Denník N

Recept ako písať bestsellery ako Coelho:

Taká svojská koláž tej "špirituálnej" a duchovnej literatúry.
Taká svojská koláž tej „špirituálnej“ a duchovnej literatúry.

…lebo Coelho je kompozične sčasti zákaznícky gýč, ale tak budiš.

Kdesi som tu narazila na článok o štýle Coelha, bol tak zmierlivo a umne napísaný, určite originálne a s úprimným zámerom.

Len ma napadlo doplniť niečo teda k tomu spisovateľskému zámeru a štýlu Coelha, keďže sa autorka v úvode táže, prečo ho časť knihmilovníkov skôr odpisuje.

Akosi mi nesedí, ak priaznivci možno menej náročnej kultúry sa vymedzujú voči tej hodnotnejšej, že je to také „intelektuálne“.

V umení ide hlavne o úprimnosť, úprimnosť zámeru, úprimnosť chcieť niečo vyjadriť, odkázať, odkomunikovať.

Ak je človekom niečo vytvorené naozaj „úprimne“, z podstaty veci z toho musí vzniknúť niečo unikátne.

Preto merať povedzme „relevantnejšie“ umenie či kultúru „intelektuálnosťou“ nie je presné.

Coehlo sa vie pekne strafiť na neustále posúvanú hranicu možno „páčivej“ literatúry, s celkom obstojnými spisovateľskými skills. Jeho písanie je „skill“, vyslovene „zručnosť“ voči čitateľovi, jej rámec to však veľmi nepresahuje. Hlavne nechce. Nemá ambíciu. Deprived of striving and thriving.

Tam vonku bolo, je a bude veľa talentovaných, skúsených až snubných remeselníkov, ktorí však a priori nikdy nechceli vyjsť z vlastného pohodlia svojho ateliéru.

Človek môže milovať veľa „chefs d’oeuvre“ svojich miláčikov, aj tí však hlavne po možnom dostavenom úspechu ľahko skĺznu do „remeselnosti“, kováčskej zručnosti – napr. Guenassiov chef d’oeuvre Klub optimistov, a porovnanie s nasledujúcimi dielami.

Sorry jako:

Vopred sa ospravedlňujem jeho skalnejším priaznivcom, dala som z jeho diel len 11 minút Veronika sa rozhodla zomrieť na základe odporúčaní známych, že to sú “Coelhovské bestsellery”. Asi nie všade má toľko erotiky a sexuality, ale tak aj o tom sa dá písať “umnejšie” alebo len “zručne”. Jeho jazyk, úroveň či ambícia mi z toho však bola jasná. Alchymistu som len prelistovala, sorry.

Recept ako písať Coelhovské bestsellery, ako napr. 11 minút či Veronika sa rozhodla zomrieť:

Jadro kompozície:

– spisovateľskú „zručnosť“ treba skoncentrovať na priamočiary erotický či sexuálny dej, akokoľvek sa tá literatúra dovtedy tvárila „vypracovanejšie“ a „ambicióznejšie“.

Prvý obal:

– okolo naratívneho deja napasovať jednoduché kultúrne a historické referencie, pokiaľ možno tiež erotické, či zdanlivo spoločensky kontrovérzne. Skrátka, také časákovské kuriozity, ktorých kontextualizácia či spisovateľská „trefnosť“, načasovanosť, pripomína obligátne gúglenie v druhej tretine lehoty pred deadlinom vydavateľa (sorry :)). Aby to pôsobilo tak akurát „fancy“, dovolenková lounge, na Slovensku by sa povedalo možno ako „z Bratislavskej kaviarne“, wannabe artist.

Vrchný obal:

– na záver pridať pôsobivé „špirituálne hľadanie“ okolo toho všetkého. Jednoduchý príbeh, mladé, avšak skôr dospelejšie charaktery, teda vek 25-35, ktoré si čitateľ predstavuje ako nenútene pohľadné a hlavne „relatable“ (vie alebo si rád predstavuje seba v ich pozícii), teda taký nekonkrétny, vodovkový výzor aj charakter, samozrejme jemné náznaky lovestory, ale nie príliš, viac s odstupom, aby sme sa necítili zase ako v Anne zo Zeleného domu. A tá špiritualita z na pohľad ľahkej báchorky spraví niečo, čo bude čitateľovi viac imponovať – bude sa k tomu rád vracať, bude to rád spomínať v konverzácii a pod.

Hotovo.

Možno som sa tým dotkla jeho priaznivcov, ale taká je tá štruktúra, je to recept na uvarenie ľahšej, čítavej, avšak nie až tak podradnej alebo lacnej literatúry – hlavne vďaka tej „špiritualite“. Niečo „medzi“. Nehádam sa, je to šikovný recept. A nezabudnite ho lajknúť na facebooku, ako to má zozadu na každej knihe.

Podobné ingrediencie, ale umnejšie proporcie, kompozícia, neustála ambícia vyjadrenia sa – možno vznikne taký Hesse.

Recept na Hesseho by mal možno podobné ingrediencie, avšak proporcie, „ťažisko“ – jednoducho úprimnosť zámeru je trochu iná úroveň.

Hessemu by sa dala rovnako vyčítať určitá šablónovitosť štruktúry, deja, kompozície a pod.

Prečítala som od neho asi 5-7 takých knižiek o mladých  alebo aj starších protaginostoch, ktorí prechádzajú duchovným hľadaním, krízami, a celé to malo skoro na vlas rovnaký vývoj.

Napriek tomu, nemôžem vyslovene povedať, že by to bolo od neho “nízke”, nekvalitné, či jednoducho nudné.

Nemala som ten pocit “užitkovosti”, že čítam dnes už nejakú personalizovanú ponuku reklám mojich platených potrieb, keď si povolím cookies na internete.

Nebolo to s tou otravnou notifikáciou, že som len “čitateľ”, tak milému čitateľovi treba teraz naratívne jasne niečo popísať či povedať, lebo čitateľ teraz číta otvorenú knihu a chudák potrebuje na to papier, keď číta, netreba ho príliš zaťažovať detailami, lebo má ešte veľa povinností, tak rovno k veci, veď nesmie sa predsa cítiť ako súčasť diela.

Jednoducho Hesse si tou svojou šablónkou našiel svoj štýl, udomácnil sa v ňom a podľa potreby sa v ňom ďalej rozvíjal.

Kompozícia niektorých jeho knižiek:

Erotika je okrajová, aj keď je určite súčasťou kompozície. Najprv však viac priestoru venuje lyrickým opisom niekoho pier, ktoré sú jasné ako čerstvo “rozpoltená figa”, kľúčový je pohľad (dokonca fenomén “nepríťažlivého” lacného, fyzického pohľadu nejakej kokety), mužov či žien, ďalej pozornosť venuje hoc aj čelu či stehennej kosti, a postupné prenesenie takých vonkajších znakov aj na povahu. Áno, ľudská schránka sa dá všelijako poobdivovať, a dá sa to robiť aj originálne. Pred 100 rokmi.

Taký Coelho vie napísať o hrdinke 11 minút: “Prsia nemala veľké ani malé. Boli… mladé”. Toľko k estetike. Určite si však viac dal záležať na dôkladnom rozpisovaní sa o “bode G”. Popis pohľadu, či celkového výrazu, tváre postáv si neviem vybaviť, asi nebol podstatný, vôbec mi neutkvel v knižnej pamäti, predstavivosti. Čitateľ si ho asi mal na seba “personalizovať” použitím cookies.

 

U Coelha síce vieme všetko o hrdinkynom “bode G”, avšak doteraz si neviem vybaviť, aký mala mať vlastne výraz tváre, čo mi evokuje nejaký dojem, povahový pocit z jej celkového výzoru, keď sa snažím si ju predstaviť.

To vie napríklad aj taká Rowling majstrovsky u každej postavy. Automaticky, stačí len “sketch” pár riadkov a je to tam. Nikto tam nebol hocaký náhodilý vodovkový “neutrálny mladý študent” či okoloidúci, bez tváre, bez hlasu, prízvuku, vône či zápachu. Každý, kto vošiel čitateľovi do obrazu, bol “hotový”, živý – hoc aj len s jednou replikou.

No a nejaké kultúrne či historické referencie nie sú u Hesseho “referenciami”, ale riadne dôstojne zakomponovanými, vtelenými prvkami deja, súčasťou prostredia, či charakterov. Jednoducho tam vždy boli aj  budú, nie len keď ja poobede otvorím knihu.

A to všetko v zaujímavej lyrickej, kontemplatívnej forme – či už ide o niekoho čelo, stehennú kosť, alebo metaforu celého budhistického konceptu. Plynulé a nenútené ako tok rieky.

Ešte trochu Londona  a končím.

Napríklad časť kníh Jacka Londona či nejakej priam dobrodružnej „chlapčenskej“ literatúry dokážem považovať za hodnotné, hodnotové, úprimne hľadajúce, aj duchovné diela. Je to umelecky čisté, nemusí sa nikomu zodpovedať. Londona preto milujem.

Ukazovateľom nemôže byť akademickosť, inštitucionálnosť, či fakt, či sa tým autor profesionálne živý, a ako je skúsený. Stačí rozumieť zámeru. Či si nás autor nesnaží si len tak esteticky či báchorkovo „kúpiť“, ošidiť a pod.

Celá doteraz spomenutá tvorba však môže byť pre čitateľa výživná – každému podľa chuti a momentálnej potreby, duchovného “miesta”, kde sa práve nachádza.

Coelha som preto od začiatku vnímala skôr ako príjemný mostík, jemné prebúdzanie sa, nechcela som ho vyslovene hejtovať. Ak sa niekto jeho čítaním niekam posunul, či to bolo preňho výživné, tak je len dobre.

 

Teraz najčítanejšie

Zora Šikrová

Keď ma niečo už veľmi rozčúli, tak o tom napíšem text :) Aj keď občas by som mohla napísať niečo aj o kultúre... Asi som alergická na pokrytectvo - či už u masmédií, politikov - hlavne ľavičiarov, ale aj napr. u finančne založenej charity.