Denník N

4: Kapitola I. – Posledná plavba Dundonalda

Dundonald
Dundonald

Ako si nás more popohadzovalo sem a tam, tieto železné prúty sa uvoľnili a ukázali sa byť omnoho nebezpečnejšie, než akýkoľvek živý náklad, hoci aj rovno prasce.

Loď sa trápila cez rozbúrené more, keď sme začuli, že sa čosi myklo, utrhlo a uvoľnilo – bum! Bang! Tresk! Buch! Vždy, keď sa loď prevalila z jednej strany na druhú, počuli sme ich v podpalubí trieskať o lodný trup. Hrozilo, že rozbijú bok lode; a čo bolo horšie, loď sa naklonila na ľavobok až tak, že paluba bola prakticky kolmá, pričom zábradlie sa ocitlo pod vodou.

Tma ako v rohu, mrazivé počasie a strašná víchrica, vlny sa rozbíjali o loď a zaplavovali palubu a tisícky tých železných svíň búchali do stien nákladného priestoru. To si vyžadovalo chladné hlavy a smelé srdcia, aby sme sa nepotopili.

Rozdali sa rozkazy a tie sa aj vyplnili. Po ťažkej námahe sa nám podarilo otočiť rahná, takže vietor dul do provy zľava – z tej strany, na ktorú sme sa nakláňali – čím aspoň trochu kompenzoval váhu nerovnomerne rozloženého železa v podpalubí.

Zrazu sa však z temnoty vynorila mohutná príšera čiernej vody. Masívna vlna chvíľu nad nami visela, ako keby sa úplne zastavil čas, a potom sa s obrovským rachotom zniesla na pravobok a prevalila sa cez palubu. Prerazila zvýšenú palubu na korme, úplne vymyla kajutu pod ňou a, ako keby toho nebolo dosť, roztrieskala mostíky z 10 cm hrubého teakového dreva, na ktorých boli upevnené naše krásne veľké záchranné člny, z ktorých neostala ani triesočka.

Celú túto kalamitu spôsobila jediná vlna, ale našťastie, mali sme iba jedného zraneného – vlna ho spláchla cez strešné okno do podpalubia. To strešné okno bolo zamrežované, ale pre vlnu tejto sily to boli zápalky.

Lenže len čo vlna zmizla, na palube po nej ostal jeden trám z rozmlátených mostíkov, vari šesť metrov dlhý kus teakového brvna. Divoké pohyby lode na rozbúrenom mori si ho pohadzovali sem a tam a reálne hrozilo, že prerazí a zdemoluje zábradlie paluby.

„Hoďte to cez palubu!“ zareval kapitán.

Druhý dôstojník spolu s námorníkom Stobom a mnou sme to utekali vyplniť. Ľahko sa to rozkáže, ale taký drúk nie je práve najľahší, najmä na sústavne sa kolísajucej palube. Napokon sa nám však podarilo ho zachytiť a zodvihnúť a bežali sme na kraj lode, aby sme ho prehodili cez palubu. Už sme ten kus dreva vytrepali na okraj zabrádlia, keď sa cez pravobok prevalila ďalšia veľká vlna! Tá nás beznádejne zmietla aj s tým trámom, ktorého sme sa držali ako sutoční stroskotanci.

Už som si myslel, že pôjdeme cez palubu, ale noha sa mi zachytila v rahnovom lane, čo ma zachránilo; Stobo sa zase zachytil druhého dôstojníka okolo pása a držal sa ako kliešť; a potom vlna zmizla tak rýchlo, ako sa objavila, a vzala so sebou aj onen prekliaty trám, zatiaľčo my sme na palube lapali po dychu.

Vari desať alebo dvanásť dní sme sa takto zmietali v búrke, každú chvíľu očakávajúc, že pôjdeme ku dnu; ale našťastie, po zdanlivo nekonečnom čase, sa k nám dostal remorkér a odtiahol nás do Falmouthu. Tri mesiace trvalo, než sa nám podarilo loď dostať do pôvodného stavu, čiže opraviť všetky poškodenia a každú jednu železnú tyč opäť upevniť v nákladnom priestore.

Ale napokon všetky opravy sa úspešne podarili a my sme sa mohli opätovne vydať do Adelaide, kam sme dorazili prakticky bez ťažkostí v polovici apríla. Vyložili sme náklad a pokračovali naprázdno do Newcastlu v Novom Južnom Walese, kde nás čakalo uhlie, ktoré smerovalo do Callaa – prístavu na západnom pobreží Južnej Ameriky, neďaleko Limy. Newcastle má obrovský prístav s uhlím a skoro všetko putuje do Južnej Ameriky, kde ho používajú v čílskych liadkových baniach.

Kým sme boli v Newcastli, môj učňovský kontrakt vypršal – konkrétne 6. júla 1906 – ale ja som sa rozhodol znovu sa upísať; na počiatku augusta sme vyplávali a dosiahli Callao po únavnej, 65-dňovej plavbe.

Na západnom pobreží Južnej Ameriky to funguje trochu inak. Tu posádka vykladá náklad z vlastnej lode, čo je pri uhlí dosť špinavá manuálna robota. Človek je sústavne zamazaný až za uši a od toho uhoľného prachu veľmi rýchlo vyschne v krku. Ale napokon sme aj túto prácu dokončili, všetko vyčistili a poupratovali a zakotvili uprostred rieky Rímac, aby sme čakali na ďalšie rozkazy. Lenže prišla nečakaná správa – naša stará dobrá loď, ktorá nám už nejaký ten piatok slúžila ako druhý domov, si našla kupca. To značilo, že každý jeden člen posádky sa zrazu stal nezamestnaným a mohol ísť naspäť do Anglicka na náklady nového majiteľa.

Teraz najčítanejšie

Tomas Tkac

Väčšine vecí sa rozumiem ako hus do piva a nikoho nenútim moje výplody čítať. Nikto o to aj tak nemá záujem (s výnimkou jednej reakcie Richarda S.), ale mne je to jedno, lebo si to tu beztak kompilujem len ako taký akýsi archív mojich myšlienok.