Denník N

Krehkosť života

Alebo isté zamyslenia a otázky o živote a o našich sporoch.

Zdroj obrázka: Pixabay.com

Moje prvé dva články sa týkali depresii a priznám sa, že s nimi sa stále miestami borím. Raz je lepšie, inokedy zasa horšie, je to na dlhú trať….

Nebolo ľahké verejne začať písať o nich, podeliť sa o tieto záležitosti, pretože v našej spoločnosti ešte do veľkej miery panuje stigmatizovanie ľudí s duševnými ochoreniami. Tiež, keď som napísal neskôr článok o tom, ako patrím k istej menšine, bolo len logické, že okrem chápavých a povzbudzujúcich reakcii prídu aj negatívne, priam nenávistné.

Ak sa človek z času na čas dokonca spolu s ďalšími zapájal do do verejných debát napr. na LGBTI tému, tak už po mnohých debatách vie, že vždy je to tam „veselé“. Priznám sa, vedeli ma mnohé tie nenávistné komentáre riadne potrápiť. Nebolo ľahké vnímať, ako nás nenávidia ľudia, ktorí nás vôbec osobne nepoznajú.  Tieto prežívania vo mne vyvolávali mnoho otázok ako napríklad:

Prečo nedokážeme navzájom komunikovať vecne a slušne?

Prečo musíme byť na seba takí…hnusní, zlí, keď je pritom ľudský život tak krehký a krátky?

Veď čože je 60-80 rokov v porovnaní s dĺžkou života mnohých zvierat alebo stromov? Len krátky závan piesku.

Je však veľkým požehnaním, keď si človek nájde v blízkom okolí  alebo i prostredníctvom internetu ľudí, ktorí sa mu stanú oporou. Ľudí, ktorí vás berú takých, akí ste. V tomto mám šťastie aj u psychologičky aj psychiatra, takže ak vidím niekde písať niekoho nenávistné reakcie v štýle, že by bolo treba nás poslať k psychiatrom, lebo „LGBTI je choroba“, sa už iba pousmejem, lebo na tom skvelo vidno, akí sú nevedomí. Ale to platí na veľmi veľa tém…. je ľahšie byť „ukričaný“ než tichý s uvedomovaním si svojich medzier v mnohých oblastiach. Priznať si totiž nevedomosť s uvedomovať si skutočnosť, že sa učíme v podstate celý život, nie je niečo, čo si uvedomíme za mladi automaticky. Niekto vyjde zo škôl s tým, že už sa nevzdeláva v ničom veľmi, nerozširuje si svoje obzory alebo a nechá svoju zvedavosť doslova zahnívať. Postupne, pomaličky….

Blahoslavený je ten, kto má otvorenú myseľ a srdce dychtivé po nových poznatkoch, po skúmaní…

Učíme sa. Stále. Rôzne diskusie na internete ma niečím tiež obohatili, dokonca aj tie negatívne. Skôr či neskôr si uvedomíme, že ten, kto iba neustále útočí, nadáva druhým, ktorých osobne nepozná… že skôr vypovedá takéto správanie sa ňom samom a nie o nás. Možno je ten človek vnútorne nešťastný, možno je plný zloby a hnevu na svet, môže prežívať pocity príkoria a hľadať následne kvôli tomu  hľadať, na koho zvalí vinu „“tam vonku“ za svoj život. Alebo mať strach z neznámeho, z niečoho, čo nepozná, lebo to je nášmu ľudskému druhu prirodzené. Každý z nás už niečo podobné zažil alebo zažíva. Ale miesto toho, aby sme počas nášho krehkého a relatívne krátkeho života si navzájom pomáhali, boli k sebe ľudskejší, milší, robíme si peklo zo života. A to je dosť smutné.

Rozdiely…tie tu sú a budú. Ľudská rozmanitosť je jednoducho skutočnosťou, ktorú nevymažeme zo sveta. Niekto je ateista, niekto verí v Krista, ďalší praktizuje buddhistické meditácie a študuje Buddhovu filozofiu a tak by sa dalo ďalej pokračovať. Občas som uvažoval nad tým v tomto smere, prečo túto rozmanitosť mnohí zatracujú.

Majú strach? Túžia po uzavretej spoločnosti, kde bude okolie mať rovnaké postoje na všeličo ako oni? Alebo mi napadla otázka, prečo sa tak urputne sústredíme na to, čo nás rozdeľuje.

Na mnohé otázky stále odpoveď nenachádzam, niektoré v priebehu posledných dvoch rokov sa kryštalizujú v podobe istých zmien vo svetonázore, mali taký vplyv.

Reflexia

A keďže život je krehký, po istom čase debát na sociálnej sieti som si uvedomil, že nemá cenu presviedčať o niečom druhých za každú cenu. Tí, čo veľmi nenávidia a odsudzujú, neochotní sa zamýšľať, budú jednoducho robiť toto ďalej. Haters gonna hate. Uvedomenie tejto skutočnosti mi neskôr pomohlo v tom, že na čisto osobné invektívny a nenávistné komentáre je zbytočné reagovať.  Nie je ľahké  sa vždy obrniť už na začiatku a brať také niečo s nadhľadom. Niekedy si to vyžaduje istý čas, kým sa človek naučí nebrať si všetko osobne. A ani vtedy nebude stále bytosť bez emócií, úplne nedotknutá. Podľa môjho názoru to ani nie je možné.

Potom som si položil otázky:

Čomu chcem naozaj venovať svoju pozornosť?

Čo chcem vo svojom živote zmeniť?

Ako a čím môžem prispieť konštruktívne k druhým?

Otázky postupom času dozrievali do nachádzania odpovedí a smeru, ktorým chcem ísť. Cesta, ktorú chcem žiť, aj keď „démoni“(depresívne stavy) sú ešte občas stále tu. Písať o týchto veciach pre inšpiráciu druhým. Nikdy nevieme, koho možno oslovíme… niekto zažíva horšie veci, pre každého môže „kríž“(obrazne povedané) predstavovať niečo iné. Respektíve nahraďme to pokojne slovom „výzva“.

Pre mňa je tou výzvou ťažké sluchové postihnutie a snaha neupadnúť opäť do hlbších depresií. Boli už v mojom živote také ťažké okamihy, kedy nebolo isté, či tu budem… aj dnes. Nemusel som byť. Veľká vďaka preto všetkým, ktorí pomáhajú ľuďom… aj priateľom,  priateľkám, blízkym, odborníčkam a odborníkom.

Byť aspoň malým svetlom pre iných, malou inšpiráciou a povzbudením, je to najkrajšie, čo môže byť.  A zároveň načahovať ruky k hviezdam. Tými hviezdami sú naše sny. Naše túžby. Naše ašpirácie. Úprimnosť a autentickosť sú niečím, čo sa môže javiť ako veľká slabosť. Stáli ma stratu niektorých „priateľov“, ale zároveň získanie nových. Bolo to oslobodzujúce, hoci náročné. Je prirodzené, že sa bojíme výsmechov, pohŕdania a odmietania. Bolesť a trápenie sa nie je nič príjemné. Dakedy brutálne. Časom eventuálne menej, pokiaľ si uvedomíme, že… sa nedá zavďačiť a vyhovieť všetkým.

Niekto(príklady)

…sa stane z neveriaceho katolíkom, čo vyvolá vlnu nevôle u niektorých jeho blízkych, nechápu tú premenu ani jeho vieru, lebo sú neveriacimi. Môže tiež zažívať posmešky.

…sa dopracoval od viery k ateizmu a jeho veriaca rodina to nesie ťažko. Zažíva útlak, nepochopenie a strašenie peklom.

… dievča má sen. Chce byť rockerkou, ale má rodinu, ktorá je hlboko zakorenená v tradičných rodových stereotypoch. Má talent, vie spievať a túži sa vydať touto cestou, lež jej rodina to odmieta a tlačia ju do niečoho iného.

Toľko rozmanitých ľudských príbehov je okolo nás, ktoré ukazujú práve to, ako nás vie vyviesť z miery, keď je niekto iný, než ako si my želáme, ak nezdieľa s nami rovnaké hodnoty, pohľad na svet atď.Učíme sa navzájom komunikovať, rešpektovať rozdiely medzi nami… niekedy však nezvládneme tie zmeny okolo nás, postavíme hrubý múr a odvrhneme niekoho zo strachu či pre strnulé lipnutie na tom, čo vnímame ako jediné správne či nesprávne. A pritom akoby nám unikalo, že každý má právo vydať sa vlastnou cestou, keď dospeje. Právo voľby.

Možno na začiatok by stačilo, keby si ľudia začali viac uvedomovať krehkosť vlastného bytia a skutočnosť, ako dokážu na internete byť voči sebe navzájom niekedy veľmi krutí. Pritom tým neposunú svet ani o kúsok k lepšiemu. Vybičovať emócie, nechať sa nimi uniesť, svojimi strachmi, predsudkami nie je nič ťažké. Ťažšie je už nastúpiť cestu sebakontroly, sebareflexie a snahy sústrediť sa skôr na to, čo môžeme urobiť konštruktívne pre druhých. Budovať, nie búrať. Snažiť sa porozumieť, nie odsudzovať. Načúvať a neskákať do reči.

Lebo život je krátky a krehký…

 

 

 

Teraz najčítanejšie

Ján Lazík

Som človek, ktorému nie je jedno, čo sa deje okolo nás a vo svete. Zaujímam sa o psychológiu, sociológiu, filozofiu, cudzie jazyky, fenomén hate speech, ľudské práva. Bavia ma zaujímavé seriály, filmy.