Denník N

Jasné slnko a čistá obloha

Príbeh pani Olexandri, ktorá pochádza z Luhanska a na Slovensku získala azyl.

 

Študentom jedného z košických gymnázií vysvetľujem základné fakty z oblasti migrácie a azylu. Pomáham si štatistikami a grafmi, ale trieda sa plne sústredí až ku koncu hodiny, vtedy, keď sa im predstaví pani Olexandra z Luhanska a porozpráva im o svojom odchode z Ukrajiny a azylovom procese na Slovensku.

Po hodine sa z ničoho nič v prázdnej triede objavia dve dievčatá a zamieria k Olexandre. Prišli jej povedať, že jej život je „úplne neuveriteľný“ a zaželať jej všetko dobré. Na oplátku im mäkkým hlasom, ktorý prezrádza dojatie, odpovedá: „Nech je nad vami čistá modrá obloha a svieti na vás jasné slnko, nech nikdy nezažijete vojnu.“ Začína mi byť jasné, že viac ako dramatické udalosti sa študentov dotkol spôsob Olexandrinho rozprávania: aj pred plnou triedou jej prejav nestratil úprimný a osobný tón, odvažuje sa dotknúť najťažších udalostí a keď sa v nej vynoria najhoršie spomienky, náhle stíchne. Hrôzy vojny najlepšie pochopíte vo chvíli ticha a hlbokého sústredného nádychu – vo vypätí všetkých síl, ktorými Olexandra bráni vojne, aby znovu získala akúkoľvek podobu, stala sa hoci len zábleskom spomienky. Olexandrino želanie „čistej modrej oblohy“ vo mne rezonuje cestou zo školy a zlieva sa mi s textom slovenskej „Imagine“, ktorú napísal Ivan Štrpku, a ktorá začína slovami: „Myslím na čisté nebo, ticho v ňom mizne mrak, len slnko na nás mieri a páli si len tak….“

S Olexandrou si koncom marca dohodneme návštevu. Košické sídlisko, kde býva so svojim manželom, stojí v blízkosti pučiaceho jarného lesa. Olexandra, ktorej bolesti nedovolia spať dlhšie ako do štvrtej, sa sem ráno vyberie na prechádzku, posedí na lavičke, popočúva vtáčí spev. Pripomeniem si na tých pár drobností, ktoré mi stihla povedať cestou zo školy a vstúpim do priestranného bytu zariadenom v štýle 90 rokov. Je to sociálny byt, mesto ho dáva k dispozícii ľuďom v núdzi, ale zakazuje v ňom robiť zásadnejšie úpravy – byt tak ostáva zakonzervovaný v čase. V jednej z izieb to hrá, tak ako v lese za oknami, svetlozelenou farbou. Z jogurtových kelímkov vytŕčajú krehké priesady, záhradná sezóna je za dverami. Vo vedľajšej izbe sa na posteli rozvaľuje huňatá Soňa. „ Len je a spí, je a spí“ no a ešte k tomu je to veľmi zlá mačka, zavŕši rozprávanie o povahe rodinného miláčika Olexandra. Soňa má aj tak život na piedestáli, veď pri náhlom odchode z domova ju rodina vzala so sebou a dala jej prednosť pred inými dôležitými vecami.

V kuchyni si sadám za stôl k čerstvým koláčom, na ramenách z času na čas pocítim ladný mačací krok. Pani Olexandra najskôr porozpráva o svojom poslednom zamestnaní a potom niekoľkými vetami zhrnie celú svoju kariérnu dráhu. Všetkých, ktorí v živote postupujú podľa istej šablóny a zažili priamočiari vývoj študijného a profesionálneho života, ich výpočet prekvapí. Aj ja sa viac krát uisťujem, či som nestratila význam viet– ale naozaj – Olexandra začínala ako stolárka, vyrábala kreslá a iný nábytok, neskôr sa stala prísediacou členkou poroty na súde, potom pracovala v sklade a nakoniec sa pustila do tak trocha free – style podnikania. Vysvetľuje, že počas praxe na súde nadviazala priateľstvá s mnohými pracovníčkami, ktorým chýbali v Ukrajinských obchodoch pekné šaty.

Olexandra so svojim manželom preto jazdili do Bieloruska, kde nakúpili elegantné oblečenie z prírodných materiálov a potom s taškami veľkými ako stôl obchádzali súdy od Kyjeva až po Luhansk. Ako hovorí, ich tovar bol veľmi obľúbený, len čo nastúpili do prvého vlaku, už im volali netrpezlivé zákazníčky. Rodinnému podnikaniu sa teda darilo a možno sčasti naozaj aj preto, že Ruslan bol vždy taký spoločenský a veselý, ako o manželovi prezradí Olexandra. Dobrá finančná situácia dvojici umožnila postupne rekonštruovať starý domček. Po šiestich rokoch, práve keď ho dokončili a zariadili celkom podľa svojich predstáv, vypukol v Luhansku vojenský konflikt, alebo, ako ho Olexandra ironicky nazýva, „ruský mier.“

„Ako ste vnímali začiatok vojny?“ Len matne, pod rúškom vlastného trápenia, spomína Olexandra. V tom období jej diagnostikovali rakovinu, prvú operáciu absolvovala v čase, keď Rusi obsadili mesto. Potom začala s chemoterapiou, ale už po dvoch liečbach ju musela ukončiť. V júni 2014 bol jej syn, aktivista, ktorý verejne vystupoval proti ruskej okupácii, odvlečený a surovo zbitý. Domov ho prepustili s ultimátom, buď sa rodina do 24 hodín vysťahuje z mesta, alebo všetkých postrieľajú. Bol to nesporne kľúčový tragický moment celej rodiny, ale Olexandra vie, že mohlo to dopadnúť horšie. Jej dobrá priateľka našla svojho syna zavraždeného na smetisku a ona sama viac krát videla, ako rebeli z nemocnice chlapcov vliekli kamsi, odkiaľ sa už nikdy nevrátili. „Vojna. To je strašné“, zhlboka sa nadýchne a krátkou chvíľkou ticha ubráni seba i nás pred detailnejším obrazmi.

„A ako ste sa vtedy cítila zdravotne, vládali ste odísť?“ Tento krát to bolo opačne, ako keď jej ochorenie prepuklo. Bezprostredné nebezpečenstvo zahnalo myšlienky na chorobu, prinútilo ju mobilizovalo fyzické sily a zabojovať o život odchodom z Luhanska. Rodina sa odsťahovala do Kyjeva, tak ako mnoho iných utečencov. Pre nedostatok finančných prostriedkov využili ponuku majiteľa jednej z kyjevských krčiem a ubytovali sa v jej sklade. Bolo v ňom zima a pre niekoľko dospelých členov rodiny s vlastným životom, tesno. Navyše, na Ukrajincov z východu sa ľudia pozerali podozrievavo, ako na ruských kolaborantov. Olexandra sa domnieva, že aj preto prišla o prácu predavačky, pričom v tom čase súrne potrebovala príjem. Bola ešte stále ťažko chorá, ostávalo jej absolvovať osem chemoterapií, ktoré nemala z čoho zaplatiť. Ruslan odišiel pracovať do Poľska a odtiaľ jej pomaly posielal peniaze na nákladnú liečbu.

V tejto mimoriadne zložitej situácii prišiel podnet od synovho priateľa, aby sa presťahovali na Slovensko. Syn odmietol, ale na Slovensko poslal mamu. Olexandra ako jediná z rodiny prekročila Slovensko – ukrajinské hranice a požiadala o azyl. Predstavte si ju tam, vo Vyšnom Nemeckom, celkom samu, viesť niekoľkohodinový rozhovor s nepríjemným policajtom.

Olexandra potom strávila skoro mesiac v záchytnom tábore v Humennom, odkiaľ sa presunula do pobytového tábora pre utečencov v Opatovskej Novej Vsi a tam čakala na rozhodnutie o udelení azylu. Po dvoch mesiacoch získala tzv. humanitárny azyl, ktorý Slovensko udeľuje len výnimočne, a to v prípadoch, keď sa síce nepreukáže prenasledovanie toho, ktorého človeka, ale jeho život by bol pre zvlášť nepriaznivé okolnosti v ohrození. V Olexandrinom prípade bolo dôvodom pozitívneho rozhodnutia závažné ochorenie, z ktorého by sa zrejme na Ukrajine nevyliečila.

O niekoľko mesiacov prišiel na Slovensko aj Ruslan, tiež požiadal o azyl, no neuspel. Zatiaľ získal prechodný pobyt na päť rokov a čo bude potom, sa uvidí. Aké by to však bolo bez neho? „Bez Ruslana by som už nežila, on má veľkú chuť žiť. Keď som sa dozvedela o svojej chorobe, dlho sme spolu plakali. A odvtedy už vôbec. Povie mi, čo tu ležíš, vstávaj, ideme von, vezme ma pod pazuchu a odvedie na prechádzku do lesa.“

Za zmienku stojí aj to, ako sa s Ruslanom zoznámili. On, v tom čase vdovec, telefonoval svojej priateľke. Pomýlil si však číslo, vytočil Olexandru a po rozhovore o všetkom možnom, sa sám pozval na návštevu. Prišiel aj na druhý deň, to mu však už Olexandra, ktorá „nemá rada tajomstvá“, oznámila svoj vek. Napriek tomu, že rozdiel vyšiel na 18 rokov (viac na strane Olexandri), jej ešte v ten istý deň povedal, že od nej už nikdy neodíde. Svoje slovo splnil, hneď na druhý deň si zbalil veci a presťahoval sa k nej navždy. Teda, navždy, zatiaľ je to trinásť rokov.

Posledné dva roky spolu žijú v Košickom paneláku neďaleko lesa. Ruslan je dlho v práci, večer prichádza unavený, ostáva čas už len na večeru a rozhovor. Olexandra je cez deň doma sama, chýba jej rádio alebo televízor, aby si skrátila čas a zlepšila slovenčinu. V učení jazyka je veľmi ambiciózna, ak dostane úlohu niečo napísať, učiteľka ju zo žartu hreší, že zase píše romány. Najviac zo všetkého ju baví práca v záhrade, pričom tá má u Olexandri znamenitú dohru – ochutnáte u nej džús zavarený v pohári, lekvár z mirabelky, ale aj domácu majonézu, či po domácky vyrobenú horčicu nezvyčajnej chuti.

Olexandra sa už neobzerá späť a nežiali za minulosťou tak, ako robievala po odchode z domova. Svoju situáciu berie s humorom, smeje sa sama na sebe, ako skúma ceny v supermarkete, keď predtým mohla do košíka vložiť, na čo si pomyslela. Hovorí však, že na Slovensku zapustila korienky a ich zapúšťanie uľahčilo aj to, že sa medzi Slovákmi od začiatku cíti ako medzi svojimi.

„A čo by ste si priali do budúcnosti?“ Zo všetkého najviac by si želala vlastnú záhradku. Tú, o ktorú sa teraz stará, im zapožičala jedna rodina, ale tá ju má v pláne čoskoro predať. A možno časom staré auto, Ruslan veľmi rád šoféruje. „A ešte?“ pýtam sa, lebo sa mi zdá, že je toho málo. To je všetko, nezvyčajne rázne odpovie Olexandra. Svoje plány do budúcnosti limituje rovnako striktne ako pohľad do minulosti. Ale možno to ani ináč nejde, keď začínate svoj život od znova, na zelenej lúke košického sídliska.

Keď vyjdeme z domu, zasvieti na nás farba sviežej jarnej trávi a prvých listov. „Imagine“ v podaní Štrpku a Ursinyho pokračuje slovami: „Myslím na všetku trávu, na steblo za steblom, nezastaví ju výstrel, nevzbĺkne pod vedrom. Myslím na všetkých ľudí, s ktorými som brat, u ú u – u – u.“

Myslím na Olexandru, na Ukrajinu, na slnko, ktoré sa k nám vracia.

 

Autorka článku: Katarína Marinová

 

Tento článok bol vytvorený v rámci projektu MIND s finančnou podporou Európskej únie. Jeho obsah je výhradnou zodpovednosťou Slovenskej katolíckej charity a nemusí reflektovať názory Európskej únie.

Teraz najčítanejšie

Čo je domov?

Čo je domov? je celoeurópska kampaň o význame domova, dôvodoch migrácie a dôležitosti udržateľného rozvoja. Kampaň je realizovaná prostredníctvom projektu MIND (Migration. Interconnectedness. Development) pod záštitou Slovenskej katolíckej charity.