Ženskými očami: Prijímanie, ktoré nás rozdelilo

Aj ja som jej „volanie o pomoc“ zdieľala na Facebooku. Mnohí jedinci aj redakcie sme hneď veľmi kriticky odmietli tento akt ako bezprecedentný rasizmus zo strany rodičov aj predstaviteľov cirkvi. Trnavská fara zareagovala po dvoch dňoch od incidentu. V jej stanovisku, (ktoré v plnom znení nájdete TU – https://m.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20190527037) sa píše, že to bol práve miestny, trnavský farár, kto sa dievčatka zastal a trval na tom, aby sedelo spolu s ostatnými deťmi. Tiež povedali A, ale nepovedali B.

Nuž je na nás, aby sme zastavili paľbu ohnivými šípmi, ktoré sme na trnavských duchovných aj rodičov za rasizmus vystrelili a možno sa lepšie pozreli na to, čo sa vlastne v Trnave stalo aj to, koľko klamstiev sa už popísalo. Poďme pekne po poriadku.

V statuse sťažujúcej mami sa píše:

Mamička je pobúrená, chce sa sťažovať na faru. Ako mama jej rozumiem. Keď cítite, že niekto chce ublížiť vášmu dieťaťu, stane sa z vás levica. Len toho, kto chcel ublížiť treba aj správne identifikovať. Bola to naozaj „fara“, kto tak veľmi ublížil?

Rímskokatolícky farský úrad sv. Mikuláša reaguje:

1. Matka (štvrtáčky a z inej farnosti) požiadala aby jej dcéra mohla pristúpiť na prvé sväté prijímanie 25. má­ja 2019 asi týždeň pred slávnosťou a úrad jej VYHOVEL.

Tí, čo aspoň trochu rozumieme problematike a časovým súvislostiam vieme, že na túto sviatosť sa deti pripravujú celý rok v škole na hodinách náboženstva aj v kostole. Účastnia sa prípravy a svätých omší. Dokonca o tom musia (čo je podľa mňa fakt divné) nosiť aj potvrdenia od kňaza, (ale pravidlá sú pravidlá, treba ich rešpektovať alebo chodiť na etiku).

2. Problém nastal pri poslednom nácviku detí v piatok 24. mája, kedy ale správca farnosti jasne reagoval pred rodičmi, že si praje, aby dieťa išlo na prvé sväté prijímanie s ostatnými a že ho nemožno diskriminovať, i keď je z inej školy a z inej farnosti.

Z vyjadrenia fary vyplýva, že problém s tým, aby dieťa absolvovalo sviatosť mali ostatní rodičia. No video, ktoré si mama dievčatka, pani Marta natočila dokazuje, že ani farár úplne od začiatku nepodporoval myšlienku jednotného sedenia so všetkými. V nahrávke hovorí: „Tridsiatim rodičom sa postaviť nemôžem…“ a ďalej v argumentácii pokračuje, že dievča je z inej triedy, z inej farnosti. Áno, treba uznať, fara prejavila nanajvýš ústretové a neštandardne veľkorysé gesto, keď dievčaťu umožnili absolvovať 25. mája 1. sväté prijímanie, no, aj pán farár z videa si tú pravdu ohýba ako sa mu zachce. Lebo najprv bol podľa videa „proti“ ale podľa stanoviska fary bol hneď „za“.

Medzitým už na Slovensku horia ohne spravodlivých. Každý má pocit, že vie najlepšie, čo sa tam stalo.

3. Napriek nepríjemným reakciám niektorých rodičov v sobotu ráno kňaz rozhodol, že dievčatko bude sedieť medzi ostatnými deťmi…

DOPLNENIE: Pre úplnosť po komunikácii s trnavským županom Jozefom Viskupičom dodávam, že rozhodnutie o tom, že dievčatko bude sedieť spolu s ostatnými deťmi podľa neho padlo tri minúty pred začatím slávnosti, po jeho apele. Farár teda rozhodol, ako sa píše v stanovisku fary – ALE až na poslednú chvíľu a pod tlakom.

Rodičia ostatných detí, ktorí teraz čelia kritike a obvineniam z rasizmu, sa bránia. Tvrdia, že na prijímaní bolo aj iné rómske dieťa, voči ktorému žiadne výhrady nemali. Rozumiem, že nálepka „rasisti“ sa im preto nepáči a myslím si ani, že z ich strany nešlo o rasizmus. Čo im podľa Nového času prekážalo, bolo, že si „brali dovolenky aby poupratovali kostol a mamička tohto dievčatka neprišla pomáhať“. Na jednej strane ich chápem. Aj ja som rodič, aj ja chodím na brigády do škôlky svojich detí, kde niektorí chodia vždy a iní nikdy, ale nikdy by som neukazovala na žiadne z tých detí prstom, lebo možno ich rodičia žijú ďaleko ťažšie životy ako je ten môj. A možno by radi prišli, keby nemali na práci napríklad prácu alebo sa starajú o chorého rodiča. Napríklad. A možno sú len leniví alebo niekde piknikujú, čo ja viem? Ale za rozhodnutie a správanie rodiča nesmieme trestať dieťa. A ďalší argument: že „dieťa neabsolvovalo prípravu rovnako ako ich deti“…? To má vedieť a vyhodnotiť kňaz. A ten to podľa stanoviska vyhodnotil: „Vyžiadal si však najprv vyjadrenie katechétu, ktorý dievčatko učil predchádzajúce dva roky, či ju považuje za pripravenú na prijatie sviatosti. Po jeho pozitívnom svedectve farár rozhodol, že dieťa sa môže zaradiť do turnusu prvého svätého prijímania spolu s ostatnými deťmi.“ Myslím si, že tak, ako to z fary napísali do svojho stanoviska, miestny farár by to vysvetlil/mal vysvetliť aj na mieste ktorémukoľvek z nespokojných rodičov. Takto sa predsa neberie spravodlivosť do rúk.

Ježiš v nás
Nesúďme ľudí podľa toho, ako často sedia v kostole a akými milodarmi kde prispeli. Každý máme svoje možnosti a limity a vy, ktorí v neho veríte predsa musíte vedieť, že ľudí miloval presne aj so svojimi nedokonalosťami. Nevieme, v ktorej rodine je Ježiš prítomný viac či menej, ale kto si človeče, že si na prahu kostola kladieš „svoje vlastné“ podmienky o tom, kto je pre Ježiša dosť dobrý a kto menej? Ako si môže niekto uzurpovať akési právo na lepšie sedenie pre jedných a horšie pre druhých? V kostole? Veď to nie je koncert či hokejový zápas, kde sa dajú kúpiť rôzne kategórie vstupeniek!

Cirkev na pranieri
Cirkev čelí v ostatných rokoch nejednému škandálu. Mnohí kňazi a cirkevní hodnostári sa spreneverili svojmu poslaniu a nás – veriacich (i keď málo praktizujúcich, priznávam sa) od cesty do lavíc kostola odrádza to, že kňazi už pre nás nie sú tými duchovnými autoritami, akými boli kedysi. Akoby sme necítili ich blízkosť, ich ľudskosť a človečenstvo vo chvíli, keď sami zlyhajú alebo sa pomýlia. A pritom denno-denne hovoríme: „Mýliť sa je ľudské“. Akoby nevedeli otvorene priznať chybu a ospravedlniť sa za ňu. A potom sa zjednodušene povie: „vodu kážu, víno pijú“ a je to. V tomto prípade sme ale začali pranierovať duchovného, ktorý sa zdá postavil napokon na stranu malej Lucky. Možno to chcelo väčšiu razanciu a odvahu postaviť sa tej tridsiatke rodičov a vysvetliť im, čo to znamená „milovať blížneho ako seba samého,“ ale aj farár je len človek. Ako my všetci. Dokážeme byť vždy hrdinami v každodennom živote?

Klince do nôh
Kňazi a duchovenstvo mali naprieč dejinami veľkú moc nad ľuďmi. Chvála tým, ktorí ju naozaj použili na dobré veci. Tým, ktorí ju zneužili môže dnes sama cirkev „poďakovať“ za to, že jej mnohí automaticky neveria, keď sa niečo zomelie. Kňazi by si mali pri všetkom čo robia uvedomovať, že majú svoju silu používať múdro a osvietene, nezneužívať ju a vždy razantne odmietnuť KAŽDÉ zlo. Ale my ostatní by sme si mali zasa uvedomiť, že ak máme vysoké nároky na nich, mali by sme ich mať aj na seba. A do toho, kto zlo nespáchal, nezatĺkať klince skôr, ako mu aspoň dáme šancu na obhajobu.

Čítali ste BLOG ŽENSKÝMI OČAMI o ženách, očami ženy, ale nie len pre ženy – je pokusom pozrieť sa na svet inak a zároveň vidieť udalosti, ktoré často rezonujú spoločnosťou len na moment, alebo sú to len drobné postrehy z obyčajného života obyčajnej ženy, manželky a matky.