Denník N

Vyvolená

Zvláštny pohľad, uvedomí si…

Ruky zviazané, kdesi vzadu za chrbtom. Nepohodlné, povraz sa jej vrýva do kože. Bolesť, je to veľmi nepríjemné. Drží ju a vedie dovnútra. Hala, veľká, tmavá, neobzerá sa, pre istotu. Hrá slušnú, možno si tým pomôže. Istá si nie je, len skúša, ale dráždiť ho, nepomôže.

Vysoký nie je, ale stisk má tvrdý, pevný, vytrhnúť by sa mu nemohla. Rozľahlé priestory z času na čas lemuje okno, možno keby sa obzrela. Nepomôže, na tvári maska, trocha ako pri bankovej lúpeži. Plač, má ho na krajíčku, už jej veľa nechýba. Nemôže, fňukanie nie je správna voľba, mohla by ho vyprovokovať k horšiemu. U týchto jedincov jeden nikdy nevie. Keby vydal aspoň hláska, ale on nič, mlčí ako ryba.

Dvere, veľké dvojkrídlové, buchnutie a sú tam. Sklo a dosky pohádzané všade okolo nich, aj pod nohami im to praská. Fuj, odporný pohľad, ale kdesi v strede, akoby sa jej marilo. Žmurkne, možno jej treba pretrieť oči. Ale nie, stojí tam, presne v strede miestnosti. Klavír, mohutný, čierny s hrubočiznou vrstvou prachu a špiny. Zvláštny pohľad, uvedomí si, keď sa ocitne na zemi. Pohodí ju len tak, ako vrece čohosi odporného. Sklo, cíti jeho hrany presne pod svojou rukou. Tlačí ju to, chce sa pohnúť, ale strach. Nedovolí jej ani sa pohnúť, poslušne leží.

Vidí ho, kráča presne tým smerom, odrazu sedí na stoličke. Neprejde chvíľa a počuje hlas. „Dobre počúvaj, tvoja posledná možnosť.“ Hovorí, ozval sa, veta, ktorá patrí jej. Ale ako jej má rozumieť, čo to má znamenať? Mysli, pobáda samú seba. Odrazu hudba, akási melódia vylúdená bielymi a čiernymi klávesami. Niekde pred očami má kladivká udierajúce na struny, mechanizmus, ktorý jej je veľmi dobre známy. Kedysi ako malá, hudobná škola, hodiny klavíra. Slzy, tečú jej po lícach, dopadajú na zvyšky skla. Spomienky, má ich toľko, ale teraz, dostala sa do rúk šialenca.

Ticho, hudba ustala, melódia žiadna. Kroky, približujú sa k nej. „Akú skladbu som hral?“ pýta sa jej, len čo ju postaví na nohy. Nechce stáť, najradšej by si zase ľahla, ani nohy ju neposlúchajú, telo sa jej chveje. Ale on, tlačí jej ruku, ťahá ju kamsi ďalej. „Našu svadobnú, budeš moja nevesta, všetko som už nachystal.“ Neverí vlastným ušiam, možno sníva, chce tomu veriť.

Nie, ďalšia miestnosť je definitíva. Svadobná výzdoba, kytice, dokonca prstene. To všetko pre ňu, bude jeho nevesta.

Teraz najčítanejšie