Denník N

Voľby 2023

Smer
0,00 %
PS
0,00 %
Hlas
0,00 %
OĽaNO, ZĽ, KÚ
0,00 %
Republika
0,00 %
SaS
0,00 %
KDH
0,00 %
SNS
0,00 %
Sme rodina
0,00 %
Demokrati
0,00 %
Aliancia
0,00 %
Modrí
0,00 %
Maďarské fórum
0,00 %
Piráti
0,00 %
Princíp
0,00 %
SOS
0,00 %
KSS
0,00 %
Vlastenecký blok
0,00 %
Spravodlivosť
0,00 %
SHO
0,00 %
My Slovensko
0,00 %
Srdce
0,00 %
SDKÚ
0,00 %
ĽSNS
0,00 %
Karma
0,00 %
Čaká sa na dáta
0,00 % spočítaných hlasov
Prejsť na výsledky

Generická preskripcia úsporu na liekoch nepriniesla

Ilustračné foto - autor
Ilustračné foto – autor

Zákon č. 362/2011 Z.z. zaviedol pre lekárov povinnosť predpisovať na recepte účinnú látku, ale zároveň im povolil uvádzať na recepte aj firemný názov lieku. Týmto opatrením, ktoré si vraj u bývalého ministra Uhliarika vybojovali lekári, zostal aj vlk sýty aj ovca celá.

Človek, ktorý aspoň trocha vidí do farmabiznisu, musí pochopiť, že prvoradý záujem na tom, aby sa na recepte objavil aj firemný názov lieku, mal zrejme niekto iný,ako lekári. Ale ako to v skutočnosti bolo, to sa odborná ani laická verejnosť asi nikdy nedozvie.

Podstatou celého problému je však niečo celkom iné, a síce kategorizácia liekov. Načo máme na trhu napr. 15 omeprazolov (ide o lieky na zníženie tvorby žalúdkovej kyseliny), keď mnohé sa od seba nelíšia ani cenou ani doplatkom a už vôbec nie svojim biologickým profilom. Žiaden z nich netrčí z radu tak, aby si pacient alebo lekár povedal, tak tento chcem, lebo je medzi všetkými ponúkanými omeprazolmi najbezpečnejší, najúčinnejší a s optimálnou úhradou poisťovne a únosným doplatkom pre pacienta. Rozdiely sú minimálne, ak sú vôbec nejaké. Na logickú otázku logická odpoveď neexistuje a zrejme ju nepozná ani MZ ani kategorizačná komisia. Vraj zákon nedovoľuje nezaradiť do kategorizácie liek, ktorého výrobca splní predpísané náležitosti. Nuž tak potom je tento zákon zlý a treba ho zmeniť. Ak si výrobcovia generík nemôžu v praxi konkurovať ničím, iba krajšími reprezentantkami, potom je namieste otázka, akým právne relevantným spôsobom takáto firma dosiahne úspech na liekovom trhu. Odpoveď nech si nájde každý sám.

Prezident Slovenskej lekárnickej komory PharmDr. Ondrej Sukeľ k „zátvorkovému“ problému generickej preskribcie poznamenáva: „Či bude recept so zátvorkou, alebo bez nej, zátvorka nemá pre lekárnika žiadnu právnu silu. Lekárnik musí pacienta informovať o tom, ktorý liek z danej skupiny je najlacnejší a ak si ho pacient želá, môže mu ho vydať. To platilo aj pred uvedeným zákonom. Celý problém bol uchopený za nesprávny koniec. Neschopnosť regulovať vstup, kompenzujú hlúposťou na výstupe. Ak sa liek uchádza o vstup do kategorizácie v skupine, kde už je umiestnených 15 liekov s tou istou účinnou látkou, mal by sa od tých, ktoré tam už sú, líšiť cenou, a to tak výrazne, aby bol dôvod ho do kategorizácie zaradiť. Ak by to tak bolo, nijakú generickú preskribciu ani substitúciu nepotrebujeme. Veď napr. amlopin (liek na vysoký krvný tlak a ischemickú chorobu srdca – pozn. autora) je na Slovensku už pomaly lacnejší ako Tic-Tac. Čo dobré prinesie systému to, že sem príde jeho ďalší výrobca?“

Zákon mal ambíciu byť antikorupčným a upraviť vzťahy medzi farmaceutickými firmami a poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti. Ani túto úlohu si nesplnil. Pritom riešenie transparentnosti v tejto oblasti je úplne jednoduché a dalo by sa realizovať s minimálnymi nákladmi. V oblasti, ktorá je v praxi najviac kritizovaná sa ponúka triviálny tento spôsob riešenia.

Každý recept je predsa evidovaný v zdravotnej poisťovni. Stačilo by prijať legislatívnu normu, v ktorej by sa zakotvilo, že napr. promile z ceny lieku, ktorú hradí firme zdravotná poisťovňa, by išlo do špeciálneho fondu predpisujúceho lekára, ktorý by bol určený výlučne na vzdelávanie. Sumu z ceny lieku by bolo treba špecifikovať tak, aby suma na konte lekára bola primeraná nákladom na vzdelávanie v danej odbornosti. V zákone by bolo napr. stanovené, že ju celú musí použiť na vzdelávanie a toto aj dokladovať. Lekár by dostal peňažný príjem raz ročne, ktorý by riadne zdanil a odpadlo by zbytočné šikanovanie za tzv. nepeňažné príjmy, pretože z uvedenej sumy by si lekár hradil všetko, čo k vzdelávaniu patrí, teda aj položky, ktoré sú v súčasnosti predmetom nepeňažného plnenia. Lekár, ktorý recepty nepredpisuje, by mohol dostať priemernú sumu, aká by bola bežná v danej špecializácii podľa veku lekára a dĺžky jeho praxe. Uvedená suma, ktorá by sa takto na účtoch lekárov vyzbierala, by bola očistená od sumy, ktorá by išla na konto organizátorov vzdelávania. Chce to len snahu, legislatívne tento návrh doriešiť, ktorá sa však za tri roky, kedy som tento návrh po prvýkrát publikoval, nenašla. Zrejme nie je, ako sa tomu na Slovensku s obľubou hovorí, politická vôľa.

Ak štát vyžaduje od zdravotníkov povinné vzdelávanie, mal by ich k nemu aj motivovať a časť z neho aj financovať. Na Slovensku to však zatiaľ neplatí. Štát sa pasoval do úlohy policajta, ktorý si myslí, že týmto spôsobom zabráni korupcii na liekovom trhu. Nezabráni! Keby fungoval vyššie uvedený model, ani lekár, ani firma by nemali o takéto praktiky záujem. Lekár by vedel, že si na kongres môže poctivo zarobiť a firma by vedela, kam idú jej peniaze a najmä by nevyberala účastníkov lukratívnych kongresov podľa mena a funkcie lekára, čo je v súčasnosti úplne bežná prax.

Teraz najčítanejšie

Jozef Klucho

Jeden z prvých blogerov sme.sk, gastroenterológ, virtuálny medicínsky poradca na www.gastroenterolog.com a konzultant pre gastroenterológiu na www.celiakia.sk a www.edusan.sk Píšem články o medicíne, slovenskom zdravotníctve, hudbe 70-80-tych rokov a bežnom živote.