Denník N

Áno, verím v ľudské dobro. A nemienim sa toho vzdať.

Dám autoritám šancu? Aké je mať v sebe dosť naivity na to, aby ju človek mohol premietnuť do medziľudských vzťahov. A aké je, keď si uvedomí, že to spravil zas a znova. A zopakuje to.

Ako začať a nevyznievať ako sebestredný fracek, ktorý rozumie všetkému a najlepšie zo všetkých. Dostalo sa mi dobrej výchovy. Som svojim rodičom vďačná za všetko, čo mi výchovou odovzdali, ako sa mi venovali a ako sa snažili o to, aby mi bolo v živote dobre. Aj samej so sebou, aj s inými.

Autority. Čo vo vás už len samotný tento pojem budí? Ja z neho mám priam koprivku. Tým sa netajím. Nedokážem to a ani v tom nevidím zmysel. Spravila som však pokrok – dokážem slovo autorita používať v rôznych súvislostiach a kontextoch a nie vždy s negatívnym nábojom. Tá cesta bola dlhá. A ešte bude dlhá.

Dokážem svojich rodičov nazvať autoritami, čo znamená, že tento pojem naozaj nevnímam negatívne. V súvislosti s rodičmi pre mňa znamená úctu, obdiv. No rodičia sú rodičia, tí moji sú úžasní. Takže verím, že si viete predstaviť, nakoľko pozitívny náboj v tomto kontexte pojem autorita má.

Považovať niekoho za autoritu pre mňa znamená otvoriť sa, vnímať, dať človeku kus svojho osobného priestoru, aby doň vstúpil a mohli sme si niečo odovzdať. Nemienim k niekomu vzhliadať ako k autorite len tak apriorne, bez skúsenosti, bez osobného vkladu. A tu je priestor na náraz.

Moja… no, dalo by sa povedať, že naivita (?)… Možno niekomu napadne lepšie slovo. Mne však napadá naivita a spätná väzba na situácie, v ktorých som sa niekoľkokrát ocitla, prišla tiež so slovami naivita. Nezainteresovaní ľudia (o tých zase niekedy inokedy), náhľady a vždy spomenutá práve naivita.

Každý máme trochu tej naivity v sebe. A každý z nás ju dokáže investovať do niečoho iného. Ja ju investujem do vzťahov, do interakcií. Dalo by sa povedať, že vo forme hŕŕŕŕŕ. Všetci sú tolerantní, dobrosrdeční, prajní, veľkodušní. Aj keď viem, že nie, samozrejme, že to viem. No akoby som v sebe mala zakorenené, že keď budem otvorená, tolerantná, priama, ako to len dokážem, tak to dostanem naspäť.

Nehovorte mi, že som v tom sama. Určite nie. Veď ide o princíp – správaj sa k druhým tak, ako chceš, aby sa oni správali k tebe. Ono je to asi skôr – nerob druhým to, čo nechceš, aby robili oni tebe. Tá prvá verzia mi príde ofenzívnejšia, viac otvorená – viac priestoru aj na prípadné sklamanie. Druhá, tá defenzívnejšia, ponecháva viac osobného priestoru. Nemusíte sa vy nikam nabúravať a nikto sa nenabúra do toho vášho priestoru. Aké idealistické. Aspoň pre mňa.

Vraj som vyrastala v ideálnej rodine – harmonickej, prijímajúcej, zdravej. Nielen vraj – ja o tom viem. „Vraj“ preto, lebo to povedali aj tí nezainteresovaní. To ma teší. Tento rodinný luxus ma naprogramoval veriť. A teda byť v tomto svete aj naivná.

Intro za nami. Ako to v reále vyzerá… Nie som typ „zamestnanec“. Hovorím si to preto, lebo mám pocit, že zakaždým na niečo narazím. Povolaním som sociálna pracovníčka. Napriek obrovskej produkcii sociálnych pracovníkov našimi vysokými školami som jednou z tých, ktoré to naozaj chcú robiť. Naozaj chcem byť v kontakte s ľuďmi a chcem sa pričiniť o to, aby ich kvalita života bola lepšia. Snažím sa im odovzdať zo seba niečo, čo im môže byť prospešné, otvoriť sa im a pustiť ich do svojho priestoru (v tomto vzťahu som nikdy nestrádala).

Robiť sociálnu prácu v našich podmienkach však vo veľkej väčšine prípadov znamená byť zamestnancom. Mať nadriadeného, mať kolegov. Prináša to kopec výhod, no aj nevýhod. A keďže toto nemá byť óda na zamestnanecký stav, prejdem k tým nevýhodám – pre mňa. Nejdem ani hovoriť o tom, aké musí byť ťažké niekomu šéfovať a ako vlastne treba brať ohľad na to, že ten človek to nemá ľahké – lebo tlak, lebo zodpovednosť, lebo politika, lebo individuálny prístup, lebo ohodnotenie, lebo, lebo, lebo…

Niekde som čítala, že človek by mal v živote vystriedať 7 zamestnaní (chápem ako pracovných miest, nie že jeden rok som inžinier a druhý rok aranžujem kvety), aby naplnil svoj pracovný potenciál. Táto informácia sa mi vryla do pamäte. Mám 30 a som v 4tom. Rátam iba hlavné pracovné pomery, nie bokovky, to už by som bola za zenitom.

Prečo je to tak? Do každej z prác som išla s nadšením, s ideálmi, tešila som sa, kam ma to posunie, čo sa naučím. Brala som to ako výzvu a každá ma bavila. No atmosféru na pracovisku nedokázalo prebiť ani samotné nadšenie z práce. Nebolo to vždy len a len o tomto, no atmosféra zohrávala veľkú úlohu. Najmä v poslednom zamestnaní, odkiaľ som sa pobrala na materskú. A keby nie, tak by som sa pomaly ale isto pobrala radšej inam.

Všetko prichádza tak, ako má. Aj tomuto verím – že to, čo sa deje, má zmysel. Resp. snažím sa vyťažiť z toho, čo mi život prináša a do čoho si nabieham. Ako teraz. Je rozumné toto písať? Mne to dáva zmysel.

Do poslednej práce si tak prídem, opäť s entuziazmom, ideálmi, očakávaniami. Cirkevná organizácia. Čo vám napadne? Idem do toho otvorene, odpovedám na osobné otázky. Veď čo. Ja sa ale na nič také nespýtam, nemám potrebu dozvedať sa o súkromí kolegov, s ktorými dokonca ani priamo nepracujem, čiže o nich neviem ani to „pracovné“.

O mne už ale vedia, že s partnerom žijeme v jednej domácnosti, no nie sme manželia. Iste je to veľké terno, ten kolega to vedel už predtým, ako sa spýtal (nie odo mňa), inak by sa ťažko pýtal tak cielene. Príde však moment, kedy sa dozvedám, že žijem v hriechu a toto nie je to, čo odo mňa Boh očakáva. Nechávam sa zlákať tým Zlým, údajne. Moji rodičia sú zo mňa iste sklamaní a on by toto svojim deťom nedovolil.

Bolo toho omnoho viac – ako som sa dodatočne dozvedela, bolo to od človeka, ktorý nie je z tých, čo by mali hádzať kameňom. Ale veď kto z nás by aj hodil… Beng, beeeeng – bolo to ako facka. Práve pre tú moju naivitu, ktorá hŕŕŕŕŕ otvorene do zdieľania.

Spätne sa mi vidí, že to bola už vopred mienená prednáška, len sa k nej bolo treba nejako „prirodzene“ dopracovať. Každopádne mnou triaslo od hnevu. Bola som slušná, dokonca zmierlivá. No uvažujem, čím to je. Neviem, či nie len preto, že tie naj odpovede mi napadnú vždy až dodatočne. Spýtať sa, či sa ženil ako panic… niečo na tento štýl. Druhá možnosť je, že ma to vôbec, ale že vôbec nezaujíma a skôr sa mi zastavuje mozog nad tým, čo človeka vedie k tomu, aby sa takto navážal do niekoho, kto je preňho doslova cudzí. Isteže, vlastná pravda, vlastné presvedčenie.

No kde je tolerancia? Čakala som tolerantný prístup v zamestnaní? Či dokonca v cirkevnej organizácii? A ešte od kolegov, s ktorými sme na rovnakom stupni potravinového reťazca? Možno som len čakala rešpekt voči mojim vlastným rozhodnutiam. Ži a nechaj žiť. Ale iste, to by potom toľko ľudí žilo v hriechu.

Takto som sa uviedla v novom zamestnaní, resp. takto ma poňali. Predstavte si, ako som odchádzala – na materskú. Ja s veľkým nadšením, radosťou, šťastná-prešťastná. No v ich očiach… až sa musím zasmiať. Medzitým tiež nebola nuda a núdza o absurdné situácie. Domnievam sa však, že absurdné pripadali len mne. Čo je ten smutnejší príbeh.

Veľa vecí o sebe som sa ale dozvedela sprostredkovane, tak by som ich nevedela zodpovedne a s čistým svedomím parafrázovať. Pravdepodobne by boli prifarbené mojím absolútnym odporom k tomu dozvedať sa veci, čo sa mi šíria poza chrbát. Cukor – káva – čaj – rum – bum som sa rada hrávala len v detstve.

Odohrávalo sa to na pôde, kde je prioritou práca s ľuďmi. S ľuďmi, ktorí to nemajú v živote ľahké. Sú zraniteľní, v núdzi, robia chyby, bezútešne ich opakujú, sú zlomení. No stále veria, dúfajú, chcú dobro. Inak by sa neuchádzali o pozornosť, o pomoc. Aj tých niekto takto prefacká? Nabúra sa im do ich vlastného priestoru, nakope ich integritu, zasadí K.O. ich dôvere? To, že sú v problémoch, ešte neznamená, že si nie sú vedomí svojej hodnoty. Hlboko v sebe majú zrniečko viery v dobro a náklonnosť, skúšajú sa otvárať a… báááách, na?!

Prečo? Lebo niekto v živote prišiel na to, že iná cesta je lepšia? A má byť autoritou pre niekoho, kto to ešte nezistil? Získa autoritu tým, že bude človeka bez ohľadu na jeho preferencie smerovať na tú „správnu“ cestu? Len sa tak pýtam… Nemal by byť aj sociálny pracovník nejakou autoritou? Ak áno, nemali by aj kolegovia medzi sebou cítiť tú autoritu? Autorita predsa nemá byť o nadradenosti, o patente na rozum a neomylnosti. Kde sa podela úcta, rešpekt, sloboda, tolerancia… Kedy sme prestali byť príkladom pre iných… Ako chceme niekomu pomáhať zmeniť život, niekomu, kto je v zložitej situácii, keď tomu, kto je v živote ukotvený k vlastnej spokojnosti, rozkopávame jeho istoty.

Nie, nejde o to, že by som to brala príliš osobne a precitlivelo. Len som presvedčená o tom, že akokoľvek na tom sme, máme právo na rovnakú mieru slobody. Pasovanie sa do pozície pomáhajúceho pre mňa neznamená pomáhať a ani byť autoritou. A ak sa dostaneme do situácie, že jeden z nás je ten pomáhajúci a jeden ten, ktorý sa o pomoc uchádza, neznamená to, že uchádzajúci sa musí bezvýhradne prijímať všetko ponúknuté. A ak nie, tak dovi kamoško, keď nechceš…

Áno, stretla som sa s tým v práci. Nielen v súvislosti so mnou, ale aj s klientmi. Neviem, komu je príjemné, keď mu niekto niečo vnucuje. A ľahko sa môže stať, že nadriadený takýto hnojík iba jemne prekyprí. Ťažko povedať, aký to má pre situáciu význam – prekyprením sa môže zvýšiť úrodnosť, no aj trošku prehádzať to, čo je už príliš uležané. Nech to trošku vyzerá. S úsmevom, zarytými pravdami a nevyslovenými odpoveďami na naliehavé otázky.

Takže pardon ktokoľvek, kto máš viac skúseností, si starší alebo máš vyššie vzdelanie. Nie, nie si pre mňa apriori autoritou.

Všetci sme len ľudia, ja viem, tak sa to hovorí. No berieme si z toho to „všetci“? Alebo skôr „len ľudia“ – máme právo na omyl, môžeme niekomu ublížiť. Ospravedlňujeme seba. Možno nakoniec naozaj platí „človek človeku vlkom“…

Teraz najčítanejšie

Dominika Ľuptáková

Profesne sa venujem práci s ľuďmi a práci s textom. Čítam v knihách, snažím sa v ľuďoch a v sebe samej.