Me and you

„Snúbenec.“

„Snúbenica.“

Chichot.

Je nám dobre, aj slnko nám svieti a mierime do hôr.

Idylu nám pokazilo rádio s hlásením, že prichádza šialené počasie z Antarktídy. Nevedeli sme, čo to presne znamená, preto sme vbehli do prvého informačného centra na trase, aby sme to zistili.

„Odporúčali by ste nám ísť do Karst Creek?“

„Nie.“

Výborne. Žiadne jaskyne, žiadna divočina. Prišli sme s novým plánom, ideme do Trowunna Wildlife Park, útulku pre zachránené zvery. Nás hlavne zaujímali tasmánski diabli.

Diabol tasmánsky je nočný živočích, najväčší žijúci mäsožravý vačkovec sveta. Narastie 52 – 80 cm. Nanešťastie ho zabíja nádor Devil Facial Tumour Disease (DFTD). Rakovina sa šíri zo zvieraťa na zviera pohryzením. Formuje sa mu na tvári. Najprv okolo úst a postihnutému jedincovi tak bráni prijímať potravu, slabne, kolabujú mu telesné funkcie a vyhladovaný zahynie.

Antarktída sa už dá cítiť. Napriek tomu, že je sychravo a zima, ideme. Naobliekali sme sa, nahodili nepremokavé vrstvy, nech sa deje, čo sa má, ideme sa na nich pozrieť.

So vstupenkami sme dostali aj vrecko granúl pre kengury. Tie to už poznali. Len čo sme vkročili na lúku a kengury zbadali vrecko, obkolesili nás. Jedli hanblivo. Potom však priskákali jedince, s ktorými sme si pozerali z očí do očí a tie mali iný prístup. Odkopli kamarátky, len aby sa dostali k mojej ruke. Ja, ochrankyňa slabých, som na nich kričala, aby sa správali a hádzala som žrádlo tým vzadu. To sa tým veľkým nepáčilo a hrýzli mi do dlane. Mala som ich dosť. Vysypala som zbytok granúl a išli sme kŕmiť diablov.

Teda, nie my, ale pracovníci v centre, ja by som tie kusiská mäsa do ruky nevzala a  predpokladám, že by nám to ani nedovolili. Diabli majú čeľuste také silné, že bez problémov rozdrvia kosť. Väčšinou jedia zdochliny a zjedia ich so všetkým.

„Budeme ich aj počuť?“

„Určite.“

Volajú ich diablami práve kvôli škrekotu, ktorý vydávajú. Viem si predstaviť, že ak by som niečo také počula uprostred noci, keď spím niekde pod stromom, asi by som mala zimomriavky aj v ušiach.

Ešte sme objali vombata. Chudák, vôbec nevyzeral, že sa mu chcelo z vyhriateho pelieška.

Prechádzka po parku potvrdila, že zvery nepotrebujú počúvať správy, všetky boli schované. To len ľudia sú takí blbí, že neváhajú behať po vonku či pečie, či mrzne.

Z Trowunna Wildlife Park bolo len na skok do Honey Factory (továrne na med) v Chudleigh. Vyskúšali sme najčudnejšie medy – pistáciový, zázvorový, čokoládovo-škoricový, jahodový, zo židelníka ohybného, ktorý rastie len v Tasmánii, makadamový (ten bol najlepší) a milión ďalších.

Dokopy päťdesiat.

Dali sme si medovú a zázvorovo-čerešňovú zmrzlinu a kúpili medovinu.

Noc sme strávili v lese pri jazere Barrington. Pri zaspávaní som si spomenula na základné pravidlo – počas búrky nebyť pod stromami a bolo. Kým Luke spokojne spal, ja som sa skrývala pod paplónom, pretože nad nami lietali blesky a ziapal vietor. Aby som sa upokojila, skontrolovala som okolie. Vydýchla som si, boli sme obkolesení mladinou. Lenže potom som si uvedomila, že sme vysoko nad jazerom, do ktorého nás určite víchrica zvalcuje. Nemohla som sa dočkať rána.

Ráno bolo celkom v pohode. Bola síce zima a fúkalo, ale aspoň nepršalo.

Dorazili sme do Devonportu. Bolo mi ľúto opustiť Tasmániu, na mojom rebríčku tento ostrov zápasí o prvenstvo so severom Západnej Austrálie.

Kým vyrazíme, máme ešte čas zájsť do Book Exchange.

Ženskej som dala všetky prečítané knihy, ale zobrala len dve. Normálne ma urazila, lebo mi vrátila Kunderu. Vraj ho nikto nebude chcieť.

Skúšala som niečo nájsť za smiešny kredit, čo mi dala. Nebolo mi dobre, hlavu som mala akoby obalenú vo vate. Asi kvôli tlaku. Cítila som, že sa každú chvíľu rozplačem.

„Ty nečítaš detektívky, čo?“ spýtala sa trocha vľúdnejšie.

Pokrútila som hlavou.

„Vonku sú vyradené knihy za dolár.”

V debničke som našla ich jediného nositeľa Nobelovej ceny, Patricka Whita. Rozhodovala som sa medzi ním a ešte jednou, ktorá ma doslova volala, ale nobelovka vyhrala.

Vošla som dnu oznámiť jej, čo si beriem. Asi ma videla ako ťažko som sa rozhodovala, alebo som bola v jej očiach ozajstná úbožiačka, lebo mi dovolila zobrať si ešte jednu knihu. Pekne som sa jej poďakovala a tak som sa zoznámila s Alice Munro.

Bola to láska po pár stranách.

Na spacák na cestu späť som nezabudla. Vystrela som sa v ňom na dlážke a bolo mi skvele, hoci plavba bola náročná. S každým, kto sa pokúsil postaviť sa, to hádzalo zo strany na stranu. Cez okno bolo vidieť biely opar. Možno to bola hmla, možno vlny, neviem. Viem len, že netrpím morskou chorobou.

 

Použitá literatúra:

http://www.naturalworlds.org/thylacine/index.htm

http://www.tassiedevil.com.au/tasdevil.nsf/TheDisease/BD2717C762779EE8CA2576F1001D0110

https://www.bbc.co.uk/news/science-environment-47659640