Denník N

Ako vzniká hviezdna rota alebo kde sa schovávajú múdri politici

Už ste sa pokúšali presvedčiť hlupáka? Ste tu správne.
Okrem iného sa dozviete, prečo si pri návšteve banky nenatierať tvár citrónovou šťavou. Varovanie: článok obsahuje grafy.

Priznajte sa, koľkokrát ste si už vraveli, že sa nemá zmysel hádať s nejakým človekom? Všetko ste mu tak krásne a logicky zdôvodnili, tomu predsa musí rozumieť aj dieťa! On však nie. Hudie si naďalej svoje, akoby vôbec nepočúval, čo ste mu vysvetľovali.
Zvyčajne si poviete, že je to hlupák, a rozídete sa.
On – sebavedomo a s pocitom víťazstva. Vy – ako zmoknuté kura.
V rámci posledného úderu pochabo vytiahnete barličku, ktorú vám kdesi v prvej triede dávkovala vaša dobrá pani učiteľka (múdrejší ustúpi), stále sa však necítite lepšie. V duchu sa vraciate k diskusii. Premietate si, čo by ste povedali inak, lebo to by vás vás „súper“ už určite a definitívne pochopil.

David A. DunningMám pre vás jednu dobrú a jednu zlú správu.
Tá zlá je, že by nepomohlo, ani keby ste využili všetkých osemsto príručiek vedenia efektívneho dialógu.
Tá dobrá je, že podobný zážitok máte nielen vy, ale aj milióny ďalších ľudí na celom svete.
Preto bolo len otázkou času, kedy sa niektorý z vedcov rozhodne urobiť na túto tému seriózny výskum. Stalo sa tak v roku 1999 a výsledkom je nielen efektné pomenovanie daného javu ako Dunning-Krugerov efekt, ale aj tzv. Ig-Nobelova cena za psychológiu udelená o rok neskôr. 1)Justin Kruger
Už podľa názvu je zrejmé, kto za výskumom o správaní sa hlupákov stojí: sú to dvaja vedci z americkej Cornellovej univerzity v štáte New York David A. Dunning (ľavý portrét)Justin Kruger (pravý portrét) dnes behajúci po svete s titulom profesor.
Hoci sa neskôr ich vedecké cesty rozišli, naveky ich spája názov zákonitosti, o ktorej chcem hovoriť.

Malé deti zvyčajne nemávajú zábrany robiť čokoľvek. Maľujú, tancujú, skúmajú písmená na bilboardoch, stavajú a rozoberajú kocky. Teraz si predstavte dieťa, ktoré začne spievať. V predškolskom veku ho za to zvyčajne chvália rôzni milí ľudia a ono im nemá prečo neveriť, takže spieva ako najaté. Ani prvácka pani učiteľka neprotestuje, najmä ak potrebuje zorganizovať výročnú školskú besiedku, lebo v nej sa jej každý hlas zíde.
Na druhom stupni základnej školy prichádza seriózna hudobná výchova, a s ňou, bohužiaľ, aj puberta. Predtým vcelku prajní spolužiaci sa zrazu uškŕňajú každému, kto sa snaží zaspievať áriu z opery Medveďku, daj labku.
Dospievajúce dieťa sa vtedy zaradí do jednej z dvoch skupín.

Členovia prvej skupiny prestanú spievať nadobro. Vedia, že na to nemajú, a je im takto celkom fajn. Spievajú nanajvýš v sprche alebo sa schovávajú v spevavom dave nadanejších spoluobčanov, kde pravdepodobne aj tak len otvárajú ústa. Tejto skupiny sa Dunning-Krugerov efekt netýka.
Druhú skupinu tvoria tí, ktorí som spevom neskončia. Naopak, začnú spievať ešte viac. Nájdu si učiteľa spevu, prihlásia sa do ľudovej školy umenia alebo si kúpia karaoke. Skúšajú to vždy a všade, spev totiž milujú (ešte sme nespomenuli, či naozaj spievať vedia, ale to zanedlho príde). Potom nastane chvíľa, keď sa niektorí z nich prihlásia do speváckej súťaže.
Tipnite si, kto z tejto druhej skupiny to najskôr bude:

  • A: talentovaný slávik, ktorý počul o súťaži od svojho hlasového pedagóga
  • B: škriekajúci papagáj, ktorý dokáže na karaoke párty zaspievať aj to, čo Mariah Carey

Počuli ste niekedy o chlapíkovi menom McArthur Wheeler?
Tento
úbožiak z amerického Pittsburghu vylúpil v roku 1995 dve bankové pobočky bez toho, aby sa zamaskoval, a to aj napriek všeobecne známemu faktu, že v bankách bývajú pre takéto prípady inštalované kamery.

Polícia pochopiteľne páchateľa raz-dva identifikovala a Wheelerovi premietla usvedčujúce zábery. Keď sa lupič uvidel na obrazovke, bol celkom úprimne prekvapený. Predpokladal, že jeho tvár nebude v záberoch vidno, keďže si ju celú natrel citrónovou šťavou. 2)

Priemerný čitateľ sa práve zachechtal. Citrusová šťava síce obsahuje slušnú dávku vitamínov, ale žeby bola lepším maskovaním ako stará dobrá pančucha alebo aspoň šiltovka?
Dunning a Kruger sa nesmiali, pretože videli v príbehu vedecký problém.
Bolo to také hlúpe! To si páchateľ jednoducho musel uvedomiť. Napriek tomu bol skalopevne presvedčený, že sa jeho tvár vďaka citrusovému náteru nebude dať v kamere rozoznať. Akoby nevedel prijať fakt, že jeho uvažovanie je chybné, hoci my ostatní sme to jasne videli.

Naši dvaja psychológovia teda sformulovali hypotézu, že neschopní ľudia robia nesprávne rozhodnutia a zároveň nie sú schopní si svoju neschopnosť uvedomiť. 3)

Keď už boli takto vo švungu, pridali ešte jednu domnienku. Chceli overiť, či existuje vzťah medzi tým, za akého sa človek subjektívne považuje a tým, aký schopný objektívne (t.j. merateľne) je.
Na základe doterajších pozorovaní predpokladali, že neschopný človek sám seba výrazne preceňuje. Myslí si, že mu to ide výborne, a ak zlyhá, vždy za to môže niekto alebo niečo zvonka.
Naopak, človek s nadpriemernými schopnosťami svoj výkon mierne podceňuje. Čím viac poznatkov získava, tým menej si verí, lebo vie, koľko toho ešte nevie.

Dunning s Krugerom oslovili dobrovoľníkov s cieľom otestovať u nich tri vcelku odlišné schopnosti: vnímanie humoru, logické uvažovanie a gramatické zručnosti.
Bolo dôležité, aby sa dala zmerať skutočná úroveň schopností testovanej skupiny, čo je najmä v prípade humoru diskutabilná záležitosť. Preto požiadali komikov (t.j. odborníkov na humor), aby zozbierali niekoľko vtipov a usporiadali ich od najmenej vtipného až po ten najveselší. S logickými a gramatickými testami problém nebol, v nich sú pravidlá určené pomerne jasne.

Dobrovoľníci z radov vysokoškolákov riešili testy zo všetkých troch oblastí. Ešte predtým však mali ohodnotiť sami seba v porovnaní s ostatnými. Každý zo študentov si pridelil číslo od 0 po 100, pričom platilo, že:

  •     0 = nikto zo skupiny nie je horší ako ja, t.j. som najhorší
    (resp. všetci ostatní sú lepší ako ja)
  • 100 = 100% ostatných študentov je horších, t.j. som najlepší v skupine

Takto definovanú stupnicu označujeme ako percentil.
Napr. percentil 65 udáva, že ste lepší ako 65% členov skúmanej vzorky a horší ako zvyšných 35%. 4)

Po ukončení testovania bol pre každého študenta vypočítaný ešte jeden percentil. Ten hovoril o objektívnom postavení každého respondenta v celej skupine podľa skutočne dosiahnutých výsledkov testu.

Porovnaním oboch percentilov (subjektívny pohľad verzus objektívny výsledok) dospeli naši vedci k zaujímavým zisteniam. Všetky tri testované zručnosti nielenže vykazovali zhodnú závislosť, ale zároveň aj potvrdzovali úvodné hypotézy. Mimochodom, v spomínaných troch oblastiach výskum nepreukázal žiadne podstatné rozdiely medzi mužmi a ženami.

Pozrime sa na prvý graf (vzorku tvorilo 65 vysokoškolákov):

humor

Máme tu napríklad študenta menom Alf, ktorý humoru zväčša nerozumie. V praxi sa jeho neschopnosť prejavuje dvojako. Buď mu musíte každý vtip vysvetľovať dvakrát alebo sa často jediný smeje vlastným historkám. Podľa výsledku testu dosiahol skutočný percentil okolo 12, čo znamená, že len osmina spolužiakov bola trápnejšia ako on.
Bohužiaľ, Alf je presvedčený, že dopadol výborne, a že viac ako polovicu testovaných (percentil 58) by určite porazil v akejkoľvek silvestrovskej talkshow (nechcem byť pesimista, ale takýchto Alfov sú plné obrazovky).

A potom tu máme internátneho humoristu Stana. Jeho priatelia sa váľajú od smiechu po zemi vždy, keď s kamennou tvárou recenzuje poslednú nepodarenú prednášku istého málo váženého docenta. Stanove komentáre sú inteligentné a triafajú do čierneho bez toho, aby niekoho neoprávnene očierňoval. V teste tiež dopadol výborne, iba 11% dobrovoľníkov malo lepšie skóre (a aj to možno preto, že ho vtedy rozbolel zub). Sám sa však mierne podceňuje, keď tvrdí, že minimálne štvrtina spolužiakov je vtipnejších ako on.

Môžete oprávnene namietať, že humor je predsa len záležitosť kultúrneho prostredia alebo okamžitého mentálneho nastavenia dobrovoľníkov. A vôbec, kde je napísané, že komici, ktorí test vytvorili, sú tou najhodnovernejšou vzorkou zmyslu pre humor?
Skúsme sa preto pozrieť na to, ako podľa výskumu Davida Dunninga a Justina Krugera dopadlo testovanie logiky (druhý graf, 45 testovaných osôb) a anglickej gramatiky (tretí graf, 84 osôb).
Pribudla modrá čiara, ktorá vyjadruje názory študentov na dosiahnutý percentil v okamihu, keď dopísali testy, avšak nepoznali skutočné výsledky. Vidíme, že svoj odhad oproti názoru vyjadrenému pred začatím testovania znížili len veľmi mierne.

logika gramatika

Takže si to zhrnieme:
Čím boli študenti v uvedených zručnostiach slabší, tým väčším sebavedomím prekypovali. Rozdiel je príliš vysoký, aby to bola náhoda, takže to vyzerá, že si naozaj neuvedomovali svoje skutočné schopnosti.
Priemerní a nadpriemerní študenti boli realite bližšie, avšak tí, ktorí mali na sebavedomie najväčší nárok, svoje schopnosti mierne podceňovali (Sheldon Cooper sa podľa dostupných informácií testovania nezúčastnil).

Už viete, kto sa pravdepodobnejšie prihlásil do speváckej súťaže? Na prezentovaní obetí Dunning-Krugerovho efektu sú vlastne postavené aj mnohé iné televízne relácie. Môžete ho aplikovať na čokoľvek, počnúc literatúrou, hudbou, zábavným priemyslom či športom, končiac najvyššou politikou.
Keď prichádzajú voľby, každý tvrdí, že by bolo fajn vybrať múdrych ľudí, ktorí majú dostatočné schopnosti rozhodovať o spoločných veciach. Spomínajú sa intelektuáli, manažéri, analytici. Lenže keď si prezriete zoznamy kandidátov, nájdete tam buď kúzelníkov (nič proti nim, vo svojom odbore sú iste talentovaní) alebo staré známe tváre, ktorých jedinou zručnosťou je dvíhať ruku pri hlasovaní.
Kde sú vtedy všetci tí vzdelaní, zdatní a schopní? Prečo nekandidujú?
Aj Platón svojho času tvrdil, že vládnuť by mali múdri ľudia. Lenže tí sa do politiky nikdy hrnúť nebudú, a to práve preto, že sú múdri. Politika bude vždy priťahovať ľudí bez sebareflexie, pretože hlboká vedomosť je veľmi frustrujúca.

Aký to paradox. Ak si talent, nemáš odvahu, lebo vieš, ako málo vieš.
Nie je to vlastne žiadna novinka, spomínal to i Platónov učiteľ Sokrates. Jeho slávny citát „Viem, že nič neviem“ dnes síce študenti užívajú hojne, avšak pochybujem, že majú na mysli to isté, čo starý Aténčan.
Jemu išlo o život, preto sa vo svojej obhajobe snažil presvedčiť porotu o svojej nevine. Používal pri tom podložené argumenty, riadil sa rozumom i logikou, a predsa mu to bolo figu platné. Porotcovia ho tesnou väčšinou odsúdili na trest smrti. Tá väčšina vôbec nerozumela, čo sa jej Sokrates snaží povedať, a navyše bola na svoje konečné rozhodnutie patrične hrdá.
Keby slávny filozof tušil niečo o Dunning-Krugerovom efekte, asi by sa miesto zbytočných rečí radšej pokúsil o útek (a my by sme prišli o jeho múdry text).

V diskusii musí totiž platiť rovnováha.
Na jednej strane potrebujeme človeka, ktorý je schopný predkladať logické argumenty.
Aby bol úspešný, musí mať na strane druhej niekoho, kto je tieto argumenty schopný prijímať. Ak tam taký nie je, môžete sa rozkrájať na kocky, nikdy vašim argumentom neporozumie, a dokonca o tom ani nebude vedieť.
Aké ľahké. Keď sa niekedy budete púšťať do diskusie s blbcom, skúste si na to a na Sokrata spomenúť.

Sokratova busta (Louvre, Paríž)
„Odchádzajúc uvažoval som v duchu, že som od toho človeka múdrejší; zaiste ani jeden z nás nič nevie dokonale, tento si však myslí, že niečo vie, aj keď nič nevie, ja však tak ako skutočne nič neviem, ani si nenamýšľam, že niečo viem.
Zdá sa teda, že som od neho trochu múdrejší práve preto, že si o tom, čo poviem, ani nenamýšľam, že to viem.“

Platón: Obrana Sokratova

„Pro hloupého každý hloupý.“

Matka Forresta Gumpa

Upozornenie: Mená študentov uvedené v texte nie sú skutočné. Akákoľvek podobnosť so žijúcimi či mŕtvymi osobami je čisto náhodná. Ja sama poznám niekoľko veľmi vtipných Alfov.


Poznámky k textu:

1) Cenu udeľuje komisia plná serióznych nositeľov Nobelových cien združená v časopise Annals of Improbable Research (áno, annals znamená presne to, čo si myslíte, že to znamená). Je pomenovaná po Nobelovi, avšak nie Alfredovi, ale jeho fiktívnom bratovi Ignácovi (suchári nech si vystačia s vysvetlením, že je to variácia slova ignoble, čiže hanebný, nečestný). Cena vznikla ako prejav škodoradosti, no keďže vysmievať sa ľudskému úsiliu skutočne nie je pekné, časopis jej charakteristiku mierne upravil. Oficiálne teda ide o objavy, ktoré by mali ľudí rozosmiať a neskôr ich donútiť sa zamyslieť (aspoň tak by si to jej autori želali, no v skutočnosti sa väčšina ľudstva zarehoce, prípadne to bez rozmýšľania zverejní na fejsbuku).
Príslovie o tom, že sa vždy niekto smeje naposledy, dokazuje vedec menom Andre Konstantinovič Geim, ktorý s odstupom desiatich rokov získal obe ceny.
(návrat do textu)

2) Jeho nápad mal pôvod v starej detskej hre s tzv. neviditeľným atramentom. Je to ľahké. Namočíte pero do citrónovej šťavy a napíšte na papier odkaz, že vzduch je čistý, lebo mama práve pozerá seriál. Potom ho stačí už len jemne zohriať, lebo organické látky obsiahnuté v tekutine zhnednú, a vy môžete smelo začať hľadať v skrini schované cukríky. (návrat do textu)

3)  Mám aj dobrú správu. Tí, ktorí nedisponujú intelektom, schopnosťami či talentom, majú ešte šancu uspieť. Stačí, aby sa začali tomu, na čo nemajú, viac venovať. Študovať, vzdelávať sa, trénovať. A nie – prečítať si o tom len jednu knihu alebo tento článok rozhodne nestačí. (návrat do textu)

4)  Aby ste si nemysleli, že ide o nejaký bezvýznamný ukazovateľ, tak vedzte, že s percentilom sa v rámci testovania NÚCEM stretne každý slovenský deviatak alebo maturant. Vyjadruje postavenie študenta v celonárodnom rebríčku jeho rovesníkov, ktorý v danom roku testy absolvovali. (návrat do textu)


Chcete si ešte čítať o zaujímavých
psychologických výskumoch?
Nuž ľaľa, tutohľa:
Prečo sa bojíme vlastnej kópie?

Pokojne mi vravte, že som ovca (o konformite v nás)

Staršie články autorky nájdete aj na blogu Sme a na Sieťovke.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie