Denník N

Precitnutie

Neviem, kde sa to vo mne berie…

Hrebeň na práčke, jej ruka vo vlasoch. Prehrabe si ich, jemne našuchorí. Pohľad do zrkadla a už je pri mne. Bozk, jemný a nástojčivý zároveň. Chutí tak dobre, pritiahnem si ju k sebe, ruky mi skĺznu na zadok. Páči sa mi to, jej telo, vôňa. Nie, nedovolí mi nič viac. „Odchádzam, zlatko,“ usmeje sa šibalsky s ohníčkami v očiach. Pozerám po nej, jej kroky smerujú do izby. Zohýba sa, láskou zahŕňa malého, naťahuje čas. Akoby sa ho nevedela nabažiť.

Aj ja chcem, byť tak na mieste drobca. Skúšal som to, ale bez úspechu. Posledné kývnutie, buchnutie dverí, je preč. Som sám, len ja a dieťa. Dvaja, malý s veľkým. Cigaretka, musím ju mať, bez nej sa nezaobídem, pocit, keď ti spod ruky utečie žena je na nevydržanie. Hlupák, nadávam si, nešetrím sa. Obláčiky dymu okolo mňa, hm, potrebujem ešte jednu.

Vrznutie balkónových dverí, aj dieťa spozornelo. Očká, drobné ako gombíky, hľadím mu do tváre. Žiadny priateľský pohľad, skôr naopak. Neviem, kde sa to vo mne berie, nespoznávam sa. Neberiem ho ako syna, vidím pred sebou čosi ako protivníka. Na vine je on, tento malý tvor, ktorý sedí kdesi na koberci a rozhadzuje okolo seba kocky. Drevené s obrázkami, lietajú do všetkých rohov miestnosti. Sledujem ho, kdesi z diaľky. Neviem, nespoznávam sa, akoby som to ani nebol ja. Možno som nebezpečný, prebehne mi mysľou. Žena, objekt môjho záujmu, nezabúdam na ňu.

Dnes nie, spomínam si odrazu, je môj deň, mám na starosti dieťa. Dali mi ho do opatery bez toho, aby si pýtali súhlas. Nedal by som im ho, viem veľmi dobre, mal som iné plány. Ale oni… Telefón, vyzváňa poriadne nahlas, presúvam sa k nemu. „Prosím?“ znie môj hlas. „Dal si Maroškovi to jabĺčko?“ Jablko? Určite nie, o žiadnom neviem. „Áno, veľmi mu chutilo,“ znie moja oficiálna verzia. Pochvala, ešte zopár pokynov smerom k malému a je koniec.

Kuchynská linka, stojím pri nej, postupne sa orientujem. Jablko, vidím ho, stojí kdesi vzadu, pri ňom strúhadlo. Hm, dobre vymyslené, vezmi ho do ruky a strúhaj. Pohyby monotónne, raz hore, potom dole. Mám to, ešte cukor, to si pamätám. Držím ho na kolenách, podbradník uviazaný. Ťapká ma rukami a z času na čas ho zaujme aj obsah lyžičky. Zlatý je, jednoducho môj syn. Prichádzam k sebe, dokonca som v poriadku, cítim lásku k vlastnému dieťaťu. Hanbím sa, neviem, čo to do mňa vošlo, ale nech to bolo čokoľvek, som rád, že je to preč.

Teraz najčítanejšie