Denník N

Pozdrav pre Bielorusko/Greetings to Belarus

V roku 2014 pripravila Asociácia pre kultúru vzdelávanie a komunikáciu (ACEC), pri príležitosti 10. výročia vstupu krajín Vyšehradskej štvorky do Európskej únie kultúrno-komunikačný projekt, výstavu s názvom Pozdrav pre Bielorusko, pre dve bieloruské mestá – Minsk a Vitebsk.

Z každého štátu V4 sa zúčastnila dvojica autorov – fotograf a skladateľ, ktorá spoločne pripravila audio-vizuálnu správu o aktuálnom stave vlastnej krajiny a spoločnosti. Fotografi vytvorili slide-show z vlastných portfólií, skladatelia skomponovali pre tento výber hudbu, ktorá vystihuje súčasný zvuk a atmosféru krajiny, z ktorej pochádzajú. Všetci autori (Boris NémethHenrich Leško – SK, Tomáš PospěchVít Zouhar – CZ, Péter PuklusBálint Veres – HU, Agnieszka RayssMatuesz Ryczek – PL), zachytávajú zmeny, ktorými prešli Slovensko, Česko, Maďarsko a Poľsko za ostatných desať rokov, teda od vstupu do EÚ. Na fotografiách i v hudbe sa odrážajú javy, ktoré sú každej krajine vlastné a nemenia sa napriek veľkým spoločenským pohybom.
Prezentované fotografie sú aj kritické, nakoľko slobodná spoločnosť poskytuje možnosť vyjadrovať sa otvorene.“ – povedal vtedajší veľvyslanec Slovenskej republiky v Bielorusku Miroslav Mojžita.
Slovenský fotograf Boris Németh prezentoval zábery z cyklu Na ceste. Venuje sa v ňom cirkevnému životu, dôležitým spoločenským udalostiam a folklóru na Slovensku. Pod kurátorským dohľadom mala výstavu Denisa Gura Doričová a my sme sa ich opýtali zopár otázok, ako si spomínajú na túto výstavu – projekt, ale aj mesto a Bieloruskú krajinu ako takú.

Čo bolo témou výstavy?

Denisa: Témou výstavy Greetings to Belarus bol aktuálny stav a obraz krajín V4, ako ho vidia umelci – fotografi a hudobní skladatelia. Príspevok každého z nich mal zachytávať jedinečný pohľad na fragment alebo celok krajiny, z ktorej dotyčný pochádza. Fotografi vybrali z tém, ktorým sa venovali už predtým, ale vyskladali nové kompozície. A skladatelia skomponovali na ich inštalácie hudbu  tak, aby vystihovala náladu fotografií, ale aj náladu a pocity samotných autorov  – občanov Slovenska, Maďarska, Česka a Poľska.

S akým zámerom si ju plánovala? 

Denisa: Zámerom bolo predstaviť publiku v Bielorusku, teda v krajine, kde je slobodný prejav oklieštený, diela, ktorých autori považujú slobodu prejavu za právo a aj toto právo denne využívajú. Pamätám sa, že pri konzultáciách s fotografmi, a to nielen s tými, ktorí sa výstavy zúčastnili, sme si uvedomili riziko takej výstavy – ak zobrazujete život v slobodnej krajine, logicky poukazujete aj na negatíva a temné stránky spoločnosti, nesnažíte sa o ideálny portrét. Kritiku rôznych aspektov cítiť z fotografií všetkých zúčastnených pomerne jasne. To mohlo spôsobiť, že dôjde k dezinterpretácii diel alebo k falošnému záveru, že existencia v demokracii vlastne nie je o nič lepšia či lákavejšia ako v diktatúre, v totalite. Obavy boli možno zbytočné alebo prehnané, ale prinútili ma uvažovať nad dielami aj inak, pozerať sa na ne z iného uhla, ako som bežne zvyknutá.

Ako si spokojná s tým, ako bola výstava prijatá? Prekvapilo ťa niečo?

Denisa: V krajine sme zotrvali len pár dní, nemali sme možnosť otvorene hovoriť o pocitoch návštevníkov priamo s nimi, čo mi trochu chýba. Galéria však bola počas vernisáže plná. Prekvapilo ma, že vystaviť diela a prezentovať myšlienku vlastne nie je ťažké ani v Bielorusku. Otázne je, či publikum našu myšlienku prečítalo, alebo vznikli nečakané závery. Ale myslím si a dúfam, že divákom ani tá naša pointa neušla.

Aký je rozdiel medzi domácou a medzinárodnou výstavou, resp. pre domáceho a cudzokrajného diváka?

Denisa: Rozdiel pri koncipovaní domácej výstavy a výstavy v inej krajine je v tom, že domáce publikum aspoň trochu poznám, možno dokážem predpokladať reakcie divákov, a aj keď nie, neobávam sa oficiálnej cenzúry. Do Bieloruska sme vstupovali de facto anonymne. A bolo pre nás otáznikom. Vieme, že sloboda prejavu je tam obmedzovaná, ale nedalo sa presne predvídať, či uvítajú vizuálny prejav z iných podmienok. A či nám ho dovolia nerušene prezentovať. Nešlo o to, predstaviť čo najoriginálnejší koncept, náš zámer aj celé posolstvo boli jednoduché. Chceli sme tam predovšetkým ukázať – takto žijeme, vidíme silné stránky aj slabiny a môžeme o tom voľne diskutovať.

Prečo si oslovila práve Borisa Németha a Henricha Leška?

Denisa: Prácu Borisa Németha som poznala, lebo ju priebežne sledujem. Má pozorné a presné oko a chuť všímať si bizarné súvislosti a detaily. Henrichovi Leškovi som dôverovala, že napíše hudbu, ktorá obrazy plne podporí.

Boris: Do Bieloruska okrem mňa a Denisy išiel ešte Martin Ožvold ako technická podpora. Celé to bolo úplne super, pretože to bol najhaluznejší výlet v mojom živote (smiech).
Výstupom výstavy bola projekcia pozostávajúca z 80 až 100 mojich fotografií a Henrich Leško v tom rytme ako išli za sebou, aj s náladou a atmosférou, zložil priamo na túto projekciu hudbu.

Výstava Greetings to Belarus bola pre teba prvá, ktorej si sa v Bielorusku zúčastnil. Povedz nám trošku viac o tejto skúsenosti z pohľadu vystavujúceho autora.

Boris: Ako si už povedala, výstava sa volala Greetings to Belarus a prezentácia mojej tvorby vychádzala z mojej knihy Na ceste, ktorú som vydal v roku 2013. Za pomoc pri jej vzniku ďakujem kurátorovi Aurelovi HrabušickémuBorisovi Melušovi, ktorý robil grafický dizajn. V publikácii je výber fotografií od roku 2007 až po rok 2013. Všetky fotografie z knihy Na ceste majú spoločného menovateľa, ktorým je ľahký vtip, sarkazmus, humor ako taký. Fotografie poukazujú hlavne na veci, ktoré v spoločnosti nefungujú.
Možno práve preto mi napadlo, že keď už dávať pozdravy Bielorusku, tak by sme mohli poslať pozdrav, ako keby Slovenska Bielorusku. Aj keď moja kniha Na ceste je výberom fotografií nie len zo Slovenska, ale z celej Európy, rozhodli sme sa pre výber fotografií iba zo Slovenska. Aby aj Bielorusi mohli vidieť, že ako u nich, tak aj u nás, niektoré veci fungujú a zároveň iné nefungujú.

Ako dané fotografie vlastne vznikli?

Boris: Spomínané fotografie začali vznikať ešte počas štúdia na VŠVU, kedy som s profesorom Ľubom Stachom na workshopoch precestoval takmer celé Slovensko. Táto skúsenosť iba podporila moju zvedavosť spoznávať Slovensko, cestovať po ňom a objavovať rôzne druhy prejavov, ako je viera, folklór, konzum a politika.
Od roku 2012 som začal spolupracovať s fotografom a zároveň mojim kamarátom Janom Viazaničkom na projekte Premeny Slovenska. Snažíme sa zaznamenávať premeny Slovenska v reálnom čase, pretože si myslíme, že vďaka dokumentárnej fotografii, človek odstupom času zistí, akí sme boli, čím sme prešli a kam sa asi posúvame.
Keď si prezriem naše knihy Premeny Slovenska, ale aj Na ceste, tak už tam vidno, začínajúce protesty, prejavy nacionalizmu, mítingy Smeru, MDŽ, rôzne folklórne prejavy atď. Takže ono to o tých 10 – 20 rokov môže vyznieť bizarne. Myslím si, že svet tu už bude úplne iný a zrazu niektoré veci, napríklad z folklóru, úplne odchádzajú. Zároveň je vidieť, že iné sa už teraz akoby miešali so súčasnosťou. Aj preto Pozdrav pre Bielorusko je o tom, ukázať krajinu takú aká je, neprikrášlenú.

Skús nám celý tento zážitok trochu priblížiť.

Boris: Nikdy predtým som nebol v Bielorusku, bol som na Ukrajine, ale Bielorusko je predsa len viac priblížené Rusku. Hlavné mesto Minsk ťa uchváti veľkými bulvármi a cítiš sa ako v Paríži. Ono je to na prvý pohľad taký dojem, aby ťa to miesto ožiarilo, vytrelo zrak. Je to naozaj krásne mesto. Vždy keď sme išli autom, všade bolo plno cyklotrás, nádherné jazero v strede mesta, ale ľudia sa pozerali tak trošku do zeme. Mal som pocit, ako keby to bolo ako kedysi za socializmu. Ale napriek tomu tam všetko fungovalo, infraštruktúra, všetko bolo v poriadku, jedli sme tam napríklad najlepšie sushi, aké som kedy jedol (smiech).
A potom sa zvezieš na druhú stranu niekde k ruským hraniciam a tam je to zrazu všetko pravoslávne. Opustíš žiar veľkomesta a máš pocit, že to je vlastne poľnohospodárska krajina. Celé to bolo pre mňa trochu šok.

Aj si tam niečo nafotil?

Boris: Aj keď by som chcel, bol tam ten problém, že Bielorusko malo klauzulu, že keď niekam letíš, nemôžeš si so sebou zobrať nič drahšie ako tisíc dolárov. Takže keby som chcel so sebou zobrať môj fotoaparát, nezmestil by som sa do tejto sumy. Preto som ho ani nezbalil. V Bielorusku je režim taký aký je, môžu ti ho zobrať, nemusia ti ho zobrať, nestojí to zato. Zobral som si iba telefón, v ktorom mám odtiaľ nejaké fotografie.
Ten program bol naozaj nabitý, takže aj keby som chcel fotiť, nebolo by na to všetko dosť času. Uvedomil som si, že niekedy je dôležitejšie veci zažiť, ako hneď na prvú začať fotiť ako blázon.

Ako by si chcel, aby si ťa ľudia pamätali?

Boris: Chcel by som, aby si ma pamätali cez fotografie. To by bolo skvelé, pretože ak by si ma pamätali cez fotografie, tak som do nich tým pádom dokázal dostať sám seba a o to mi vlastne ide. Nechcem zachytávať realitu cez západ slnka, alebo krásne ostré fotografie, ale chcel by som zachytávať to, čo si myslím o krajine, o ľuďoch alebo aj o sebe.

Čo by si chcel, aby ľudia o tebe vedeli?

Boris: Tým, že som úprimný človek, nemám nič, čo by som nechcel povedať. Samozrejme mám pár vecí, ako každý, ktoré si nechávam pre seba, ale asi by som chcel, aby o mne vedeli a pamätali si takú tú pestrosť, že to nie je nuda.

Čo by si poprial ACECu k 20. výročiu?

Boris: Organizácii ACEC by som poprial, nech ešte robí veľa takých projektov, na akom som mohol byť aj ja. Nech ich je stále viac a nech ešte viac ľudí takto vycestuje a prezentuje buď Slovensko, alebo seba a svoju tvorbu.

Ktorú z tvojich fotografií by si chcel, aby si ľudia s tebou spájali?

Boris: Je to taký chaos a zrazu to nie je chaos. Je to niečo surreálne a pritom to je úplne reálne.

Viac o tomto projekte si môžete pozrieť a prečítať tu: POZDRAV PRE BIELORUSKO

Boris Németh (1979) vyštudoval fotografiu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde v roku 2011 ukončil doktorandské štúdium. V súčasnosti na škole pôsobí ako externý pedagóg reportážnej fotografie.
Vystavoval na Slovensku aj v zahraničí (USA, Nemecko, Srbsko, Bielorusko, Maďarsko, Česká republika, Poľsko, Mexiko, Francúzko, Bulharsko, Francúzko atď).
Od roku 2006 je fotografom v časopise .týždeň.
Je nositeľom viacerých ocenení, ako sú napríklad: Nominácia World Press Photo – Joop Swart Masterclass (2009), Fotograf roka (2011), Czech press photo (2009, 2011, 2018), Best of Photojournalism (2013) – Honorable mention, Magazine Recurring Feature or Series,  Slovak press photo (2013, 2014, 2015, 2016, 2017, 2018), Cena Nadácie otvorenej spoločnosti (2015), Novinárska cena (2011, 2013, 2014, 2016). The Best of Photojournalism (2017) – Honorable mention Magazine Story Opener, Honorable mention Magazine Recurring Feature or Series.
Popri práci fotografa a pedagóga, tiež stihol vydať aj zopár knižných publikácii: Premeny Slovenska (2012), Premeny Slovenska – 1150. výročie príchodu sv. Cyrila a Metoda na územie Veľkej Moravy (2013), Na ceste (2013), Identity – Premeny Slovenska (2016), Homeland (2016), Europe (2018), Krajina (2018), Hey Slovaks! (2018), Jar, ktorá zmenila Slovensko (2018).
Jeho fotografie sú zastúpené v zbierkach Slovenskej národnej galérie, Galérie Stredoeurópskeho domu fotografie v Bratislave a Nadácie VÚB.
www.borisnemeth.com

Denisa Gura Doričová (1980) je kunsthistorička, publicistka a redaktorka. Po košickej šupke (ŠÚV) vyštudovala dejiny umenia na FiFUK v Bratislave. Pracovala v Galérii Priestor/SPACE for Contemporary Arts, v Hospodárskych novinách, v Slovenskom divadle tanca, v Asociácii pre kultúru, vzdelávanie a komunikáciu (ACEC) a teraz je redaktorka vo vydavateľstve IKAR.
S výtvarníkom Danielom Brunovským založila vydavateľstvo Virvar (2010), kde bola do roku 2015. S Danielom Brunovským vydala knihu rozhovorov a fotografií Slovenské ateliéry (2010).
Napísala aj knihy rozhovorov so psychológom Ivanom Štúrom Kto chce žiť, nech sa kýve (Premedia 2014) a so psychiatrom Pavlom Černákom Správa o stave duše (2018).
Publikovala v Kultúrnom živote, v .týždni, v SME a v Denníku N.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

ACEC

Asociácia pre kultúru, vzdelávanie a komunikáciu (ACEC) je mimovládna organizácia, ktorá realizovala desiatky projektov úspešných v národných aj medzinárodných súvislostiach. Už pätnásť rokov uskutočňujeme projekty orientované na podporu medzinárodnej kultúrnej výmeny, upevňovanie a zlepšovanie komunikácie, medziľudských vzťahov, sociálnu oblasť a vzdelávanie. Projekty ACEC uskutočňujeme v mnohých mestách po celom svete – v New Yorku, vo Washingtone, D.C., v Betleheme, Berlíne, vo Varšave, v Bruseli, Paríži, Belehrade, vo Viedni, v Constanzi, Ulmerfelde, Tournai, Prahe, Brne, Sarajeve, Minsku, vo Vitebsku a, samozrejme, aj v Bratislave, Košiciach a ďalších mestách na Slovensku. Viaceré z projektov, ako napr. Mesiac slovenskej kultúry v New Yorku, Sme na jednej lodi, Vitaj porozumenie, Urobme TO!, Nezakrývajme si oči, Slovenská sezóna vo Varšave, Biely pozdrav pre Bielorusko, Slovensko – Európa v malom, V4 mojimi očami, Zdravé komunity a Roma Spirit, zarezonovali na Slovensku aj v krajinách realizácie svoju myšlienkou, rozsahom a kvalitou. Neoddeliteľnou súčasťou aktivít Asociácie je vzdelávacia činnosť pre sociálne vylúčené skupiny. Vzdelávacie aktivity Asociácie sa od roku 2002 sústreďujú na obyvateľov rómskych osád na východnom Slovensku. V súčasnosti ACEC vzdeláva prevažne obyvateľov osád v projektoch Zdravé komunity a Spoločne za lepšie zdravie, prostredníctvom ktorých v súčasnosti pracuje 193 asistentov a koordinátorov osvety zdravia v 174 lokalitách. Poslaním ACEC je budovať porozumenie, prehlbovať vzdelávanie a vytvárať priestor pre ďalšie pokračovanie vzájomnej komunikácie. Pri napĺňaní svojho poslania spolupracujeme s partnerskými mimovládnymi organizáciami, inštitúciami a spoločnosťami doma a vo svete.