Denník N

Bez slov

Sedíme jedna oproti druhej…

Vrznutie. Tiché i hlasné zároveň. Zelená bránka, tlačím ju pred sebou. Odoláva, možno tráva. Poriadne vysoká, kosačka tadeto neprešla veľmi dlho. Urastené steblá sa zohýbajú a zasekávajú sa priamo pod ňou. Kvety, kedysi ich tu bolo. Nájdu sa aj dnes, len ich nie je vidno pre hustý porast. Pivónie, padne mi zrak priamo na ne. Ružové i sýto červené. Kedysi pýcha tejto záhrady, aj susedky z okolia ich chodili obzerať.

Zašlá sláva, zmenilo sa toho tak veľa. Vidím ocka, jeho pracovité ruky plné mozoľov. Nikdy by niečo také nepripustil, aj mne krváca srdce. Šopa plná náradia a kdesi pri nej on. Pokosil, pohrabal, okopával, polieval. Stále bolo čo robiť, ako sám vravieval. Zrýchlim krok, nechcem sa na to pozerať, pohľad na neporiadok okolo mňa mi nerobí dobre.

Zvonček, stlačím ho niekoľkokrát za sebou. Nemusela by som, kľúče mám vo vrecku. Chcem a hotovo, myslím si, že to tak bude lepšie. Kroky, počujem ich, pomalé, šúchavé. Čakám, len prestúpim z nohy na nohu. Chce to trpezlivosť, začínam si uvedomovať. Matka, vo dverách priamo predo mnou. Usmievam sa, komunikujem. Vlasy strapaté, nahrnuté do tváre, kvietkovaná zástera. Bez slov, nevydá ani hláska. Otočí sa, smeruje dovnútra. Do kuchyne, lokalizujem jej pohyb. Hm, začiatok nič dobré neveští.

Stôl, okolo neho drevené stoličky. Vysoké operadlá štýlovo vyrezávané, takto tu stoja už roky. Moje detské roky, aj tie si pamätajú. Sedíme jedna oproti druhej, len slová neprichádzajú. Vytratili sa všetky naraz. Odrazu sa postaví, akoby mala naponáhlo. Kuchynská linka, čosi dáva do hrnca. Sledujem ju veľmi opatrne. Mlieko, maslo, krupica. Hovorí mi to čosi, zrejme krupicová kaša. Len ten horák, nezapla ho.

Chcem toho toľko spraviť. Ale ja, nemám odvahu, chýba mi. Vzdialim sa, prechádzam do druhej izby. Okno, stojím pri ňom, sledujem drozda v záhrade. Je veselý, závidím mu. Slzy, cítim ich, sú slané. Tečú mi po tvári bez môjho pričinenia. Nemôžem ju tam nechať, nezaslúži si to. Idem k nej, ešte stále varí. Bez slov, len tak potichu zapnem horák. Netrvá dlho, na tanieri predo mnou kaša. Ešte kakao, presne takto som to kedysi jedávala.

Lyžica, beriem ju do ruky a dávam sa do toho. Chutí mi, uvarila ju výborne. Sedíme jedna oproti druhej, bez slov, rovnako ako predtým. Keby som vedela na čo myslí.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Darina Matichová

Slová, krátke, dlhé, pekné, hlavne hravé, táto hra ma baví. Kontakt: blogerdm@gmail.com