Denník N

Čechoslováci v Bitke o Kyjev

Traja držitelia Zlatej hviezdy Hrdinu Sovietskeho zväzu
Traja držitelia Zlatej hviezdy Hrdinu Sovietskeho zväzu

Ostwall, Priebeh Bitky o Kyjev, Antonín Sochor, Richard Tesařík, Josef Buršík, Bernard Bražina

Tento článok venujem všetkým Spojencom, ktorí sa pred 75 rokmi vylodili v Normandii a bojovali v Operácii Overlord, špeciálne našim letcom z československého stíhacieho krídla a našim rodákom, ktorí bojovali za farby Spojených štátov.

Nadviažem na svoj predošlý článok o Bitke pri Sokolove, ktorá znamenala tak veľa pre naše dievčatá a našich chlapcov, ktorí zasiahli a ešte len mali zasiahnuť na Východnom fronte Druhej svetovej vojny. Bitka pri Sokolove presvedčila vedenie Sovietskeho zväzu nielen o odhodlaní a sile svojho spojenca, ale hlavne o spoľahlivosti. Do tohto momentu totiž panovala istá nedôvera voči svojmu československému spojencovi, ktorý bol demokratický a silne prozápadný. Červená armáda si taktiež nemohla dovoliť prelomenie frontu v úseku bránenom Čechoslovákmi, ale po Bitke pri Sokolove všetky obavy zmizli, Čechoslováci sa ukázali ako tvrdí bojovníci, čo primälo Sovietov k porušeniu svojho pravidla o neprepúšťaní vojnových zajatcov, ktorí pozdvihli zbraň voči Sovietskemu zväzu.

Čechoslovákom bolo umožnené, aby do svojich radov prijali aj Rusínov z Podkarpatskej Rusi, ktorí boli prinútení bojovať na strane Maďarska a skončili v zajateckých táboroch a taktiež došlo k verbovaniu podkarpatských Rusínov, ktorí po páde ich domoviny prekročili hranice Sovietskeho zväzu a po dlhé roky trpeli v sovietskych gulagoch. Gro novej 1. československej samostatnej brigády v Sovietskom zväze tak tvorili podkarpatskí Rusíni a mnohí z nich sa stali veľkými hrdinami.

Na Bitku pri Sokolove reagovali aj Nemci, ktorí presunuli slovenskú Rýchlu divíziu na Krym, aby nedošlo k jej priamemu kontaktu s československým vojskom a prípadnému zbehnutiu celej jednotky. Veľká časť slovenskej jednotky nakoniec zbehla, ale o tom si povieme inokedy.

Ostwall

Rok 1943 sa na Východnom fronte viedol v duchu boja o Ukrajinu. Na jeseň Červená armáda zatlačila vojská Osi až k Dnepru, kde ich čakala obranná pozícia označená Ostwall (taktiež Línia Panther–Wotan), ktorá bola podľa Nemcov neprekonateľná. Skutočne, Dneper je veľká rieka s vysokými brehmi, a tak ju bolo možné prekonať len tzv. násilným prechodom a za veľkých strát. Červená armáda túto líniu penetrovala hneď na viacerých miestach, boli vytvorené predmostia a Krym bol odrezaný od hlavných síl Osi. Na rade bol Kyjev a jeho oslobodenie bolo otázkou cti každého Sovieta.

Červená armáda prekročila Dneper aj južne od Kyjeva, kde vytvorila Bukrynské predmostie, avšak kvôli zničenej infraštruktúre mala Červená armáda problémy so zásobovaním, čo spôsobilo zdržanie a prísun síl nepriateľa, ktorý zamedzil akémukoľvek rozšíreniu predmostia. Nemci mali v okolí Kyjeva 30 divízií, pričom 7 z nich bolo tankových a dve boli motorizované. Partizáni, nachádzajúci sa v tyle nepriateľa, rozpútali peklo a dávali tým najavo, že ďalším cieľom je Kyjev a ofenzíva bude vedená práve z Bukrynského predmostia.

Prvé pokusy z októbra 1943 teda zlyhali, a tak sa veliteľ 1. ukrajinského frontu, armádny generál Nikolaj Fjodorovič Vatutin, rozhodol, že to skúsi z Ljutežského predmostia severne od Kyjeva. Ako ste mohli vidieť z môjho predošlého článku o Bitke pri Sokolove, prefíkanosť bola súčasťou bojovej taktiky či stratégie, a tak Červená armáda urobila všetko preto, aby nepriateľa zaviedla a predstierala hlavnú aktivitu naďalej na Bukrynskom predmostí. Sovieti vymieňali tanky v Bukrynskom predmostí za drevené makety, pričom koncentrovali svoje sily práve severovýchodne od Kyjeva, vrátane skoro 3500 Čechoslovákov, jedinej zahraničnej sily, ktorá bojovala bok po boku s Červenou armádou. Všetko muselo prebiehať absolútne nenápadne, jednotky sa presúvali zásadne v noci a cez deň sa kryli kamuflážou. Každú noc ženisti vybudovali pontónový most cez Dneper, ktorý pred svitaním demontovali a kamuflovali.

1. novembra 1943 sa v dedinke Novi Petrivci (v Ljutežskom predmostí západne od Dnepra) konala kľúčová veliteľská porada, ktorej sa okrem velikánov ako bol Vatutin, Grečko a Žukov, zúčastnil aj náš plukovník Ludvík Svoboda, ktorý v mene celej jednotky požadoval, aby bola nasadená na hlavnom smere útoku. Čechoslovákom bolo vyhovené a Kyjev mal byť oslobodený v deň 26. výročia VOSR.

Pôvodný plán československého postupu mestom Kyjev. V skutočnosti sa po obsadení železničnej stanice stočili na východ

Priebeh Bitky o Kyjev

Druhá Bitka o Kyjev (Prvá prebehla v roku 1941) sa začala 3. novembra 1943 s masívnou 2 hodiny trvajúcou delostreleckou prípravou, ktorú vykonalo vyše dvetisíc húfnic a mínometov, vrátane československých 122mm húfnic, a vyše 500 kaťúš, a to len na 6 kilometrov širokom úseku frontu. Prvé obranné línie nepriateľa boli totálne zdecimované, avšak postup Červenej armády bol aj tak pomalý. Sovietske tanky sa tlačili na juhozápad, s cieľom dosiahnuť hlavnú cestu medzi Kyjevom a Žitomirom. 5. novembra boli konečne nasadení aj Čechoslováci a po oslobodení Vyšgorodu započali postup do samotného mesta.

Hlavnú bojovú silu 1. československej samostatnej brigády tvorilo 10 stredných tankov T-34/76, 10 ľahkých tankov T-70 a 10 obrnených transportérov. Úlohou dňa bol postup piatimi checkpointami, zlikvidovanie akéhokoľvek odporu nepriateľa a oslobodenie hlavnej železničnej stanice.

Najťažšie boje prebehli o závod ťažkých strojov Boľševik, západne od centra mesta. Nemci v ňom dokonca zadržiavali civilistov ako rukojemníkov, ktorých Čechoslováci oslobodili a zničili všetok odpor. Brigáda postupovala v dvoch skupinách: južnejšie išli stredné tanky Josefa Buršíka a severnejšie ľahké tanky Richarda Tesaříka. Bodyguardov tankom robili naši samopalníci vedení Antonínom Sochorom a za nimi postupovala pechota, ktorá dočisťovala priestor.

Nemci zneužívali miestnych civilistov ako ľudské štíty, čo len rozhorčilo našich bojovníkov. V celom meste sa ozývali detonácie, lebo Nemci sa rozhodli zrovnať kľúčové budovy so zemou. Tým pádom nebolo času na otáľanie a Čechoslováci prevalcovali miestne filmové štúdiá, ZOO a postupovali na hlavnú železničnú stanicu.

V postupe im pomáhali civilisti, z ktorých sa najviac do našej vojenskej histórie zapísala Lidia Uvarenková. Uvarenková bola gymnastka z Kyjeva, ktorej manžel a syn boli zabití pri nepriateľskom bombardovaní. Uvarenková nemala čo stratiť, a tak sa pridala k postupujúcim Čechoslovákom a neskôr sa stala súčasťou našej brigády. V boji o obec Čerňachov Uvarenkovú zasiahla paľba šesťhlavňového mínometu Nebelwerfer, ktorá jej odtrhla pravú ruku. Vojaci si mysleli, že je s ňou amen, ale Uvarenková sa vrátila k jednotke v Bitke o Dukliansky priesmyk a do konca vojny pôsobila ako zdravoťáčka priamo na frontovej línii. Po vojne sa v Sovietskom zväze často stretávala s mladšími generáciami a hovorila o jej hrôzach. Raz sa jej opýtali, ako mohla ošetrovať vojakov v poli, keď mala len jednu ruku a Uvarenková odvetila, že mala predsa ešte zdravé zuby. Tak dokázala ofačovať vojaka bez jednej ruky.

Lidia Uvarenková

Späť k Bitke o Kyjev. Bol večer 5. novembra 1943 a Čechoslováci obsadili hlavnú železničnú stanicu v Kyjeve. Červená armáda sa rozhodla využiť úspech a prikázala bojujúcim jednotkám, aby pokračovali v postupe smerom k rieke Dneper. Generálporučík Pavel Semjonovič Rybalko, ktorého tanky postupovali k hlavnej ceste medzi Kyjevom a Žitomirom, sa pustil do nočného boja s nepriateľom. Nemci nečakali, že po takom nápore by Sovieti pokračovali v boji a v tom sovietske tanky zapli svoje svetlá, rozhučali sirény a hrnuli sa na nepriateľa až preťali spomínanú cestu. Jednotky Červenej armády sa dali do pohybu aj južne od Kyjeva a uzatvárali mesto do obkľúčenia, a tak Nemcom v meste neostávalo nič iné len ustupovať poslednou voľnou cestou juhozápadným smerom.

Maršal Pavel Semjonovič Rybalko – dvojnásobný Hrdina Sovietskeho zväzu po vojne

Čechoslováci dosiahli hlavné námestie v Kyjeve, Chreščatik, ako vôbec prvá spojenecká jednotka. Naši oslobodili Kyjevsko-pečerskú lavru, jedno z hlavných centier pravoslávnej cirkvi a zároveň komplex najkrajších budov v celom meste. Čechoslováci boli taktiež prví, ktorí dosiahli rieku Dneper v meste Kyjev a svojimi úspechmi sa navždy zapísali do histórie mesta.

Kyjev bol teda oslobodený ráno 6. novembra 1943 na 26. výročie VOSR. Počas bojov padlo 30 Čechoslovákov a 80 bolo zranených. Naši zlikvidovali 630 nepriateľov, pričom jedenástich vzali do zajatia. Podarilo sa im zničiť jeden Dornier Do 217 bombardér, 4 tanky, 2 samohybné delá, 7 nákladných áut s nepriateľskými vojakmi, 4 delostrelecké batérie, 53 drevených bunkrov, 41 guľometných hniezd s ťažkými guľometmi a 24 s ľahkými guľometmi. Aj pre tieto čísla sa Bitka o Kyjev stala najúspešnejším nasadením Čechoslovákov na Východnom fronte počas celej Druhej svetovej vojny. Ďalšie boje si proste pýtali oveľa väčšiu daň a povieme si o nich nabudúce.

Červenej armáde sa podarilo zničiť 60% stavu dvanástich nemeckých divízií, 186 tankov, 38 samohybných diel, 78 lietadiel a nepriateľ mal 20 tisícové straty. Nemci mesto okupovali 778 dní, pričom v ňom vyvraždili skoro 200 tisíc ľudí a 100 tisíc poslali do nacistického Nemecka na nútené práce.

Trom Čechoslovákom sa dostalo najvyššieho sovietskeho ocenenia, získali Zlatú hviezdu Hrdinu Sovietskeho zväzu. Všetci traja skončili s veľmi smutnými osudmi.

Traja držitelia Zlatej hviezdy Hrdinu Sovietskeho zväzu
Traja držitelia Zlatej hviezdy Hrdinu Sovietskeho zväzu

Antonín Sochor

Antonín Sochor velil počas Bitky o Kyjev rote samopalníkov. Počas Bitky o Dukliansky priesmyk už velil motorizovanému práporu samopalníkov a bol ranený na krvavej kóte 534, o čom si povieme nabudúce. Antonín Sochor získal 4 československé vojnové kríže 1939 a zomrel v roku 1950 za záhadných okolností v čase, keď bol presvedčený o jeho sledovaní. Počas najväčších povojnových manévroch v Československu do jeho auta vrazil nákladiak preplnený vojakmi. Jeho záchranu organizoval agent NKVD, Bedřich Reicin, ktorý kontaktoval známeho neurochirurga s úmyselným oneskorením. Takto skončil jeden z našich najväčších vojnových hrdinov. Najväčšia škodná 50tych rokov, Bedřich Reicin, bol neskôr popravený po procese so Slánským. Antonína Sochora som v mojej knihe The Corner of Death porovnával s americkým vojnovým hrdinom Audiem Murphym.

Antonín Sochor

Richard Tesařík

Richard Tesařík velil v Bitke o Kyjev rote ľahkých tankov T-70. V Bitke o Dukliansky priesmyk už bojoval so stredným tankom T-34/76 a bol ranený v boji o kótu 674 Hyrowa Góra. Aj o tom si povieme nabudúce. Aj Richard Tesařík padol po vojne do nemilosti režimu, ktorý išiel po všetkých hrdinoch, ktorí ho mohli čo i len teoreticky ohroziť. Tesařík bol zatknutý a skončil v base. Keď do Československa zavítal sám Nikita Sergejevič Chruščov, schválne sa súdruhov spýtal na československých Hrdinov Sovietskeho zväzu. Richard Tesařík bol urýchlene prepustený z väzenia, kde strávil 9 mesiacov. Richard Tesařík, držiteľ piatich československých vojnových krížov 1939, bol vyhodený z armády a do konca života živoril z podradnej práce a umrel v totálnom zabudnutí.

Richard Tesařík

Josef Buršík

Josef Buršík velil v Bitke o Kyjev rote stredných tankov T-34/76. V Bitke o Dukliansky priesmyk schytal jeho tank zásah, ale Buršík z toho vyviazol živý. Neskôr viedol svoje tanky aj v Bitke o Ostravu a bol ranený. Josef Buršík, držiteľ piatich československých vojnových krížov 1939, sa taktiež stal obeťou komunistického režimu. Bol zatknutý, zatvorený do väzenia a skoro umrel na tuberkulózu, lebo sa mu nedostávalo potrebnej zdravotnej starostlivosti. Až vďaka dobrým ľuďom sa mu podarilo utiecť a prejsť štátne hranice. Spolu s manželkou museli za sebou zanechať svoje dve dievčatá. Až vtedy sa Buršíkovi dostalo potrebných operácií a bol zachránený. Komunistický režim odmietal vydať jeho dve dcéry, a tak vyrastali bez rodičov, zosmiešňované okolím a prenasledované režimom.

Josef Buršík zasvätil svoj život boju proti komunistickému režimu v Československu. Písal články a pravidelne vystupoval v rádiu, kde sa stal hlasom slobody. Za to ho komunistický režim vymazal z histórie. Žiaden článok, kniha alebo fotka, ktoré by preukazovali jeho pôsobenie na Východnom fronte, nesmeli byť publikované. Dosť tvrdý oriešok berúc do úvahy, že bol Hrdinom Sovietskeho zväzu a bojoval na tankoch, ktoré sa stali symbolom Veľkej vlasteneckej vojny. Iba fotky bez Buršíka, alebo kde bol vystrihnutý, mohli byť publikované.

Až reformné 60te roky priniesli zmenu a v roku 1963 režim umožnil jeho dvom dievčatám, aby vycestovali do Londýna. Josef Buršík sa zúčastnil smútočného sprievodu Winstona Churchilla v roku 1965 a keď Sovieti podrazili Československo, prepadli našu krajinu a započali vojenskú okupáciu, Josef Buršík sa vybral na sovietsku ambasádu a verejne sa vzdal všetkých sovietskych dekorácií, ktoré získal v Druhej svetovej vojne a zároveň protestoval proti Invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v uliciach Londýna, z čoho sa stala každoročná tradícia. Josef Buršík bol rehabilitovaný a bola mu navrátená hodnosť až po páde komunistického režimu.

Josef Buršík

Aby ste si nemysleli, že píšem len o Čechoch… dajme si jedného Slováka.

Bernard Bražina

Bernard Bražina bol rodák z Liptova z obce Gombáš, ktorá sa teraz vola Hubová. Pochádzal z extrémne chudobných pomerov, musel prerušiť vzdelávanie, aby už ako dieťa pracoval. Po narukovaní do armády sa špecializoval na boj v horách. Keď Antonín Sochor dostal úlohu vytvoriť jednotku samopalníkov, išiel po tých najsilnejších a najšikovnejších chlapoch. Vtedy si vybral Bernarda Bražinu, ktorý bol chlap ako hora. Bražina bol majster v lapaní tzv. „jazyka“, čo nebolo nič iné ako spacifikovanie nepriateľského vojaka (alebo lepšie dôstojníka) a jeho unesenie bez toho, aby si nepriateľ niečo všimol. Tréning prebiehal tak, že sa vylosovala skupina pechoty, ktorá mala brániť zákopy a… nedať sa lapiť. Toto cvičenie bolo nesmierne nepopulárne, lebo sochorovi samopalníci vždy získali jazyka a ten skončil s modrinami.

Počas Vianoc 1942 si chceli Sochor a Bražina vystreliť z vlastných spolubojovníkov, a tak si navliekli kukly a prepadli vianočný večierok československých dôstojníkov kričiac: „Hände hoch!“ Osadenstvo bolo v šoku a podľa očitých svedkov len Otakar Jaroš siahol po svojej služobnej zbrani. Sochor vtedy skríkol: „Samopalníci vám želajú veselé Vianoce!“

V Bitke o Kyjev sa práve k Bražinovej skupine samopalníkov pridala Lidia Uvarenková, ktorá ich viedla k ZOO a do centra mesta. Bražinovci sa presekali až k hlavnej železničnej stanici, ale zo strany od koľajníc, kde zrazu zbadali blížiacich sa esesákov. Esesáci ustupovali pred náporom Sochorovcov, pričom pred seba postavili kyjevských civilistov a využívali ich ako ľudské štíty. Keď sa rozbehli cez koľajnice, Bražinovci na nich spustili paľbu a esesáci do jedného ľahli.

Aj Bernard Bražina bol ranený v obci Čerňachov. Schytal dum dum náboj do svojho pleca, ktorý úplne rozsekal jeho svaly. Dve guľky prešli cez kosť nad lakťom a jednu schytal do ruky. Jeho ruku sa nepodarilo zachrániť, a tak bol odsunutý od frontu, kde do konca vojny trénoval nových samopalníkov.

Bernard Bražina, držiteľ dvoch československých vojnových krížov 1939, bol jedným z najlepších samopalníkov v československej vojenskej histórii. Po vojne mal existenčné problémy kvôli jeho nižšiemu vzdelaniu a chýbajúcej ruke. V Československej armáde sa pre neho nenašlo miesto… Pre vojnového hrdinu, ktorý mohol odovzdávať cenné skúsenosti mladším generáciám. Počas tohto obdobia ho morálne a finančne podporovala jeho manželka, a tak sa štyridsiatnik Bražina vrátil do školských lavíc, po večeroch a víkendoch pracoval na svojom vzdelaní, ukončil strednú školu a pridal k nej ešte stavebnú priemyslovku. Kvôli finančným problémom boli manželia prinútení odsťahovať sa na odľahlú časť Bratislavy, kde si musel Bražina privyrábať pestovaním plodín vo svojej záhradke. Na jeho pozemok si však robil zálusk komunista, ktorý využíval svoje konexie, aby Bražinu z pozemku vyštval. Po troch rokoch nátlaku sa Bražina poddal, presťahoval sa do rodnej dedinky, kde dožíval v biedych pomeroch. Po páde komunistického režimu bol v šoku z toho, ako sa na Slovensko vracal fašizmus a všetci protifašistickí bojovníci boli znevažovaní. Umrel v chudobe a zabudnutí v roku 1994.

Bernard Bražina

 

Teraz najčítanejšie

Vladimír Olej

Zakladajúci člen hnutia Progresívne Slovensko a autor kníh Fire Worshipers: Samo's Empire a The Corner of Death: Czechoslovaks in the Second World War.