Denník N

Alchymista

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Mnoho ľudí, povedzme intelektuálov, nemá rado Coelha. Prečo? Pretože zle píše?

Keď si vezmeme Alchymistu, keby bol býval na obálke ako autor uvedený Márquez, viem si predstaviť, že by to mnohí ochotne zhltli. „Márquez opustil svoju opulentnú fabuláciu v prospech striedmejšieho príbehu… Posunul sa od presýtenej magickosti k priamočiarejšej rozprávkovej polohe… našiel komplexnosť v archetypálnosti… Umelecky vyvrcholil v jasnom, symbolicky bohatom príbehu o životnej púti a sebapoznaní.“

Iste, bystrejší by možno poznamenal, že majster tesár sa uťal, ale koľko by takých bolo? Coelho je odmietaný paušálne. Keď mi ho niekto spomenie, zväčša s tým, že sme určite zajedno, to je bez debát. Naozaj? Kde konkrétne je problém? Aha, je to „placaté“. Ale to je vec žánru, rozprávkový príbeh nemusí mať hlbšie rozpracovanú charakteristiku postáv, operuje s typom, a ani nutne nepotrebuje nejakú epickú šírku.

Mnohí možno nemajú ani tak rozlišovaciu schopnosť ako skôr predsudky. Pretože je to bestseller (a to je vždy podozrivé) a navyše spirituálna literatúra (ezo – no fuj!).

Nechce sa mi to rozoberať literárne, musela by som si to znova prečítať a čo si pamätám, umelecky to ozaj nebola zas taká mňamka. Ale napadlo mi, že Alchymista by v podstate mohol nahradiť Bibliu.

Všeobecné informatívne okienko

Podľa nášho slovníka je alchýmia stredoveká nevedecká chémia usilujúca sa najmä premieňať kovy na zlato. Už teraz ma to nebaví. Budeme skákať?

Tycho de Brahe mal na svojom malom ostrove okrem astronomického observatória obrovské alchymistické laboratórium. Stále mu tam liezol švagor, ktorý veľmi chcel vyrábať zlato, a Tycho mu hovoril, neblbni, človeče, o tom to predsa nie je. Švagor si nedal povedať a zle skončil.

Zle skončil aj Tycho de Brahe, keďže jeho zanietené výskumy už ku koncu zhltli ročne štyri percentá dánskeho rozpočtu, a čo bolo možno ešte horšie, kvôli štúdiu zanedbával spoločenský život na kráľovskom dvore, a to ti papaláši neodpustia – ak netancuješ, neješ – čau.

Tak či tak, popri tých, ktorých zaslepila vidina zlata, existovali seriózni vedci a filozofi, ktorí alchýmiu chápali ako postupnú transformáciu v najširšom zmysle. Všetky látky sa vyvíjajú z nižších stupňov na vyššie, všetko – kamene, ľudia aj vesmír – sa vzpína a rastie k nejakému pomyselnému vrcholu. Na konci je Grál.

K tomu pristupovala hermetická axióma: ako hore, tak aj dole; poriadok na jednej úrovni odráža poriadok na druhej. Ak spoznám seba, spoznám vesmír. (Som „vesmír v malom“.)

Coelhov hrdina, pastierik, sa vydáva na cestu za pokladom, ktorý tiež sprvu chápe dosť doslovne. Takmer okamžite príde o celý skromný majetok a musí si nájsť zamestnanie, lebo na to, aby v ceste pokračoval, nemá peniaze. Obrazne, chcel byť filmová hviezda, a musí umývať riady. Je z toho nešťastný, až neskôr pochopí, že to malo svoj zmysel.

Pastierik hľadá alchymistu a napokon sa ním sám stáva. Všetko, čo pritom potreboval vedieť, ho naučila cesta.

Povedzme, že nám hrdina môže pripadať príliš individualistický, v podstate self-made man, stará sa predovšetkým sám o seba. Ale to nie je egoizmus. Pochopil, že všetko je jedno, že jeho osobný Príbeh, tak ako príbeh celého sveta, napísala tá istá Ruka. Jeho prvoradou, ak nie jedinou úlohou je porozumieť tomu, čo má byť vykonané, a vykonať to. Môže sa zakopať kdekoľvek na svete, môže „pomáhať“ a riešiť Príbehy iných ľudí, ale v tom prípade zlyháva.

Servírujem to, ako obvykle, skratkovito a selektívne, spolieham sa na váš dôvtip.

Alchymista ako rukoväť duchovného života

Očividnou výhodou oproti Biblii je rozsah – Alchymistu prečítaš za večer.

Ako bolo povedané, literárne je to možno o ničom, ale to väčšina ľudí nerozozná. A nás, ktorí sa tak intenzívne kŕmime súčasnou domácou tvorbou, nejaká štylistická dolámanosť už vôbec nevyruší.

A prostota je napokon tiež výhodou, nepotrebuješ niekoho, kto ti to bude každú nedeľu z vyvýšeného stupienka dokola vysvetľovať.

Aj postáv je tu o dosť menej, ľahko sa zorientuješ.

Prechod od BiblieAlchymistovi by bol o to hladší, že obe knihy majú veľa styčných bodov, dalo by sa povedať, že Alchymista kresťanskú tradíciu do značnej miery asimiluje a možno vlastne rozširuje.

Možno ste sa stretli s knihou Stages of Faith od Jamesa Fowlera; ak si požičiam zjednodušenú verziu, bežný kresťan sa zrejme nachádza na druhej úrovni, takzvanej formálne-inštitucionálnej, kým pastierik predstavuje úroveň univerzálne mystickú.

Pastierik sa neobzerá na veľkého tatka, pretože vie, že medzi ním a tatkom nie je rozdiel. Vie, že všetkým, čo v živote urobí, zanechá stopu, a preto kráča s rozvahou; ale neklania sa, nepadá do prachu.

Vôbec, výhodou v dnešnom genderovo uvedomelom svete je už to, že odpadá Boh Otec. Čudujem sa, že to nikomu neprekáža. Čítam teraz Štěpána Smolena, aj tu je samozrejme hlavnou postavou chlapec a na svojej vzdelávacej duchovnej ceste stretá samých ďalších mužov, veľmi múdrych starcov a duchovne vyvinutých pustovníkov, osobne nemám nič proti, rovnosť nastane, až to nebude téma, ale do toho štádia sme zatiaľ očividne nedospeli, a pestovať náboženstvo, pod ktorým si väčšina ľudí možno ešte stále predstavuje veľkého bradatého muža – no neviem.

Iste, v tomto bode Alchymista neznamená zas taký pokrok, pastierik hľadá svoj poklad, kým žena jeho snov pasívne čaká v oáze.

Závislosti

Myslím tento článok vážne?

Asi ani nie, alebo mi v každom prípade nejde o Alchymistu ako takého.

V posledných dňoch intenzívne myslím na jeden krátky kreslený film, ktorý som musela vidieť už veľmi dávno. Bola tam myš, ktorá veľa fajčila. Keď sa rozhodla prestať, zostala nepokojná a napokon sa preorientovala na koláčiky. Každú chvíľu sa jej otvárala horná polovica hlavy a odtiaľ vykukoval koláč. Alebo menšia myš, ktorá jej koláč ponúkala? Už neviem.

Závislosť nevyriešiš tým, že si začneš odopierať to, na čom si závislý. Tým, na čom si závislý, zástupne sýtiš nejakú inú potrebu. Túto potrebu by si musel pochopiť a zbaviť sa jej.

To je ťažké, ale podľa mňa je veľký úspech už to, keď si uvedomíme, že na niečom závislí sme. (A na čom všetkom…)

Kým je v tebe diera, budeš sa snažiť ju zapĺňať. Kým nenájdeš pevný bod sám v sebe, budeš hľadať autoritu vonku.

Vymeniť Bibliu za Alchymistu by napriek jeho duchovne univerzálnejšiemu vyzneniu znamenalo vymeniť cigaretu za koláč. A viem si predstaviť, že aj okolo Alchymistu sa vytvorí celá cirkev, ktorá začne ľuďom vysvetľovať, čo je dobré a čo zlé a ako to majú chápať, a ľudia budú radi, lebo poslúchať je ľahšie než rozmýšľať.

Biblia dnes

Niekto namietne, že Biblia je stále aktuálna, má čo povedať aj dnešnému človeku. To by sa ale dalo povedať aj o Gilgamešovi, a toho nikto tak nedojí.

Už asi dávnejšie som spomínala Šaldove postrehy o životnosti literatúry, o tom, že máloktoré dielo je skutočne dlho čítané, a pravdepodobnosť, že čítané zostane, klesá, ak je príliš previazané s dobovým kontextom.

Úplne hypoteticky, keby sme Bibliu odpojili od prístrojov, od cirkevnej mašinérie, ako dlho by prežila? Alebo to na duchovnú literatúru neplatí?

Keby o to išlo, čo je vôbec duchovná literatúra? Žiť sa dá podľa čohokoľvek, ako kdesi poznamenal Y. N. Harari, aj podľa Harryho Pottera, a môže to byť cnostný a tvorivý život.

A ešte ďalej – prečo by vôbec bolo treba žiť podľa nejakého textu? Viem, že sa to dá brať obrazne, nežijeme doslova podľa Biblie ani ničoho iného, je to len akýsi kľúčový orientačný bod, ku ktorému sa vzťahujeme a kde hľadáme oporu v ťažkých časoch, ale aj tak by som si tú otázku položila.

Nedávno rozoberaný Kocúr vo svojej eseji v súvislosti s tým „evolučným rozlišovaním“ uvádza, že šaman „v závislosti od úrovne kultúry (…) využíva aj isté posvätné texty alebo aspoň ich úryvky“. Napriek tomu, že je ozaj ťažké z jeho slov vyloviť konkrétnu myšlienku, zdá sa, akoby preňho text predstavoval známku pokroku. Možno takto: úroveň kultúry je vyššia, ak je duchovný život zakotvený v texte. Áno?

Neviem.

Asi tento bod nechám otvorený, alebo naň hodí nejaké svetlo záverečná poznámka.

Posledná pred záverečnou

Stále mi napadá, že by sme mali pochovať Lenina a vrátiť Bibliu do knižnice. Vôbec tým nechcem prirovnať jedno k druhému, iba povedzme prístup k veci – ten je v oboch prípadoch obludný. Nech sa k tomu odkazu vracia, kto uzná za vhodné, ale nie že to neustále udržuješ vytiahnuté a na očiach, že sa ti to rozpadáva pod rukami a ty nie a nie pustiť.

Záverečná

Okrem hladnej myši mi v posledných dňoch behá po rozume herecká práca s rekvizitou.

Dobrý herec neznervóznie, ak je práve na scéne sám, mlčí a nemá nič v rukách. Vie, že sa toho deje veľmi veľa, aj keď sa navonok nedeje nič.

Už v roku 1936 napísal klasik českého divadla E. F. Burian útlu knižočku Zameťte jeviště, aby sme sa zbavili aspoň niečoho; ja viem, že to závisí od konkrétneho predstavenia, ale keď vidím na scéne dvere, srdce mi poklesne, naozaj potrebuješ dvere, aby človek pochopil, že postava vošla?

Ale aj to myslím skôr všeobecne. Rekvizity nie sú problém, ak sú prirodzenou súčasťou hry. Nemajú byť niečím, na čom herec v podstate visí, pretože sa bojí svojich prázdnych rúk.

Rozumieme si?

Teaser

V nasledujúcom článku by som sa rada na duchovné otázky pozrela prizmou tráviaceho traktu, či možno útrob všeobecne.

Zatát!

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Mika Rosová

Tento blog je prevažne o literatúre, predovšetkým o slovenskej. • Nie som študovaná, som len vášnivý čitateľ a články sú určené širokej verejnosti. Podľa toho to tu vyzerá. • "Ľud mlčí, ťažko a hlineno." /F. Hečko/