Denník N

Zmena nastane až vtedy, keď vyhráš voľby a nebudeš smieť všetko.

Keď sme uspeli (SaS) v parlamentných voľbách 2010 a zostavovali vládnu koalíciu, nestačil som sa diviť systému slovenskej politiky. Naše politické strany skutočne vnímajú víťazstvo ako vyhratú vojnu, a štát ako korisť. Deľba moci nastáva okamžite a týka sa všetkých úrovní, od Bratislavy až po Michalovce. Lokálni lídri behajú s papierikmi, na ktorých majú desiatky mien a za nimi sa ťahá chvost oportunistov, trasúcich sa na funkcie. Každý má „svojich ľudí“…

Toto je obraz slovenskej politiky. Keď sme apelovali, aby sa to nerobilo, to bolo kriku. Vyplašení kádeháci z Východu písali nóty do centrály, vraj „ako si to tí blázni predstavujú“. Vtedajší nitriansky šéf SDKÚ nám lakonicky povedal: „vy si robte čo chcete, my si naše obsadíme“.

Naše…

Niekto si povie: „no a čo, všetci to tak robia“. Veď práve. A tu sa začína problém s „našimi ľuďmi“. Nie, nechcem z toho vymedzovať SaS, lebo aj my sme sa dopustili hriechov. Ani nechcem hrať na antisystémovú strunu, ale pokiaľ sa na týchto metódach vlády niečo zásadné nezmení, nečakajme zmenu nikde. Žiadna politická strana, ani SMER, nevznikla s tým, že to tu ide rozkradnúť. Každá to chcela robiť lepšie a veci zmeniť. Ale… najprv sa dosadili, bez poctivého a demokratického výberu, kamaráti a kamaráti kamarátov, potom sa prižmúrilo oko nad ich prešľapmi „veď oni sú šikovní a urobili veľa užitočného, tak im to odpusťme“, neskôr aj nad zlodejinami „nehrajme sa na pápežskejších ako pápež, veď svet nie je čierno-biely“, no a po 12-tich rokoch vlády jednej strany tu máme zákonite mafiánsky štát.

Tragédiou Slovenska je, že rovnaký by bol aj po 12 rokoch Dzurindu, Radičovej, Kotlebu, Kisku či kohokoľvek.

Druhou Dzurindovou vládou bol s veľkou pompou uvedený do života Zákon o štátnej službe, vypracovaný podľa francúzskeho modelu, ktorý je považovaný za TOP. A napriek určitým muchám, nebol to zlý zákon. Garantom „ochrany“ úradníkov od politických vplyvov, mal byť Úrad pre štátnu službu, ktorý robil veľmi prepracované výberové konania na všetky významné pozície od generálnych riaditeľov sekcií ministerstiev až po krajské štruktúry (jazykové testy, odborné testy, psychotesty). A do značnej miery sa to aj darilo. Na zlosť Dzurindovi a celej vtedajšej vládnej garnitúre. Veď ako si to predstavuje nejaký šašo z Úradu, odmietnuť nášho človeka? Ako sa tu dá potom niečo garantovať? Ako máme plniť politický program?

Riešenie na seba nenechalo dlho čakať. Dodnes citujú pamätníci vtedajšieho ministra vnútra, mimochodom dnešného advokáta bojujúceho proti mafii, Daniela Lipšica, ktorý na jednom zo zasadnutí vlády lamentoval: „vytvára sa nám tu štvrtý pilier moci, nedopusťme to!“. A úrad bol po necelých dvoch rokoch svojej existencie zrušený. Nie Ficom či Mečiarom, ale svojimi demokratickými reformnými otcami. A zo Zákona o štátnej službe sa rôznymi legislatívnymi úskokmi typu kompetenčný zákon, urobil doslova trhací kalendár, použiteľný akurát na šikanovanie najnižších úradníkov, keď sa znepáčia. Presný opak toho, čo sme chceli (a k čomu sme sa zaviazali EÚ).

Bohapustá túžba po teplých miestečkách sa zabalila do kvázi analýz o neplnení poslania úradu (po 1,5 roku?), garancii politických programov, hrozbe štvrtého piliera moci a bolo vymaľované. Dvierka na chlieviku sa opäť otvorili dokorán pre „našich ľudí“ a ich priateľov.

A nikto nenamietal, všetci boli spokojní vtedy, a aj potom. Veď akoby aj nie, keď ešte aj taký etalón slušnosti ako Martin Poliačik si expresne nanominoval svojho otca za prednostu Krajského pozemkového úradu. A vôbec mu to neprišlo neslušné, veď to bola iba „jedna duša“. A takých prípadov boli desiatky. A nedajte sa zmiasť, ani taký bojovník proti systému akým je Kotleba, nebol ako župan imúnny voči rodinkárstvu a zákazkám pre kamarátov.

Kamarátšafty a korupciu má našinec v krvi a platí to aj o väčšine politikov, áno aj o tých nových. Preto musí existovať systém, ktorý bude korupcii brániť v maximálne možnej miere. A kde tá korupcia začína? Práve na tých úradoch, kde sa všetko vybavuje. Najprv len tak trošku, potom viac a stále viac.

Lebo v politike platí, že ak dvaja robia to isté, je to to isté… A náznaky sú viditeľné už aj pri nových mesiášoch, vytrubujúcich veľké zmeny.

Toto nie je hejt, musíme o tom hovoriť a musíme žiadať a dávať záruky, inak žiadna zmena nebude, iba jedni „naši ľudia“ budú nahradení druhými, samozrejme s tými „najlepšími úmyslami“, a občanovi čakajúcemu na skutočnú zmenu, ostanú len slzy pre plač.

Kým si noví lídri neuvedomia, že politická nominácia začína aj končí pri ministroch, nikdy nenaplnia to čo sľubujú. A neobstojí ani výhovorka o nutnosti výmeny smerákov. Jasné, že bude treba odpratať tých skorumpovaných, no ak sa to bude robiť rovnakými metódami aké použili oni, nádej na zmenu sa pochová hneď v zárodku.

Teraz najčítanejšie