Denník N

6: Kapitola I. – Posledná plavba Dundonalda

Dundonald
Dundonald

Možno sa to na prvé počutie nezdá, ale to bolo skutočné požehnanie pre mňa. Každú noc, keď som mal službu v podpalubí, vyčitoval som všakovaké knihy o námorníctve; pripravoval som sa na skúšku za druhého dôstojníka. A nech by bol zvyšok posádky aj hotoví anjeli, vpredu, kde sú kajuty námorníkov, by som toho veľa nenaštudoval.

Poďakoval som sa kapitánovi, pobalil si veci a išiel rozpovedať mojim kolegom, že ja som sa už rozhodol.

„Chcú ďalších dvoch námorníkov,“ vravím. „Skúste to; lepšiu loď široko-ďaleko nenájdete.“

„Veru tak,“ pristal na to Low a aj Lagerbloom bol v podobnom myšlienkovom rozpoložení.

Nuž teda sme sa všetci traja 24. novembra 1906 odobrali na britský konzulát, aby nás vyplatili z Commonwealthu a prihlásili sme sa na Dundonald ako námorníci, vrátane Lagerblooma, lebo na lodi už plachtára mali.

Čiže takto som sa dostal na bark Dundonald, tesne pred jeho poslednou, osudovou cestou.

Dundonald bola dobrá loď, o tom niet pochýb, ale predsa len sa nám trom akosi cnelo za Commonwealthom. Ťažko nám prišlo, keď sme konečne zdvihli kotvy a opustili prístav s vedomím, že našu starú dobrú loď, na ktorej sme prežili nejedno dobrodružstvo, možno vidíme posledný raz.

Bol začiatok decembra a my sme sa plavili do Sydney. Ravenswood vyplával desať dní pred nami spolu s ďalším barkom Annasonou; oba to mali namierené do austrálskeho Newcastlu.

Na palube nás bolo 28, vrátane kapitánovho syna, chorľavo vyzerajúceho 16-ročného mladíka. Pripojil sa k otcovi na príkaz lekárov, ktorí usúdili, že plavba na čerstvom vzduchu mu môže urobiť dobre.

Dundonald na mori preukázal, že sme sa vo svojich odhadoch nemýlili; akoby letel  nad hladinou. Plavili sme sa rýchlo a prakticky celý čas s priaznivým vetrom v plachtách; iba raz nás počasie zadržalo a aj to len na pár hodín. A hoci sme boli prinútení opustiť našu starú dobrú Commonwealth, utešovali sme sa tým, že sme sa výmenou za ňu nedostali na práve najhoršiu loď. Asi ako sa to spieva v ešte inej námorníckej piesni:

Ibaže my sme nešli do Ria, ale do Sydney.

Ako som už spomínal, vari celá plavba bola bezproblémová, snáď len s jedným menším zádrhom; to keď 6 dní pred naším očakávaným príchodom do prístavu sa zodvihol južný víchor a „loď sa nakláňala zo strany na stranu“, ako sa to spieva v jednej z ďalších bezpočtu námorníckych piesní.

Nakláňala… bolo to skôr ako na hojdačke, keď prídu kolotoče na hody do mesta. Vlny sa s loďou pohrávali tak, že paluba sa klonila napravo aj naľavo vyše 45 stupňov. A keďže vietor nám dul do plných plachiet rovno zozadu, nemohli sme ním nijako loď  stabilizovať.

Loď sa naklonila raz na ľavobok, až sa zábradlie ponorilo do vody, potom sa vrátila, vyrovnala a opäť vykývla, tentoraz na pravobok, zatiaľčo voda z paluby zmietla všetko, čo nebolo priviazané. Nie je veru jednoduché plaviť sa pri silnom južnom vetre.

Teraz najčítanejšie

Tomas Tkac

Väčšine vecí sa rozumiem ako hus do piva a nikoho nenútim moje výplody čítať. Nikto o to aj tak nemá záujem (s výnimkou jednej reakcie Richarda S.), ale mne je to jedno, lebo si to tu beztak kompilujem len ako taký akýsi archív mojich myšlienok.