Denník N

Občas… rozumiem, ale nechápem……..

Občas nechápem slovenské fenomény…

Ako by sme nevedeli hovoriť. Jasne. Zrozumiteľne…. Autobusár odstaví autobus a ľudia čakajú. Po niekoľkých minútach, vyjde von na svoju cigaretku.

Nechápem. Ľudia síce pozerajú, že čo sa deje… Ale nikto neotvorí ústa a nespýta sa.

„Prosím Vás, čo sa deje?“,.. .. spýtam sa.

Čakám na posilu. Prehrial sa motor….

Ľudia čakajú ďalej.. nič netušia .. Ale šofér autobusu si pokojne dáva svoju cigu.. neotvorí ústa a nevyzve cestujúcich, aby sa zariadili, ako uznajú za vhodné…

Potom je tu iný fenomén.

Slušnosť…

Nemusí to mať žiadnu ideu. Len nech to prebieha v duchu „patrí sa“… Hlavne, nech to je slušné…

Minule vo vlaku, pristavili sa dvaja ľudia. Či nechcem vymeniť cestovný lístok. Boli slušní, milí, dobre oblečení, usmievaví…

Ale čosi mi tu nesedelo….

Moja intuícia ma zase zachránila. Intuícia je moje zlatíčko. Moja láska. Moja kontrolka. Senzor. Mňa neoklamete lúzri!

Vraj, že by obaja chceli ísť z Viedne oveľa neskôr naspäť, ako majú na lístku.

Potom, keď im lístok niekto aj vymenil, zdúchli… hneď mi došlo o čo tu ide… Odvtedy nekomunikujem vo Viedni v slovenčine…

Zrazu jedna žena nemala peňaženku, druhá šatku, tretia bundu…

Pozbierali čo sa dalo a išli…..

Nechápem…..

Potom započujem rozhovor dvoch dievčat, ktoré sa stretli na petržalskej stanici akurát v dobe, kde nejaký šialenec pobehoval so zbraňou..

„Predstav si, ten človek sa potom zastrelil. Chceš to vidieť? Brutálne.. Mám to na videu v telefóne…“,.. povie jedna z nich..

„Ty si vymletá? Veď kto by sa na to chcel pozerať..“, povie jej kámoš..

Nechápem..

Nahrajme si všetko do mobilu. Niekoho pobodajú s nožom a my sa budeme prizerať a nahrávať to s dobrým pocitom, že máme senzáciu…

Potom vystúpim vo Viedni. Vidím šialenca ako pobehuje po Hauptbahnhof a ukazuje hitlerovské symboly. Policajti rázne zakročia a v sekunde je muž spacifikovaný. A tak zas nechápem. Takto rýchlo je koniec?

Ľudia jedia tie svoje donutsy a chlapík je už preč. Takto vyzerá rázny zásah na rakúskej strane…

A potom ďalej nechápem..

Dvaja slováci si vo vlaku púšťajú nahlas videá….

Snažím sa čítať. Ale hlasný mobilový zvuk ma fakt ruší…

Nechápem…

Sú tu azda sami?

„Prosím Vás, mohli by ste to stíšiť.. veď ľudia v tomto vlaku aj spia… veď trochu empatie… „.. vyslovím svoju prosbu….

Nepovedia nič a vypínajú videá…

Pár ľudí sa fakt poteší. Môžu ďalej spať……. Prečo sa dopekla ale neozvali?

Nechápem….

Potom prichádzam vlakom späť do Bratislavy…

Hneď v petržalskej stanici ma otravuje starší pán..

„Prosím Vás, prišli ste vlakom z Viedne? A .. študujete tam, alebo pracujete? A.. náhodou nemáte lístok?“….. povie..

Pozriem naňho.. drahé hodinky… slušný bicykel…

Chválabohu, už ide autobus do centra mesta.

„Nie, lístok potrebujem…“… dopoviem a už ma niet….

A zas nechápem..

Ahá! Takže takto to niektorí vymysleli… Žobrú lístky. V petržalskom vlaku totiž nechodí nikdy sprievodca, ktorý by Vám označil lístok. A tak niektorí vynaliezavci – vyhrabávajú z košov cestovné lístky…… Veď odviesť sa do Viedne zdarma je paráda!

Pozriete sa ale na nich a zase nechápete. Slušní ľudia. S drahými hodinkami a pekným oblečením…..

Sem tam fakt vidím na petržalskej stanici divné existencie.

Len nenaviazať očný kontakt….!

Nikde nikoho. Ani jeden policajt.

Zase nechápem…….

K večeru čakám na kuriéra zo zásielkou…

Vraj „o minútku“ tu bude.

Kuriérska minútka trvá však 15 minút. A tak zase stojím pred bytom a nechápem….. už sa len zasmiať….

Inokedy zas.. otváram dvere môjho obľúbeného obchodíku…

Dotyčná mi  však zrazu smelo tyká. Pritom sme si nikdy nepotykali….

Niektorí starší ľudia si myslia, že keď je niekto mladší – tak mu môžu smelo tykať. Pritom sa na tykanie nikdy ani nespýtajú… čudné…

Potom zase naopak… vchádzam do iného obchodíku, kde som si s dotyčnými ľuďmi potykala. Ale oni mi vykajú….

Amnézia? Strata pamäte…?

O pár dní na to idem na masáž a zase sa vracia tento divný tykací fenomén….

„Bude lepšie ak si budeme tykať..“..

Confusing……

Naučená z viedenského modu na profesionalitu, strácam sa….

Títo ľudia chcú mať pocit, že sa im bude pri tykaní lepšie pracovať.

Masérske služby, terapie, poradenstvo, atď,…

Nikdy si s nikým nepotikajte hneď po zatvorení dverí…… nie na Slovensku…

Skúsenosť je taká, že si k Vám začne dovoľovať.

A začne svoju prácu na druhý krát flákať…. veď ste kámoši..  či nie?

Možno Vás už na druhý krát masérka nechá čakať… a minúty bežia….

Tykanie.. Tento divný fenomén je v Bratislave ako mor……

Tykanie. Nie, prečo by som si hneď s niekým mala tykať? Preto, že sa mu to hodí?

A fakt sa čudujem majiteľom niektorých centier, že to dopustia, aby si zamestnanci s klientami zakaždým tykali……

U nás sa to robí takto! Dobre vedieť moji milí…….

Nechápem..

Občas nechápem ľudí, ktorí si myslia, že ak masírujú silou – dosiahnu výsledok. A potom si za takú katastrofu zase zaplaťte.. (-:  Každý máme však iné telo.

A zase tá veta: „my to u nás robíme takto..“…  ok! Pôjdem „o dům dál“.. Rozumiem, ale nechápem..

Ešteže sa presúvam zas na viedenský mod a keď niečo potrebujem riešiť zdravotné, navštívim Prahu…

Myslím si, že všetko je v hlave. Ak sa ľudia nebudú chcieť zlepšovať, všetko je stratené…

Ak ľudia budú chcieť len zarobiť a ožobráčiť toho druhého – nikdy sa tu nič nezmení…..

Ak si mnohí nepripustia, že pravda by mohla byť aj niekde inde – nenastane zmena. Ak sa budú vymazávať negatívne recenzie, nič sa nezmení…

Ale čo je najhoršie.. tá ľahostajnosť. Niekoho bijú a my si to natáčame na mobil. Zvrátenosť! O tom nikto nepíše.. Ak však budeme mať klapky na očiach pri vraždách, krádežiach, atď,.. bude to ešte horšie. A raz, budeme v prúseri my a niekto si to bude natáčať na mobil.

Aj na Slovensku existuje veľa kvalitných odborníkov. A naozaj som aj veľa takých stretla. Mnohí z nich však odišli do zahraničia. Obávam sa, že tí kreatívnejší ľudia sa po rokoch presunú do iných krajín… pretože sa chcú zlepšovať a tu nemôžu mnohí skrátka vyrásť……..

A potom je tu rodinkárstvo…..

Keď niekomu poviem, že chodím k zubárovi do Maďarska, dostanem zakaždým tú istú otázku: „Cez koho ste to vybavili?“ Alebo: „Kto Vám to odporučil??“

Čistý vírus… Diagnóza… Takto veľa ľudí žije..

Ľudia, spamätajte sa!

(-: Žijeme vo fakt divnom svete…. )-:

Veď predsa.. Existuje internet ako zdroj informácií… Sama som si to našla. Zavolala. Preskúmala. A samozrejme, ešte som si aj vypočula od mnohých ľudí niektoré skeptické komenty v duchu hesla: „No… snáď to vyjde..“

Často človek hľadá od okolia podporu, lenže tá často nepríde. A častejšie príde od cudzích ľudí…

Skepsa je ako nákaza. Je to vírus, ktorým sú ľudia postihnutí. Niektorí snáď celoživotne…. (-: Zrazu ak idete inou cestou ako väčšina, príde nepochopenie.

A fakt mi to nikto „nevybavil“. Nikto mi nedohodil kontakt. Hnala ma BOLESŤ. Taká, ktorá Vám nedá spať. Taká, z ktorej sa dá naozajstne zblázniť… Ak by som sa nespamätala, prišla by som aj o zdravé zuby.. Hnala ma moja zlá skúsenosť, keď mi namiesto korunky dali na súkromnej drahej klinike výplň za 500 eur…

Ak budeme rozmýšľať v tomto duchu, zrejme náš život bude mať stále limity…. budeme čakať na to, čo nám kto vybaví a čo nám kto odporučí. Staneme sa ovcami s vymazanými potrebami a  túžbami,.. a bez pokusu a omylu prídeme o svoje cenné skúsenosti. Veď nám všetko musí niekto vybaviť.. a postupne – budeme len kopírovať cestu druhého… Nenájdeme cestu svoju. Budeme žiť sen inej bytosti…. sen inej generácie..

Delete!!!

Ak nie sme schopní zariskovať, nikdy nič nezískame……..

Rozumiem… ale občas nechápem…. občas nie sme skrátka schopní pochopiť, prečo mnohé veci fungujú práve takto….

Občas smutním… a padá na mňa bieda celého sveta… že veci sú také aké sú……

Občas o tom spievam…… a klavír sa smeje mojej naivite….. Ale je to najväčší kámoš..♡

Občas sa smejem slušnosti… a ľudia nechápu…

Asi preto, že vidím kradnúť práve tých slušných, dobre vyzerajúcich ľudí s krásnym vyjadrovaním,….. v značkových košeliach a kostýmoch..  ľudí, ktorí majú zaparkované krásne auto pred domom… sú to paradoxy sveta…..

Občas sa aspoň v piesni podarí vyjadriť nevyjadriteľné……

Yes, really.. I don’t speak slovak… I speak MUSIC..

Majce še a trimce še…

Take care..

.. „kéruj“  a „pečuj“ o seba… častejšie sa smej a bude Ti hej! Ešte sa to aj rýmuje, krásaaaaa!

Bye, bye…

♡Večná andromeďanka Kity!♡

Teraz najčítanejšie

Katarína Lorenčíková

Majka z Gurunu, večná ufónica... hľadačka pokladov v nevšedných všednostiach... Skladateľka, hudobníčka, textárka, speváčka, cirkušantka života.. Človek... Našu music nájdeš na www.zabie-pierko.mozello.cz O mne? Dočítaš sa viac na mojom webe: www.vwala.sk Život je ako tanec! Namaľuj si svoj obraz života.. namaľuj si sny..... Vesmír nie je až taký krutý, aby všetkým splnil ich priania (-: