Denník N

Vojna medzi zdravotníkmi a verejnosťou nepomôže nikomu

Debaty o žalostnom stave slovenského zdravotníctva zažívajú ďalší vrchol po nedávnych medializovaných prípadoch operácie nesprávneho kolena, pochybenia pri transfúzii, alebo zubov ktoré vytrhnuté byť nemali. Internet je plný emocionálnych výlevov, často oprávnených, a Facebook stránka “Zomri“ by si mohla založiť špeciálnu rubriku zdravotníckej korešpondencie. Na jednej strane sú nespokojní a niekedy aj šokovaní ľudia, a na druhej strane zdravotníci, ktorým dochádza energia, nervy a trpezlivosť bojujúci o prežitie v systéme, ktorý nepracuje ani pre ľudí, ani pre zdravie.

Je veľmi ťažké vstupovať do slovenského zdravotníctva ako mladý lekár a neutiecť do zahraničia. Už počas školy sa prakticky dostanete do dvoch paralelných kolotočov sťažností a frustrácie.

Prvý je ten “medicínsky“, ktorý sa nesie v duchu hesla “si stále jednou nohou v base“. V prvých rokoch na klinikách a oddeleniach udrie realita zodpovednosti ale aj honu na lekárov a ich pochybenia veľmi tvrdo, a to nielen z článkov a médií, ale aj z konverzácií s pacientmi. Následne z komentárov kolegov a ich skúseností – ako sa každý pacient tvári, že vďaka “doktorovi Google” vie viac ako lekári a zdravotníci s desiatkami rokov praxe a vedomostí. Ako sa ľudia absolútne nezaujímajú o svoje zdravie (česť výnimkám – ale nie tým z radov antivaxerov a pod.) a prídu riešiť vážne stavy keď je už neskoro, alebo zarastený necht o pol štvrtej ráno v pohotovostnej službe. Ako sa obyčajné “ďakujem“ stalo atrakciou týždňa pre celé oddelenie. Ako pacienti vstupujú do ordinácie nie na to, aby spolu s ošetrujúcim personálom našli najlepšiu možnosť na odstránenie ich problémov, ale aby úmyselne hľadali každú jednu chybičku krásy na výkone lekára a sestier, ktoré následne s radosťou reportujú burácajúcim davom na sociálnych sieťach.

Druhý kolotoč je ten “len by si peniaze bral“ od rodiny, kamarátov a pacientov. Ako sú lekári zazobanci, ktorým nejde o nič iné iba o peniaze, ktorým sa nechce robiť, ale stále by sa len sťažovali, ktorí nič nevedia, a ktorí sú na nejakej ultimátnej ceste za úmyselným poškodzovaním zdravia verejnosti – a následne sa ešte aj spolčujú, aby to zakrývali. Ako by im v ich zamestnaní nič také neprešlo (typu “keď by som ja vykopal jamu na druhej strane ulice tak mám padáka“). A ako každý druhý deň vidia v novinách nové problémy, ktorí títo namyslenci hrajúci sa na pánov sveta prinášajú v ich bielych plášťoch plných stoeuroviek.

A medzi týmito mlynskými kameňmi sú mladí lekári, sestry a vlastne všetci, ktorí vstupujú do zdravotníctva ešte s tou malou štipkou entuziazmu a motivácie, ktoré v nich zostali po rokoch školy a s úprimným želaním nedostať svoj prvý stresový žalúdkový vred v 25ke.

Bohužiaľ, zdravotníctvo odjakživa bolo, je, aj bude riešiť ľudský život – to najcennejšie čo máme. To je podstata práce všetkých zdravotníkov. Preto je samozrejmé, že keď niekto v tejto oblasti spraví chybu tak to má väčší dopad, ako keď niekto pokazí kapučíno v kaviarni. S tým sa musia všetci zdravotníci, ale aj verejnosť vyrovnať. To samozrejme neznamená, že pochybenia by mali byť ospravedlňované alebo zakrývané. Všetky udalosti ktoré sa nemali stať, ktoré ohrozili alebo mohli ohroziť zdravie alebo život pacientov treba dôkladne vyšetriť, vyvodiť z nich dôsledky, a hlavne sa z nich poučiť. Ale prečo, keď máme v našom právnom systéme prezumpciu neviny, ktorou sa všetci tak vehementne oháňajú, prečo sa tento koncept v zdravotníctve nerešpektuje? Prečo na objem oprávnených sťažností pripadá niekoľkonásobne viac nezmyselných výkrikov oportunistov, ktorí si chcú prihriať svoju polievku pranierovaním lekárov a sestier? Prečo keď chceme zverejňovať mená lekárov a sestier, ktorí pochybili, tak nezverejňujme aj mená ľudí, ktorí ohovárali a poškodzovali dobré meno zdravotníkov, ktorým také útoky iba pridávajú na problémoch s duševným zdravím?

A čo pomôže?

Možno schopnosť vcítiť sa do kože toho druhého. Musíme si priznať že, frustrácia a nespokojnosť na obidvoch stranách je oprávnená. Každý zdravotník musí pochopiť, že v tej zatuchnutej čakárni sa naozaj čaká 5 hodín veľmi ťažko, a špeciálne pre pacientov, ktorí takúto vyčkávaciu taktiku trénujú niekoľkokrát do mesiaca. Taktiež, že namosúrený príhovor otrávenej sestry po piatich hodinách čakania nevyčarí na tvári pacienta úsmev a básne plné lásky. A každý pacient predsa musí pochopiť, že to nie je vina tých chudákov, ktorí sa v strese obracajú v ambulancii od rána do rána a snažia sa pomôcť čo najviac pacientom podľa vážnosti ich stavu. A keď mňa bolí prst už dva týždne a zrazu príde sanitka s človekom čo má odrezanú ruku, ten dostane prioritu a ja si počkám o trošku dlhšie.

V týchto časoch sa musíme vrátiť k tomu čo nás robí ľuďmi – vzájomnému porozumeniu. V každej situácii sa dá komunikovať slušne, je jedno či je človek pacient, lekár, rodič dieťaťa s horúčkou, sestra po nočnej, taxikár, alebo pracovník SBSky. Je pravda, že väčšina iných zamestnaní si nedokáže predstaviť ten stres, zodpovednosť, zúfalstvo, frustráciu a iné “výberové“ emócie, s ktorými každý človek pracujúci v zdravotníctve príde do styku aspoň raz za deň – ale stále sa to dá. Musíme sa začať znovu navzájom rešpektovať tak ako to dokážu všetky zabudnuté knihy lekárskej etiky. A keď už nie kvôli imidžu a cnosti samotného lekára či sestry, ambulancie, alebo nemocnice – tak kvôli povesti celého zdravotníctva a pohode našich pacientov. Pretože tento systém má byť podporou pre ľudí v tých najhorších situáciách v ich živote. A na oplátku, ľudia musia byť podporou zdravotníkov v snahe zmeniť tento systém k lepšiemu.

Na záver sa dá konštatovať už len jedno – vojna medzi zdravotníkmi a verejnosťou nepomôže nikomu. Trpieť budú len tí, ktorí pomoc naozaj potrebujú a tí, ktorí chcú naozaj pomáhať.

Teraz najčítanejšie

Marián Sedlák

Som mladý lekár so záujmom o urgentnú medicínu a zdravotnícku politiku. Štyri roky som pôsobil na vedúcich pozíciách v najväčšej medzinárodnej organizácii študentov medicíny - International Federation of Medical Students' Association (viac na www.ifmsa.org), posledný rok ako Vice-Prezident pre Externé Záležitosti. Moje skúsenosti s reprezentáciou študentov medicíny v OSN & WHO, zdravotníckou diplomaciou a vzdelávaním v medicíne by som chcel využiť na zlepšovanie situácie zdravotníctva na Slovensku. Som členom strany Za Ľudí. Pretože keď chceme budúcnosť podľa našich predstáv, musíme ju aktívne vytvárať.