Denník N

Dívadlo

Vôbec tam nie je chyba. Chcem písať o veciach, ktoré vidím.

Elity , predstavenie 24.5.2019 Slovenské národné divadlo, činohra

Réžia Jiří Havelka a kol.

Dramaturgia Daniel Majling Miriam Kičiňová

Scéna Lucia Škandíková

Kostýmy Tereza Kopecká

Hudba Vladislav Šarišský (ako hosť)

Obsadenie

Richard Stanke Dano Heriban Alexander Bárta Emil Horváth Táňa Pauhofová Emília Vášáryová Richard Autner Dávid Uzsák (ako hosť)Ivan Černý (ako hosť)

Vojdeme a na javisku je spustena lesklá opona – zrkadlo? železná protipožiarna opona? Potom nás vyrušia reflektory páliace do očí a zrazu sa mäkko rozsvieti javisko, železná opona sa stane priehľadnou a z televízora, partnera divákov sa ozve príjemný hlas Jana Wericha. Jeho rozhovor končí – čo zanecháme našim deťom. Je rok 1968, socializmus s ľudskou tvárou a Dubček. No pod tým  povrchom sa hmýri hmyz – eštebáci pracujú naplno, z hľadiska – teda historicky kdesi z priestoru – sa ozýva ruská garmoška. Na javisku sa rôzni ľudia lámu, podpisujú pod tlakom donášanie na svojich kolegov, robia kariéru štúdiom v Moskve a spoluprácou s KGB a pijú, klamú svoje manželky.V závere sa priestor javiska zrúca, postavia sa zrkadlové steny, herci sa prezlečú Je po revolúcii 1989 a novinárka kladie nepríjemné otázky. No nikto nie je vinný. Novinárka nevie uniknúť. Javisko zhasne a my všetci sa vidíme v zrkadle.

Slušný pokus režiséra a zrejme kolektívneho autora vyrovnať sa  s desiatkami rokov histórie v priestore, v ktorom žijeme.

No žiaľ, nefungujúci. A nie je to v hercoch – obsadenie je vynikajúce. Každý z hercov hrá viacero postáv. Emília Vášaryová ako Matky. Táňa Puahofová ako herečka, manželky a novinárka. Richard Stanke, Emil Horvátha, Dano Heriban, Alexander Bárta. – pracovníci ŠTB, prípadne obeť.

Ale rozpačitý dojem nie je z herectva. Ani z režijného nápadu odohrať príbehy v jednom priestore, kde sa herci striedajú a nútia diváka nezaspať a rýchlo sa zorientovať v situácii.

Divadlo je aj o spoločnom prežitku divákov  a hercov. Ten režisér zrušil. Pozeráme sa na hercov, ktorí sú za priehľadno stenou, aby prešiel zvuk sú tam mikrofóny. A netýka sa nás to. Ani otrasný príbeh mladého chlapca, ktorého na hraniciach rozrhali psi a jeho matka zbytočne hľadá vinníka. Je to film, televízia, necítime teplý dych herca, jeho búchajúce srdce a jeho slzy v hlase. Ani jeho boj s morálkou.

Režisér použil hrubú čiaru, ktorou chcel  podčiarknuť – že štbáci boli nemorálni ľudia (alkohol), že sme to  zlyhanie na javisku sme vlastne my všetci – záverečné zrkadlo. I mnoho osudov vlastne znemožnilo identifikáciu diváka a jeho zážitok. Akoby režisér  neveril divákovi, že nepochopí prezliekanie kabátov a neustálu ruskú hrozbu až do súčasnosti.

No odporúčam, choďte si to pozrieť. Ešte bude veľa pokusov  vytvoriť obraz našej histórie a morálky malého človeka v nej. Tento vás nenahnevá.

 

Teraz najčítanejšie