Denník N

Výber partnera – čo na to veda?

O rozdieloch medzi ekonómiou a sociológiou (alebo aj sociálnou antropológiou) koluje bonmot, že kým ekonóm nás presviedča o slobodnej voľbe, sociológ nám vysvetľuje, prečo v skutočnosti nemáme na výber. Tento výrok síce silno zjednodušuje, zároveň však poukazuje na istý rozpor. Hoci sa nám zdá, že si z existujúcich možností vyberáme slobodne v súlade s vlastnými preferenciami, ukazuje sa, že nielen možnosti, ale aj samotné preferencie závisia od množstva vplyvov, nad ktorými nemáme moc a ktoré si často ani neuvedomujeme. To platí nielen o výbere tovaru, ktorý si kupujeme, školy, na ktorú sa hlásime, náboženstva, ktoré vyznávame, ale zdá sa, že to platí aj o partneroch, s ktorými tvoríme páry.

Foto: UK BA

Láska ako z románu

Pre človeka z Európy 21. storočia sa zdá byť samozrejmé, že niekedy počas základnej školy prvýkrát zažije prvé zážitky zamilovanosti. Neskôr, počas adolescencie a ranej dospelosti, sa vytvárajú prvé vzťahy, ktoré ich aktéri označujú ako „vážne“. Tieto vzťahy sú založené na silnej príťažlivosti spojenej s idealizáciou druhého, s predstavou dlhodobého trvania do budúcnosti a s požiadavkou vernosti a výlučnosti. Majú však aj ďalšiu zaujímavú vlastnosť, ktorú si priamo nemusíme uvedomovať, a to ich spojenie s príbehom nie nepodobným románu. Mimochodom, práve pre túto vlastnosť sa o týchto vzťahoch hovorí ako o „romantickej láske“. Jej spojitosť s románom ako literárnym žánrom pravdepodobne nie je náhodná, na čo upozorňuje napríklad britský sociológ Anthony Giddens v knihe Premeny intimity. „Románový“ charakter romantickej lásky sa však nečrtá len v kultúrnej histórii, ale aj v pozorovateľnom správaní ľudí prežívajúcich takýto typ vzťahu. Často sa o ňom rozprávajú s inými ľuďmi zo svojho okolia, pričom si zo zážitkov a skúseností vytvárajú istý, viac či menej ucelený a z hľadiska dramaturgie pomerne štandardizovaný príbeh.

Slobodný výber verzus osudovosť

Jednou z podstatných epizód takýchto súkromných „románov“ je práve výber partnera. V rozprávaniach o vzťahoch nadobúda rôzne podoby, no tie často obsahujú dva zdanlivo protichodné prvky: prvým je predstava slobodného výberu („vybral/a som si ju/ho“), druhým je, naopak, motív istej osudovosti či predurčenia („bol/a mi súdený/á“; „čakal/a na mňa, a keď sme sa stretli, vedeli sme, že patríme k sebe“; u nábožensky založených ľudí sa stretávame s obdobou: „Boh mi ju/ho poslal“). Niekedy môže mať v rozprávaniach o vzťahoch podobu dlhého hľadania: „musel/a som zažiť viacero nešťastných vzťahov, kým som pochopil/a, že tá pravá láska na mňa čaká, kým ju nájdem“, príp. opäť z náboženského prostredia: „dlho som sa modlil/a, aby mi Boh poslal človeka, s ktorým mám prežiť svoj život“. Príklady výpovedí uvádzam v oboch gramatických rodoch, lebo sa podľa mojich pozorovaní týkajú rovnako mužov, ako aj žien; rozdiely sú skôr v detailoch.

Podnecuje iskru rôznorodosť či podobnosť?

Na základe podobných príbehov by sa mohlo zdať, že vzťahy, ktoré budú vznikať na základe romantickej lásky, budú spĺňať aj viaceré ďalšie vlastnosti „románových“. Predovšetkým by sme mohli očakávať, že sa budú výraznejšie líšiť od vzťahov, ktoré vytvárali ľudia v spoločnostiach, kde o párovom spolužití rozhodovali rodiny a širšia spoločnosť. Súčasnému človeku, ktorý vyrástol v modernom európskom meste, sa môže takáto prax zdať čudná či dokonca barbarská, no treba si uvedomiť, že dohodnuté sobáše boli úplne bežné všade na svete, do pomerne nedávnych čias dokonca aj na Slovensku. V takýchto dohodnutých vzťahoch, kde sa na sobáši vopred dohodnú rodiny mladých ľudí, je bežné, že zväčša ide o zväzky medzi ľuďmi navzájom v mnohých ohľadoch podobnými – čo sa týka sociálneho pôvodu, ekonomického statusu, vzdelania, vierovyznania a pod. No v prípade, že si „druhú polovičku“ vyberáme na základe príťažlivosti a „iskry, ktorá medzi dvomi ľuďmi preskočila“, by vo vzťahoch mohla byť oveľa väčšia rôznorodosť. Mohla by byť, ale zväčša nie je.

V skutočnosti sa aj v súčasnej európskej spoločnosti väčšina vzťahov, ktoré vznikajú na základe romantickej lásky, vyznačuje takzvanou homogamiou. To znamená, že takmer bez ohľadu na to, či je dvojica zosobášená, príp. žije spolu bez sobáša, alebo či spolu ľudia len „chodia“, sú si spravidla v mnohých charakteristikách podobní (azda s výnimkou veku, ale ani tu zvyčajne nebývajú rozdiely väčšie než niekoľko rokov).

Viacerí čitatelia by teraz mohli namietnuť, že poznajú prípady zo svojho okolia, pre ktoré to neplatí. Isteže, všetci takých ľudí poznáme; to však neznamená, že nejde o menšinu prípadov. Ba možno si ich pamätáme práve preto, že sa líšia od všeobecného trendu, teda od vysokej miery podobnosti medzi partnermi. V čom presne však spočíva tá podobnosť?

Partnerov si vyberáme aj na základe vzdelania

Na prvom mieste býva stupeň dosiahnutého vzdelania u samotných partnerov. Najčastejšie teda stabilné dvojice vytvárajú vysokoškoláci s vysokoškoláčkami, absolventi stredných škôl taktiež so stredoškoláčkami a pod. Ak tu existujú rozdiely medzi partnermi, tak zvyčajne neprekračujú jeden stupeň vzdelania. Takže ak aj nie sú obaja napríklad držitelia vysokoškolského diplomu, je len málo pravdepodobné, že jeden z nich nemá aspoň maturitu. V posledných rokoch sa táto vzdelanostná homogamia nielenže nezmenšuje, ale, naopak, čoraz viac je párov, v ktorých majú partneri nielen rovnaký či aspoň blízky stupeň vzdelania, ale vyštudovali aj rovnaký či podobný študijný odbor. Vznikajú tak dvojice právnikov, lekárov, no aj zástupcov iných profesií.

Sociálny pôvod ako ďalší dôležitý faktor

V niekoľkých predchádzajúcich generáciách sociológovia v Európe pozorovali, že významnú rolu zohráva aj dosiahnutý stupeň vzdelania u rodičov partnerov. Tento jav je podľa novších výskumov už menej výrazný, ale naznačuje ďalší rozmer homogamie, a to podobný sociálny pôvod. Ak k tomu započítame aj podobnosť v náboženstve a etnickej identite, dostávame naozaj obraz vyjadrený príslovím „vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá“.

Naruší naše „bubliny“ mobilita?

Po vysvetlenie tohto javu nemusíme chodiť ďaleko. Stačí si uvedomiť, v akých prostrediach trávime najviac času a kde stretávame najviac ľudí, spomedzi ktorých si vyberáme partnerov. Isteže, na prvom mieste budú vzdelávacie inštitúcie a pracoviská, no a potom vrstovnícke skupiny, v ktorých sa obklopujeme ľuďmi s podobnými záujmami, názormi aj životným štýlom. Ľudovo sa hovorí o (pomerne uzavretých) „bublinách“, v ktorých sa pohybujeme. Mobilita k tomu prispieva len málo – aj pri cestách po svete, či už sú za vzdelaním, alebo za prácou, opäť zas stretávame ľudí podobného typu, ako sme sami. S rastúcou špecializáciou práce a s potrebou čoraz užšej kvalifikácie sa aj naše súkromné „bubliny“ čoraz viac homogenizujú, preto je pravdepodobné, že vzťahy, pre ktoré platí iné príslovie – totiž, že „protiklady sa priťahujú“, budú čoraz zriedkavejšie. Ak, pravda, nemáme na mysli „protiklady“ na úrovni imunologických rozdielov. To je však už iný príbeh.

Andrej Mentel,
Ústav sociálnej antropológie FSEV UK
Zdroj: Naša univerzita, roč. 65, č. 9, s. 16 – 17

Teraz najčítanejšie

Univerzita Komenského

Univerzita Komenského v Bratislave je moderná európska univerzita. V roku 2019 oslávila 100. výročie od založenia. Ako jediná slovenská vysoká škola sa pravidelne umiestňuje v celosvetových rebríčkoch najlepších univerzít sveta. Na 13 fakultách poskytuje najširší výber študijných programov (vyše 800) v troch stupňoch, pričom viaceré z nich sú na Slovensku jedinečné. Na výber je zo širokej škály oblastí ľudského poznania – od medicíny cez humanitné a sociálne vedy, prírodné vedy, matematiku až po teológiu. UK je výskumnou inštitúciou, ktorá zastrešuje stovky domácich i zahraničných vedeckovýskumných projektov. Viacerí študenti sú tak už počas štúdia súčasťou významného výskumu a môžu sa aktívne zapojiť do riešenia projektov a grantov či sa zúčastňovať na odborných stážach (aj v zahraničí). UK každoročne vysiela do zahraničia najvyšší počet študentov spomedzi všetkých slovenských vysokých škôl a prijíma aj najviac študentov z celého sveta, napríklad z Nemecka, Nórska, Grécka, Iránu, Rakúska či Islandu.