Boj proti korupcii je povinnosť. Ale čo ďalej?
Dalo by sa to nazvať Matovičov model. Osvojil si ho Procházka, teraz Kiska. Načo míňať čas na program či budovanie regionálnych štruktúr, stačí nakúpiť rok pred voľbami nejaké hviezdy, najlepšie z regiónov, a parlament je istý.
Ale politika nie je futbalová liga. Strana sa musí vyvíjať, hľadať svoje postoje a ustáliť si hodnoty. Keď sa pri zakladaní strany stretne 100 ľudí, nikdy nevedia v čom sú rovnakí a v čom sa (aj zásadne) líšia. Úspešná kariéra ešte nevypovedá o názoroch na život, na svet, ani o charaktere. V určitých otázkach nepoznáme ani samých seba a spoznávame sa až v konkrétnych situáciách. Ak si týmto politická strana neprejde, nemá základný atribút – jasnú hodnotovú orientáciu. Preto sa veľa strán javí ako pokryteckých, obracajúcich kabáty, zrádzajúcich vlastné predsavzatia. A ony sa zakrývajú univerzálnym „zmyslom pre kompromis“, ktorý povyšujú na politickú vyspelosť ba priam umenie. A strany s nemenným principiálnym postojom obvinia z politickej nezrelosti. Čo iné im ostáva, keď jediné v čom majú jasno, je túžba po moci.
Protikorupčná agenda nie je hodnota ale povinnosť a preto nestačí, navyše (v našich pomeroch) je relatívna. Pravo-ľavé či liberálno-konzervatívne vnímanie je taktiež veľmi relatívne a povrchné, najmä ak sa niekto príliš rozkročí aby sa zapáčil. Chce to konkrétne situácie, konflikty, polemiky, dokonca krízy, ktoré sú najlepšie na to, aby ste zistili akí vlastne ste a čo chcete.
Je jasné, že marazmus, v akom sa Slovensko nachádza, si pýta nové tváre – nositeľov zmeny. A takmer pri každých voľbách sa aj objavia a viac-menej uspejú. Uspela SOP, ANO, SaS, uspel Matovič, Procházka (?). Lenže aká zmena nastala? V princípe žiadna.
Najlepšie sa v politike predávajú mladí. Áno, sú krásni, vďaka veku nezaťažení minulosťou a teda neskorumpovaní (to je nadovšetko), a naviac, srší z nich energia. Že chýba rozvaha, skúsenosť, alebo snáď odbornosť? Nebuďme trápni, to neriešme, treba zmenu a čo najrýchlejšiu! Potom sa uvidí a hlavne, horšie už byť nemôže!
Ale môže. Prinajmenšom to môže byť rovnaké, len v inom hereckom obsadení. A taktiež platí, že z ničoho býva väčšinou opäť len nič.
Za mladými stoja vždy nejakí harcovníci, ktorí vedia celkom presne čo chcú. A mladí, keďže sú neskúsení, sú ľahko manipulovateľní. A neskúsenosť im zároveň rozväzuje ruky a otvára nerealistické ambície. Svet je gombička! Veď keď zvládli štátnice a stáž pri kopírke vo Viedni či Bruseli, zvládnu všetko, riadiť elektrárne, štátne lesy, ministerstvo, aj celý vesmír. Len skúsený človek vie o čom je zodpovednosť a aké sú riziká moci, preto má rešpekt a pokoru. No tá sa dnes iba štýlovo deklaruje, ale nenosí, lebo svet, a hlavne politický ring, patrí odvážnym, čo rozdávajú rany na všetky strany.
Pre politiku by sa malo dozrievať mimo nej, nie v nej. Úprimná a nezištná verejná angažovanosť, až na výnimky, prichádza so životnou skúsenosťou, a to priamou. V práci, na úradoch, s deťmi v škole, až potom človek získava reálny obraz o spoločnosti a nie len sprostredkovanú tendenciu z námestí, alebo podsunutú víziu niekoho iného. Potom je aj menej náchylný uviaznuť v politickej bubline, či podľahnúť extrémom, a hlavne nástrahám moci.