Denník N

Prečo treba hovoriť o budúcnosti zdravotníctva

Slovenské zdravotníctvo je veľmi obľúbená politicko-konverzačná téma hlavne v predvolebnom období. Nastal čas po rokoch zmeniť systém pokus-omyl ktorý sa ako spôsob riešenia problémov v zdravotníctve zakorenil už aj v mysliach verejnosti? Ako kto má za úlohu viesť Slovensko v tejto reforme? A má nás systém naozaj potrebu inovatívnych riešení a zainteresovania mladej generácie na vytváranie udržateľného modelu zdravotníctva, ktorý bude prijateľný ako pre pacientov tak aj pre zdravotníckych pracovníkov?

Nemocnica na Rázsochách má zelenú, masívne investície do zdravotníctva sa majú ešte len začať (stratifikácia nemocníc sa totiž odkladá), nemocnice dostanú efektívnejšiu štruktúru a nový šat, a Slováci budú disponovať prístrojmi a starostlivosťou, akú zatiaľ poznajú len zo seriálov a filmov. A taktiež idú voľby. Majú tieto kroky naozaj význam alebo ide len o ďalšiu zo sérii náplastí na zlomené kosti slovenského zdravotníctva?

Netreba sa čudovať, že aktuálna situácia v slovenskom zdravotníctve je pre politickú garnitúru nezaujímavá až do príchodu volebného predobdobia – veľa problémov vyzerá neriešiteľne. Od finančného stavu zdravotníctva, cez situáciu v zdravotníckych zariadeniach, spokojnosti pacientov a pracovníkov, až po kvalitu vzdelávania budúcich lekárov, sestier, záchranárov, farmaceutov a všetkých relevantných profesií. V mnohých prípadoch by riešenia vyžadovali radikálne reformy, ktoré by zdravotníci, ale aj pacienti prehĺtali veľmi ťažko. Najťažšie by to asi zvládali zástupcovia poisťovní a súkromného sektoru, ktoré majú zo slovenského zdravotníctva svoj personalizovaný rybník už niekoľko rokov – a to sa samozrejme nikomu takto pred voľbami nechce. Problém je však že sa to nikomu nechce ani po voľbách, a to už niekoľko rokov.

 

„Je to jeden z najzložitejších rezortov a nezávidím pani ministerke, že stojí na jeho čele, pretože zdravotníctvo sa dotýka každého z nás.“ Peter Pellegrini

 

Túto situáciu zrkadlí slogan v prostredí Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO), ktorý je však stále nedocenený v našich krajoch – zdravie a zdravotníctvo je politická voľba. Rozhodnutie urobiť zdravotníctvo pilierom vládnutia politických subjektov, naliať do sektoru peniaze, odbornosť, a stanoviť ho ako programovú prioritu je jednoznačne a iba politický krok. Avšak takéto strategické zameranie by nemalo byť realitou iba pár mesiacov pred tým, než sa otvoria dvere volebných miestností. Samozrejme, politici sa boja. Je to neatraktívna voľba, špeciálne po toľkých škandáloch a stratených rokoch, keď nastupuje každý nový minister do svojho postu s obrovskou dávkou rešpektu a úlohou neopakovať chyby svojich predchodcov.

Naša krajina si však musí uvedomiť jedno – slovenské zdravotníctvo vyžaduje inovatívne, v niektorých oblastiach priam radikálne riešenia, ktorých výsledky sa prejavia až o niekoľko rokov. Výchova generácie lekárov modernými metódami vzdelávania, rozšírenie a posilnenie preventívnych programov v rámci budovania zdravia obyvateľov, inovatívne financovanie sektoru a udržateľné modernizácie zariadení a ich vybavenia – efekt týchto opatrení prichádza v rozmedzí niekoľkých rokov. Zdravotnícky manažment nie je šprint, je to beh na dlhé trate. A hoci sa Slovensko radí medzi vyspelé krajiny, aj tu platí, že zdravie je základný kameň pre všetko ostatné – bez zdravej populácie nemôže rásť ani ekonomika, ani životná úroveň.

Slovensko potrebuje viac expertov a medzirezortné riešenia zdravotníckych problémov, viac kompetencie na všetkých pozíciách v sektore, a aj viac úprimného záujmu a menej prázdnych politických nominácií. Slovensko potrebuje viac práce s budúcimi generáciami, ktoré nedávnymi aktivitami, napr. s “Knihou Plesní“, ukázali, že im záleží na stave ich budúceho zamestnania, a že chcú aktívne prispievať k jeho vyplešeniu. Na vytváranie budúcnosti treba priame a osobné zaangažovanie mladých ľudí. Kto bude mať úprimnejší záujem o formovanie sveta v ktorom budú o niekoľko rokov žiť a pracovať nielen oni, ale aj ich rodiny? Ba čo viac, keď chceme aby naši mladí lekári, sestry, farmaceuti a ostatní kľúčoví pracovníci neboli len pasívne subjekty vychádzajúce z manufaktúry zdravotníckych škôl, musíme od základov zmeniť aj formu ich vzdelávania. Na to by sme však potrebovali aj úplne nový program plánovania ľudských zdrojov v zdravotníctve, ktorý berie do úvahy nielen potreby Slovenska a jeho obyvateľov, ale aj globálnu medzinárodnú realitu.

Vysoká komisia zamestnanosti v zdravotníctve a ekonomického rozvoja Organizácie Spojených národov už v roku 2016 predpovedala, že do roku 2030 bude svet čeliť nedostatku 18 miliónov zdravotníckych pracovníkov, hlavne v rozvojových krajinách. Takýto nedostatok nie je len problémom, ktorý treba urgentne riešiť v duchu medzinárodnej kooperácie, je to aj odraz tvrdej reality ktorá sa nezmení – tak ako je všeobecná migrácia fakt, ktorý sa budeme darmo snažiť kontrolovať a uzemniť, aj migrácia zdravotníckych pracovníkov bude pokračovať, či už zo Slovenska alebo na Slovensko – a krajina musí mať adekvátny plán, ako sa s týmto vysporiadať. Ten však nemôže zahŕňať prvoplánové a populistické riešenia ako nezmyselné zvyšovanie počtu študentov lekárskych fakúlt bez adresovania kvality vzdelávania v medicíne, situácie pracovného prostredia, postgraduálneho vzdelávania, možností výskumu a doplnkového vzdelávania počas a po štúdiu a mnoho iných dôvodov kvôli ktorým naši lekári, sestry a ostatní zdravotnícki pracovníci balia kufre a stetoskopy smerom Nemecko. A keď sa už  nejaké stratégie konečne plánujú, do ich vytvárania musia byť zapojené všetky relevantné subjekty – od samotných študentov zdravotníckych odborov, cez vedenia ich vzdelávacích inštitúcií, po odborné spoločnosti a súkromný sektor. Zdravotníctvo v prvom rade slúži ľudom a preto ľudia musia cítiť a byť jeho súčasťou, a to nielen v preventívnej a kuratívnej sfére.

Väčšina ľudí sa zhodne, že súčasný stav je neakceptovateľný, ale jednoznačne nie neriešiteľný – iba keď ho tak ponecháme vlastnému osudu. Slovenské zdravotníctvo vyžaduje inovatívne, v niektorých oblastiach priam radikálne riešenia, ktorých výsledky sa prejavia až o niekoľko rokov. Investície do materiálnych aspektov zdravotníctva sú dôležité, ale nemôžu sa robiť v izolácii od ostatných problémov – to by malo taký efekt ako dať predškolákovi najmodernejší mobilný telefón a očakávať že ho využije naplno. V najlepšom prípade sa naučí vytočiť číslo domov. V konečnom dôsledku, ministerstvo zdravotníctva nie je ‘’ministerstvo chorôb’’, pretože sa musí zaujímať o ľudské zdravie v jeho komplexnej a holistickej podobe v realite 21. storočia a aj v jeho neodvrátiteľnom medzisektorovom charaktere. To znamená, že aj riešenia na väčšinu problémov sa nenachádzajú len v samotnom zdravotníctve. Tie treba hľadať v konštruktívnom dialógu a spolupráci medzi ostatnými sektormi, a to už od plánovacích fáz pre všetky potenciálne reformy. A možno sa iba treba začať pýtať správne otázky na tých správnych miestach. Ako vedú naše základné a stredné školy budúce generácie k zodpovednému prístupu k svojmu zdraviu? Aký má vplyv životné prostredie a jeho ochrana na zdravie obyvateľov? Ako maximalizovať transparentnosť nákupov liekov a zdravotníckych technológií v prospech pacientov ale aj personálu a zdravotníckych zariadení? Ako efektívne spolupracovať s ostatnými krajinami v zdravotníckej sfére a profitovať zo skúsenosti a stratégií medzinárodných spoločenstiev a organizácií? A ako by sa zvýšenie spotrebnej dane na alkohol, cigarety a sladené nápoje odrazilo nielen na zdraví našich ľudí, ale aj na stave rozpočtu zdravotníctva ktorý by potenciálne mohol dostať finančnú injekciu na samotné odstránenie následkov týchto rozšírených zlozvykov?

Toto musia byť integrálne myšlienky všetkých politických subjektov ktoré sa chcú o rok uchádzať o svojich voličov – a ktoré nechcú zaspať dobu.

Teraz najčítanejšie

Marián Sedlák

Som mladý lekár so záujmom o urgentnú medicínu a zdravotnícku politiku. Štyri roky som pôsobil na vedúcich pozíciách v najväčšej medzinárodnej organizácii študentov medicíny - International Federation of Medical Students' Association (viac na www.ifmsa.org), posledný rok ako Vice-Prezident pre Externé Záležitosti. Moje skúsenosti s reprezentáciou študentov medicíny v OSN & WHO, zdravotníckou diplomaciou a vzdelávaním v medicíne by som chcel využiť na zlepšovanie situácie zdravotníctva na Slovensku. Som členom strany Za Ľudí. Pretože keď chceme budúcnosť podľa našich predstáv, musíme ju aktívne vytvárať.