezpečovaní optimálneho individuálneho pokroku dieťaťa. Takýto prístup k evaluácii si však vyžaduje vysokú mieru profesionality učiteľky, znalosť detského sveta, detskej kultúry a empatie.

Ak hovoríme o individualizácii vzdelávania, v materských školách by pomohlo k jej lepšiemu uplatňovaniu zníženie počtu detí na jednu učiteľku, či možnosť reálne získať pedagogických aj osobných asistentov, či odborných zamestnancov každej v materskej škole, kde je to potrebné. Individualizácia za takýchto podmienok by bola ešte zreteľnejšia a kvalitnejšia.

Služba rodičom či deťom?

I keď verejnosť vníma materské školy ako miesta, ktoré nahrádzajú rodinnú výchovu, nie je tomu tak. Nemajú túto ambíciu. Sú neutrálnym prostredím, i keď plnia určitú kompenzačnú funkciu, nikdy nechceli nahrádzať rodinu dieťaťa a ani nebudú chcieť. Desivé scenáre vymývania mozočkov tých najzraniteľnejších tvorov sú výplodom paranoidných a zvrátených myslí. Kvalifikovaná, rozhľadená, empatická učiteľka dokáže vytvoriť pre každé dieťa prostredie, v ktorom má svoje miesto a ktoré neohrozuje jeho identitu. Pri každodennej komunikácii s rodičom, pri spoločných aktivitách spoznáva svet dieťaťa, ktorý rešpektuje, rozvíja a obohacuje.

Materské školy sú tu pre deti. Všetci dospelí v nich sú tu pre deti. Materské školy nemajú byť odkladacím priestorom detí pracujúcich rodičov, v ktorom sa deti prehrajú, lebo ich rodičia nemajú bohužiaľ na ne čas. A verím, že nikdy ani nebudú. I keď poskytujú služby stravovania, bezpečného prostredia, či možnosti denného odpočinku, ostávajú výchovno-vzdelávacími inštitúciami, ktorých činnosť je regulovaná štátnym vzdelávacím programom. Sú školami s perfektným doplnkovým servisom. To je úžasné a v mnohých krajinách vôbec nie bežné.

Vychováva a vzdeláva sa doobeda aj poobede

Keďže v materskej škole nezvoní, nie sú prestávky, dieťa sa učí hrou, situačne, prierezovo, integrovane a v rôznych formách, výchovno-vzdelávacia činnosť nie je obmedzená na určitý čas. Je to úplne skvelé. Tým, že dopoludňajšie a popoludňajšie vzdelávacie aktivity sú úplne rovnocenné, učiteľka môže aktivity prispôsobiť tempu dieťaťa, jeho záujmu, jeho úrovni, môže sa k činnosti vrátiť, môže ju rozvíjať, prehlbovať a tým skutočne zabezpečiť zmysluplné učenie sa detí. Zdravotné cvičenia, pobyt vonku, hry podľa výberu detí a vzdelávacie aktivity sa navzájom prelínajú a dopĺňajú, súčasťou vzdelávacích aktivít sa stávajú aj činnosti zabezpečujúce životosprávu. Všetko sa deje hravou formou.

Zaradení v sieti, nezaradení v sieti

Okrem materských škôl, či už štátnych, cirkevných alebo súkromných, poskytujú služby starostlivosti o deti aj zariadenia nezaradené v sieti škôl. Mnohokrát medzi materskými školami a takýmito zariadeniami nie je navonok žiadny rozdiel. Jeden podstatný rozdiel tu však je. V týchto zariadeniach nie sú výchova a vzdelávanie regulované štátnym vzdelávacím programom tak, ako v materských školách. V tejto súvislosti chcem poznamenať, že vzdelávanie (predprimárne, primárne, sekundárne) je všade regulované štátnym vzdelávacím programom, preto ho môže poskytovať len inštitúcia, pre ktorú je vzdelávací program nielen nejakým informačným, orientačným a nezáväzným dokumentom, ale je aj formálne záväzný, teda je zaradená v sieti škôl. Vzdelávanie bez takéhoto záväzku nemôže byť garantované a v žiadnom prípade nie uznané. Preto aj prípadné „alternatívne formy“, či „iné formy“ musia tieto pravidlá hry prijať, ak sa chcú stať rovnocennými hráčmi na poli vzdelávania. Názory, uvažovanie a návrhy inovátorov, i keď akokoľvek dobre mienené, stroskotávajú práve na tomto. Stručne zhrnuté, kým v materských školách zaradených v sieti škôl je štátny vzdelávací program záväzkom, v zariadeniach nezaradených je len knihou inšpirácií.

Ak sa aj ide uvažovať o „iných formách“ predprimárneho vzdelávania, tak nech sa uvažuje dôsledne a tak, aby sme ich mohli naozaj legitimizovať ako vzdelávacie inštitúcie, lebo to, že máme skupinu detí, ktoré sa niečomu venujú, ešte túto formu nelegitimizuje. Rôzne formy, ktoré tieto kritériá spĺňajú, máme napr. aj teraz – cirkevné, súkromné, podnikové materské školy už existujú a ak má niekto chuť a aj odborné kapacity materské školu zriadiť, prichádza nová príležitosť.

A čo nás čaká?

Čaká nás zavedenie povinného predškolského vzdelávania, ktorého návrh je aktuálne v parlamente a ktorého sa materské školy po doriešení detailov úplne bez problémov zhostia. Základnou podmienkou jeho zdarného zavedenia je rozšírenie kapacít materských škôl tak, aby sa vytvorila garancia miesta pre každé dieťa a dostatok kvalifikovaných učiteliek, či učiteľov. Okrem rôznych technických „detailov“, ktoré bude treba doriešiť, vidím v súčasnom návrhu zákona hlavne tieto úskalia:

Opakovanie ročníka predškolského vzdelávania

Prvým úskalím, ktoré vzniklo započítaním roku predprimárneho vzdelávania do rozsahu povinnej školskej dochádzky, je návrh možnosti opakovania ročníka povinného predprimárneho vzdelávania, ktorý akoby nahradil súčasný inštitút odkladu nástupu do základnej školy. Opakovanie ročníka je vyrovnávacím opatrením a preto by jednoznačne nemalo byť započítané do rozsahu povinnej školskej dochádzky, aby sa nestalo, že nástupom do 1. triedy ZŠ dieťa plní už jej tretí rok. To podstatne zníži jeho šance na získanie aspoň základného vzdelania.

Domáce (individuálne) vzdelávanie

Druhým úskalím sú podmienky domáceho (individuálneho) vzdelávania, ktoré by mali byť jasné a transparentné pre všetkých zúčastnených tak, aby bolo aj touto formou možné zabezpečiť dieťaťu štátom uznateľné a rovnocenné, kvalitné vzdelanie. Podrobnejšie otázky a podnety k tejto veci zaslala Spoločnosť pre predškolskú výchovu vláde aj poslancom. Treba povedať, že tu nejde o skupinové vzdelávanie ale vzdelávanie individuálne, ako je ostatne uvedené aj v jeho názve, preto uvažovať, že pre domáce vzdelávanie je možné využiť zariadenia nezaradené v sieti škôl, nie je správne.

Podpora len pre 5 ročných? Prečo?

Tretím úskalím sú účelovo viazané prostriedky na výchovu a vzdelávanie, teda nie na kúrenie svietenie a platy zamestnancov, ale priamo na aktivity súvisiace s učením sa detí. A podržte sa, tieto prostriedky budú a v súčasnosti sú vyčlenené len pre deti od 5 rokov. Zdá sa vám to divné? To preto, lebo to divné je.

V zmysle návrhu zákona je veľmi dôležité nastaviť účelovo viazané prostriedky tak, aby riaditeľ nemusel voliť, či dá väčší dôraz pri ich využití na financovanie asistenta a odborného zamestnanca, alebo na financovanie materiálu, pomôcok či už v interiéri alebo v exteriéri materskej školy a úhradu nákladov súvisiacich s pobytom detí na aktivitách (exkurzie, výcviky a pod).

Pre dosiahnutie cieľa, ktorý sleduje zavedenie povinného predškolského vzdelávania je nevyhnutné, aby sa zmenil systém financovania na normatívne a vznikli tak aj pre deti do 5 rokov účelovo viazané prostriedky na výchovu a vzdelávanie, v súčasnosti máme len prostriedky na prevádzku prostredníctvom podielových daní obcí.

Vo všeobecnosti v rámci aj nad rámec aktuálneho návrhu je celkovo veľmi dôležité hľadať spôsoby, ako zvýšiť podiel participácie detí na predprimárnom vzdelávaní iným spôsobom ako hrozbou pokuty, ako zabezpečiť dostupnosť výchovy, vzdelávania a starostlivosti pre všetky deti a to už od 3 rokov.

Záver

To, či povinné predškolské vzdelávanie splní očakávania a prinesie želaný efekt, ukáže len čas. Hlavne sa však nespoľahnime len na predškolské vzdelávanie, ale vytvorme riadny systém podpory pre deti a aj vyrovnávacie opatrenia v základnej škole. Materské školy samotné vzdelanosť nášho národa nespasia.

 

Zdroje

1. CEJPEKOVÁ, J. 2001. Pedagogika predškolského veku. Banská Bystrica: PF UMB

Ostatné odkazy sú priamo v texte

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Michaela Vargová

Venujem sa predškolskej pedagogike. Aktuálne som riaditeľkou jednej milej materskej školy, ktorú mám veľmi rada. Náš ľudský svet vo svete prírody ma fascinuje. Na zázraky neverím.