Denník N

Znaš, kto toto bose chlapčisko?

Dedo bol neuveriteľne aktívny a činorodý človek. V časoch nedostatku všetkého bol vyhľadávaným prešovským kožušníkom. Doteraz si viem živo vybaviť zmes pachov jeho starých šijacích strojov a vypreparovaných kožušín zvierat v dielni, ktoré sa zmestili do malého výklenku dvojizbového panelákového bytu. Hoci občas, keď naťahoval kožušiny, zabral aj celú obývačku. Mal svojský zmysel pre humor a veľa známych po celom meste. Rád chodil na ryby a na turistiku a nepamätám si veľa situácií, keď by sa nesmial alebo aspoň neusmieval. Spomínal veľa, ale málo hovoril o sebe. Príbeh jeho detstva mi povedal až otec. A dve staré fotky. Keď som sa na ne pozerala, predstavovala som si, že mi o tom bosom chlapčisku hovorí on sám.

autorka: Zuzana Štelbaská

Som pohrobok. Odkedy o sebe viem, sa už toto slovo odo mňa neodtrhlo.

Znaš, co to? Povim ci.

Otec nám zomrel 28. 10. 1918.

Znaš, co vtedy bulo, hej?

No, tak na vyhlásenie prvej Československej republiky môj otec umrel na epidémiu, takzvanú špaňolku. Čiže španielsku chrípku. Ostali po ňom štyri deti, manželka a ja, ktorý som na svet prišiel tri týždne po jeho smrti. 17. 11. 1918. Aj 17. 11. bol potom známy dátum. Znaš čomu, hej?

Žilo sa slobodne v novej republike a to aj slobodne dobre, aj slobodne zle. Vtedy ešte neboli žiadne sociálne výhody z toho, že sme boli siroty. Po otcovi ostala obuvnícka živnosť a dom na Kúpeľnej ulici. To bolo hlavné. A my sme žili. Aj to bolo hlavné. A žili sme z ruky do úst. Kto mohol, sa nám vyhýbal. Nebyť našej babičky, boli by sme sa ešte viacej natrápili. Lebo mama nestačila aj o päť detí, aj o živnosť sa starať. Objavil sa aj istý nápadník, ktorý mame podával kadejaké manželské sľuby a čo, ale potom ju zanechal v hanbe a odišiel na južné Slovensko. Taže zos vešeľa nebulo ničovate nič.

Podaj totu fotku. Znaš, kto toto bose chlapčisko?

Ešte som nemal ani osem rokov, keď sa rozhodlo, že treba prispieť do rodinnej kasy. Takže ja aj brat Pavol sme mali najprv ísť nazbierať fialky.

Abo inšo šumne kvitky.

A tak som potom chodil a ponúkal ich po prešovských kaviarňach.

Bosý, šak mi ceplo ňebulo!

Daktoré kytičky take šumňejše buľi. To ich mama kúpila na trhu a pekne zviazala. Pavol dnuka nechodil, čakal ma pred kaviarňou. On bol pokladník.

Z každého fiľera sme še cešiľi.

Jak keby dvadsať korún sme zarobili! Ale väčšia bola hrdosť, že prispievame do rodiny.

Ukaž totu fotku. Kus še sprala tota košuľa na mne. Nežeby mi bola malá. Nohavice podkasané mám, aby som mohol utekať. Nohy som mal tvarde jak hroch.

A takého ma jedného dňa uvidel advokát. Moškovič sa volal. Nepýtaj sa ma. Neviem, prečo ma zobral k Ambrózymu a kúpil mi nové šaty. Či som mu dakoho pripomínal, či sa v ňom stary hrich ozval… Od toho dňa som každé ráno pred odchodom do školy mohol k nemu chodiť na raňajky. Vtedy bolo všetko blízko. Rád som chodil po Kúpeľnej, po Jarkovej aj po Hlavnej. Aj po Táborisku. Aj po Floriánovej.

Dze chodniki! Prachu teľo bulo a lajna po koňoch.

Voľný čas? Mal som, hej. Na Kúpeľnej sme bývali hneď vedľa Mľinskeho jarku. V dome, čo mal jednu izbu a kuchynku. V druhej izbe býval Stach. Volali ho aj api Filip, tak jak aj v špitaľu, kde robil ošetrovateľa. V jarku sme sa kúpali. Kto mal ruky aj nohy, všetci. Dakedy toľko ľudí v ňom bolo, až sa zdalo, že voda vre. Chodili sme tam hlavne po futbale, ktorý sa hrával na Nižnom Huštaku. Najprv sa pozbierali hovna po koňoch, čo ťahali gazdom vozy, keď tam z dedín vozili na pľac zeleninu a drevo. Futbal sa hral aj na švinskom pľaci, za pílou pred novým Solivarom. Tam sa zase predávali zvieratá.

Po našim dome, jak ho zburaľi, ešči dluho ostala na Kupeľnej hruška. Oproci škoľe. Ešči je tam? Neznaš?

Raz, keď som mal asi dvanásť rokov, taká prišla búrka, čo Prešov nepamätal. Prietrž mračien. Na jar to bolo. Ale jak začali padať ľadové krúpy, takoj zase zima bola. Krúpy z hora, z Táboriska, sa navalili až ku mestskej nemocnici na Floriánovej ulici. Taká kopa ich bola, že mi boli skoro po ramená! Muselo prísť vojsko a hasiči, žeby to odpratali.

No, aľe dze som skončil? Znaš?

V pondelok a v piatok boli v Prešove na pľaci pred kostolom trhové dni. Jak som bol už asi o dva roky starší, zapriahol som sa do vozíka a ťahal či zeleninu či ovocie, či topánky. Čo bolo treba. V službe som bol u zeleninára a obuvníka. Zeleninár mi za privezenie skoro ráno a potom odvoz o jedenástej platil jednu korunu.

A coška v tym čaše raz v mesce uderilo.

Bolo to na Hlavnej ulici, v sklade u Mitlemanna, v železiarstve. To bola taká rana, že sa celý Prešov otriasol. Presný rok nepamätám, ta de. Jeden jeho učeň še zapomnul v sklade so zbraňami a pušným prachom. Išiel na cigaretu a odhodil abo ohorok, abo zápalku.

Šicko ľitalo.

Sklo, triesky z dverí, črepiny z okien, široko ďaleko bordeľ.

I ja som bol učeň. Ale ne u železiara. Do školy som chodil po piatu triedu. A piatu triedu som potom opakoval štyrikrát, lebo neboli peňeži na meštianku. Taže som musel prepadnúť. Na vysvedčení som mal samé jednotky alebo dvojky a z dvoch predmetov päťky. Jedna päťka bola z náboženstva.

O tym ci ešči daco povim, vitrim. Aľe až za chviľu.

Takže ma mama dala na vyučenie do firmy Igonda. Nemal som viac ako štrnásť rokov. Kožušníctvo bolo na Hlavnej ulici číslo osemnásť. A najprv som robil poslíčka. To som už dobre ovládal. Priniesť, odniesť. Všetky adresy zákazníkov si pamätať a nepopliesť. Igonda bol so mnou veľmi spokojný, takže mi dal ušiť rovnošatu. Dostal som uniformu s nápisom na čiapke: Igonda. Podľa nej ma všetci v Prešove poznali. Poznali ma aj tí, ktorých ja som nepoznal.

Bulo to pre mne vyznamenane, bo ini tovariši ani učni nikda taki ancug nedostaľi. Najdôležitejšia bola uniforma pre neprešovských zákazníkov. Napríklad som niesol kabát pre zákazníka z Bardejova, ktorého som nikdy nevidel. Prišiel som na stanicu, postavil som sa na viditeľné miesto a čakal som. A on prišiel za mnou sám. Podal mi polovicu obálky, ja som ju priložil k polovici, ktorú mi dal Igonda. Keď obidva kusy do seba zapadli, mohol som zákazku odovzdať. Igonda pri prijatí zákazky vždy jednu obálku krížom šikmo prerezal. Jednu časť dal zákazníkovi a jednu si nechal. Ja som mu potom musel priniesť celú obálku ako potvrdenie, že som zákazku odovzdal správne. Ani raz sa nestalo, žeby som sa pomýlil. Alebo žeby sa dakto sťažoval. Tak dobre to vymyslel.

A teraz še vracime nazad.

Sľúbil som ti, že ti poviem ešte niečo o náboženstve.

Ľem dva razi v živoce som dostal po pysku.

Raz som na náboženstve dostal po pysku od farára. Neprávom. Bola to veľká nespravodlivosť. Od vtedy som do kostola nechodil. Druhýkrát mi po pysku dal Igonda. Nečakane k nemu prišla finančná kontrola. Zatlačil ma do skladu, nervózny bol, peňaženku plnú peňazí vyhodil na najvyššiu policu, žeby ju nebolo vidno a dal mi po pysku, žeby som bol ticho. Keď kontrola odišla, za to, že som čušal, som dostal desať korún.

A žeby to nebulo šicko, tota uniforma me dostala i na desky, ktore značia švet! Tak som sa zapáčil režisérovi z maďarského divadla, že si ma vybral – ako poslíčka – do hry „Malý nikto.“ Aľe ja som še čul ne jak nikto, aľe jak dakto.

(autorka: Zuzana Štelbaská)

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Ta Take Town

Ta Take Town je priestorom na prezentáciu textov inšpirovaných mestom Prešov a mestským prostredím vo všeobecnosti. Forma nie je určená, v zmysle hesla účel svätí prostriedky… Prevláda voľný štýl vychádzajúci z reálnych aj fiktívnych príbehov alebo asociácií. Je vítaná nadsázka, humor, irónia. Takzvaný „mestský text“ k nám prehovára svojským jazykom, ktorý sa od iných prostredí výrazne líši a odlišuje sa aj špecifickým typom inšpirácie. Mestá k nám prehovárajú jazykom snov, symbolov a príbehov, niektoré ich fragmenty môžme zachytiť a dotvoriť vlastným príbehom. Takto sa môžme podieľať na budovaní kolektívnej „pamäte“ svojho mesta.