Zásadňí poprící nezásadňího výskumu, alebo temu co sem čú od Mire dám trochu správňí míre

Ked sa stretnem z Tonkem, alebo z Mirkem, ríšíme zásadňí vjeci.

Nuž a v sobotu sme sa jaksyk stretli šeci tré, sedzeli sme v jednem Skalickem bary,

podotýkam, že cez deň a pri plnem vjedomí, aj z babama našima a ňejak došua reč na to,

že jak vlastňe vzňikua záhoráčťina a de sa vzauo „uo“ a tak dál.

Veru, tymto si určiťe uámali huavy fšelijaký jazykovjedci, historici, určiťe nezáhoráci aj záhoráci.

Ked dávau Ludva Štúr z Hoďžú, Hurbanem a Houym dokopy slovenčinu, my sme už po našem

nepochybňe vjedzeli a bezpochyby oňi sceli aby urádňí jazyk byua záhoráčťina, ale neumjeli

záhorácky vyprávjat, aňi jeden, tak to paduo a čahli po ňejakem nárečí ze stredňího slovenska.

Ňic proci ňim, Bože zachovaj, enemže oňi sedzeli na Ďevíňe, byua s ňima aj Adela Ostrolúcká, takže …

No a podnes deň ostali pod Ďevínem pohádzané flašky … občas sa to zvrtne, víme, jak ftedy.

Aby sme podlá teho vjedzeli aspoň písat moseli sme na to zauožit ústav, jazykovjedňí, Ľudovíta Štúra,

napísauo sa ohledem teho hafl kňižek, paňi z teho ústavu nás to učiua v rádii, vyprávjá tak televízor,

skúšajú barco, ale nejde to, no nejde, tolko pjetek z diktátú, tolko ypsilónú, tolko mjakych huásek, …

„Ľaľa mama ľaň, skáče ponad ľalijové polia a ponad čučoriedkové kríky plné malých guľôčok trblietajúcich

sa v ranných ľúčoch vychádzajúceho slniečka…“

No nech, „Nech si tá srnka skáče v lalijovem poli, aj cez čučoriedky, klidňe nech í do očí svící sunko, aj raňí

a nech sa klidňe ty lúče odrážájú od čeho scú“, ňeco je zle.

Dobre, odbočka skončiua, spátky k zásadňí vjeci, de sa vzaua záhoráčťina a de sa vzauo „uo“.

Mirek povidau, že to „uo“ je vraj podlá jakéhosyk logopedického či jakého výskumu dúsledek teho,

že sme nevjedzeli vysuovovat tak jak sa mjeuo, byli sme skrátka vraj dost ňízkej společenskej trídy

a co já vim co a majú to aj v dalšich nárečách, takže ty též budú na tem podobňe jak my záhoráci, a tak dál.

Súhlasim z Mirkem potad, že byu výskum a ňeco ten výskum vyskúmau, bodka.

Mirek je šikovný, študovaný, zbjehuý v rúznych oboroch, sú vjeci o kerych s ňim nepolemizujem,

iba sa učim, ale naščascí tento výskum nebyu jeho a iba podotkeu, že takto to mohuo byt, podlá výskumu.

Nebyuo to tak, ludé. To je na betón, to vim, aj ked sem pri tem nebyu, lebo to byuo dávno, ale hentak

to prisamzemi nebyuo.

Povim vam jak to byuo, lebo to vim a vim to presňe, takže…

Dobre víme do to tady šecko z neba rídzí, „ano Bože, myslim tebja a nerob sa že nejsi, dobre vim, že si“.

„Ďekujem ťi velice pjekňe, nevim čim ftedy svícius, ale vim že svícius presňe a na správnych ludzí,

tys ich ftedy osvíciu a osvícius ich najlepší jak sa iba osvícit dauo, presňe tady na Smolinskem,

de mimochodem tam de je fčil zvoňica mjeus zapchué to krúžítko ked robius zemegulu“.

Tu byli ty ludé kerý namísto teho aby sa učili „vraj“ správňe vysuovovat sa zastavili, lebo byli osvícený, a prehuásili…

„Táto reč je presňe tá co potrebujeme, ňic sa meňit a učit nebude, každé dalśí zlepšeňí by byuo tristo osemdesát pjet

krokú spátky. Táto reč sa bude vouat záhoráčťina, protože sme záhoráci“.

Stauo sa a já záhorák ze Smolinského sem ščastný, že muj pra-pra-pra-pra stareček a starenka nevjedzeli povidat

„l, la, lo, …“, ňic lepší jak hento a import grumbíru z Južňí Ameriky sa nam nemohuo stat.

Ďíky temu fčil máme kuadziva a né kladiva, máme puachty a né plachty, máme kuátky a né klátky alebo klátiky,

máme tuačivo, uatkový puot, duážku, sceny máme bíué, škriduy červené, vjeci si pouážáme, jezdzíme na kouách,

ked naprší je na poli buato, tuačíme na tuačárňách, večer bývá chuadno tak sme račik v ňútri … skrátka máme barco.

A sme huadný a máme co nemá ňigdo druhý. Máme to, čim sme predbjehli ceuý svjet, o svjetelný rok aj kúšček…

Máme najkračí suovo kerym sa dokážeme najest, lebo šeci robjá fšelico aby sa najedli, ale záhorák „Í“ a to je ceué.

Može sa prisamfakt ceuý svjet bachnút o zem až sa vyleje more, máme najkrajší reč co kedy tento svjet nosiu.

A klidňe si, aspoň teda podlá mja, može skúmat do sce co sce, já sem patričňe pyšný, že sme neumjeli vysuovovat

a ostauo nam to podnes deň. Záhoraći sa domúvjá dycky a to je to dúležité.

Lesik ste sa dočítali až sem a nejste náhodú záhorák, alebo záhorák ste, ale nemáte záhoráčťinu rádzi,

nevaďí, nechte ju na svatem pokoji, my vam necháme vašu reč na svatem pokoji a možete napísat

ňeco o tem de a proč sa vzaua tá vaša, určiťe najkrajší.

Ešče abych nezapomjeu, Tonek je z Blavy, z velkomjesta, ale už dúho chodzí na Smolinské a aj cez neskutečné

úsilí sam dobre ví, jak je záhoráčťina čažká a aj ked ho bereme za našinského, poznáme, že je odinád.

Takže keby sme byli taký apolitáňi, jak tvrdzí ten výskum, vjedzu by po našem každý, ale my už dávno víme,

že neví, takže … tušim spravim ňejaký výskum.

A nakonec ešče jedna vjec, chvílu už na temto svjece sem, mjeu sem podlá dokladú štátňí príslušnost československú,

národnost slovenskú, fčil už sem dokladovo ceuý iba slovenský a vraj aj európan, enemže pas mam záhorácký,

to fakt mam, taký modrý, a to je jasný dúkaz, že sem záhorák co navíc miluje záhoráčťinu, odjakživa,

alebo jak nedávno prehuásiua moja žena, „Od co sem“.

—————————————————————–

Autor textu: Ladislav Daniš z obce Smolinské.

Text je uverejnený po dohode s jeho autorom.