Denník N

Imaginárny nepriateľ

bmd
bmd

Dnes v potravinách som zahliadla svoju bývalú spolužiačku. Bývala členkou akéhosi kresťanského spoločenstva, kde sa verilo na niečo ako dary Ducha svätého a všetci jej členovia nimi oplývali. Hovorili cudzími jazykmi, liečili, dostávali sa do tranzu a podobne. A zároveň mali veľmi rigidné názory.  Naša spolužiačka nám rozprávala, ako sa jej rodičia hádali a napokon rozviedli. Chcela vidieť svet, v ktorom nedochádza k hádkam a rozchodom.

Nemala ma rada. Aspoň tak som si to myslela. Bola som príliš „punk“. Fajčila som, popíjala, chodila na feministické prednášky a robila som si, čo sa mi zachcelo. A nemilovala som Ježiša.

Ja som ňou pohŕdala.

Stretla som ju pár rokov po škole. Bola som rozvedená a mala som syna. Zacítila som jej pohoršený pohľad na zastávke električiek. Odvrátila som zrak a zostala vo mne pachuť horkosti. V jej očiach je môj život zlyhaním.

„Niektorí ľudia hovoria o Bohu stále a pritom ho vôbec nepotrebujú. Lebo sami sú tými Bohmi s mocou rozhodovať, kto je zlý a kto dobrý. Robia tu pre Pánbožka predvýber, pozemskú selekciu pre vstup do neba alebo pekla. Ich názory sú tak pevné, že cez ne nevidia realitu pred svojimi očami. A vidieť skutočnosť je základným predpokladom súcitu,“ myslela som si.

Alebo nedávno na pohrebe. Zomrel človek, ktorý spravil kopu zjavných chýb. Pil, hral hazardné hry, veľa klamal. A ani to nie je všetko. Mala som ho rada. Medzi riadkami rozhovorov a kázní na pohrebe zaznieval ortieľ pozemskej selekcie. A vo mne sa dvíhal hnev. Na základe čoho si myslia, že sú lepší? Kto určuje tie kritériá?

Podávam svojmu partnerovi potraviny pri samoobslužnej pokladni. A cítim jej pohľad. Zrazu sa mi zdalo, že je medzi nami neviditeľná niť, ktorá sa napína. Aby sa napla, sú potrebné dve protichodné strany. Tá moja a tá jej. „Má na svoj pohľad právo. Je to len jej myšlienka,“ pomyslela som si a lanko sa začalo uvoľňovať.  „Je to jej právo,“ a niť celkom spadla. Už som ju nedržala na druhej strane. Pozrela som sa ešte raz jej smerom a zbadala som, ako veľmi chcela, aby ju rodičia mali radi. „Aj ja som to chcela,“ pomyslela som si. A zaplatila som nákup vo svete, ktorý bol na chvíľu bez pomotaných nití.

Niekedy stačí pustiť niť na druhej strane a zlo sa nemá po čom šmýkať. Nastúpi súcit.

No sú aj situácie, keď niekto rozpaží ruky, akoby chcel chytiť celý svet a natiahne si medzi nimi svoju vlastnú niť. Pevne drží oba jej konce, označí imaginárneho nepriateľa, ktorý motúz vraj napína. Ukáže na neho prstom. A ten sa nič netušiaci stane terčom. Kým tomu, kto drží obe strany nite, rastie moc, ostatní bojujú s imaginárnym nepriateľom. So Židom, Rómkou, teplým, novinárkou, ekologickým aktivistom…

Vždy je nejaké „my“ a „oni“. A nite sú lákavé na dotyk. Ak žiadnu nedržíme, máme strach.

„Je hrozné, čo sa tým Židom prihodilo, ale vieš, oni si to aj zaslúžili,“ hovorievala moja dobrá stará mama.  Bola to len na tisíci krát zopakovaná fráza. Vo mne sa však napla niť. Moja druhá babička prežila Osvienčim.

Slovko „ale“ je častým háčikom na nitiach.

Na žiadnom sa nezachytiť  a nebáť sa, že spadnem, ako sa mi slobodou zakrúti hlava.

Teraz najčítanejšie