Ale niektorým z nás sa nechcelo ísť domov – ani mne. Vrátiť sa rozhodli iba kapitán, dôstojníci, tesár a kuchár; dvoch učňov, čo boli ešte stále pod zmluvou, poslali na druhú loď tej istej spoločnosti – J. T. North. Niektorí zostali na súši, ale väčšina posádky sa nechala naverbovať na barku Ravenswood; medzi nimi aj môj starý dobrý kamarát Stobo.

Na Commonwealthe sme ostali traja, čo ešte nevedeli ako ďalej, a síce námorník Walter Low, plachtár Harry Lagerbloom a ja. Práve my traja sme si všimli impozantný štvorsťažňový bark, kotviaci uprostred rieky. Vyzeral skoro ako kliper a volal sa Dundonald.

Vtedy by sa nám ani neprisnilo, že táto majestátna loď bude už o niekoľko mesiacov odpočívať na temných útesoch Ostrova sklamania, obmývaná studenými vodami rozhnevaného morského živla.

„Vyzerá dobre,“ povedal som Lowovi. Prikývol.

„Nedbal by som sa dať naverbovať,“ vyslovil sa Lagerbloom, zatiaľčo ja, už pevne rozhodnutý, som sa pobral za naším kapitánom, či by sa za mňa neprihovoril na Dundonalde, ak teda potrebujú niekoho.

„Istotne,“ prisľúbil mi; vždy sa nám snažil vyjsť čo najviac v útrety v rámci možností. Zakrátko si ma zavolal a povedal mi, že skutočne sa pozerajú po troch námorníkoch.

„Ak sa rozhodneš ísť, Eyre,“ riekol, „vybavil som ti miesto na korme.“