Denník N

Potrebujeme reformu vzdelávania v medicíne. A zopár vecí k tomu

Ilustračné. Foto – Tasr
Ilustračné. Foto – Tasr

Chceme lepšie zdravotníctvo, ale pozornosť, ktorú venujeme vychovávaniu mladých lekárov a zdravotníkov je minimálna. Jedným z dlhodobejších, avšak kľúčových krokov na zlepšenie slovenského zdravotníctva je aj reforma vzdelávania v medicíne – a to v širšom kontexte plánovania ľudských zdrojov v zdravotníctve. Ale to sa nedá so zmýšľaním 90-tych rokov 20. storočia.

Je samozrejmé, že proces výchovy budúcich zdravotníkov vo veľkom ovplyvňuje ich kvalitu a ich prístup k povolaniu. Slovensko si potrebuje stanoviť jasnú víziu, ako chce aby jeho zdravotníctvo vyzeralo v blízkej budúcnosti (to je veta, ktorá je už takpovediac povinnou štruktúrou debát o zdravotníctve), ale nie len na papieri. Takéto dokumenty, ktoré boli napísané, a následne odložené do zásuvky, už existujú. Dlhodobé stratégie a politiky zdravia sa totiž robia, ale máme enormný problém s ich implementáciou. Avšak veľmi málo z nich efektívne a realisticky adresuje problematiku ľudských zdrojov v zdravotníctve, ich výchovy a udržania. Práca s budúcimi “efektormi“ zdravotníctva by mala byť jedným z hlavných bodov dlhodobých reforiem.

Problémov je samozrejme veľa, a to vo vcelku komplikovanej štruktúre lekárskych fakúlt, nemocníc, zdravotníckych vzdelávacích inštitúcií a ministerstiev. Väčšina predmetov na lekárskych fakultách sa učí štýlom, akým boli vyučované 30 rokov dozadu. Prirodzene, obsahovo sa tieto predmety zmenili, ale pripravovať medikov na medicínu 21. storočia neznamená predpísať zopár nových kníh, vymeniť názvy prednášok, alebo dať do učebne pár nových počítačov. Vzdelávanie v medicíne je samostatná oblasť, ktorá sa taktiež riadi vedou – vieme čo funguje, čo nefunguje, čo je efektívne a čo naopak nie je. Tieto veci sa neriadia dojmami učiteľov a asistentov. To, že niekto vyučuje mnoho rokov neznamená, že to robí dobre.

Najväčšie problémy sú hlavne v predklinických predmetoch, kde obsah učiva veľmi často nekorešponduje s vedomosťami, ktoré má z daného predmetu mladý všeobecný lekár mať a následne ich aplikovať v každodennej praxi. Takéto zbytočné vedomosti, na ktorých bazírujú niektorí učitelia (a to hlavne tí, ktorí nemajú lekárske vzdelanie a pojem o tom, čo z toho čo učia sa naozaj v praktickej medicíne využíva) nielenže zbytočne zaťažujú medikov, ale skresľujú im aj obraz o tom, čo je naozaj podstatné a čo si majú zapamätať. Výsledkom je, že máme generáciu študentov, ktorí síce vedia napísať vzorec glukózy, ale majú obrovský problém so základmi liečby hypo a hyperglykemických stavov, ktoré priamo ohrozujú život ich pacientov.

Moderné technológie vstupujú do každej sféry našich životov, ale do zdravotníctva a vzdelávania v medicíne akosi pomalšie. To má teoreticky aj svoje opodstatnenie, pretože zdravie je tá najcennejšia vec ktorú máme, a musíme si byť istý, že niečo funguje a nepoškodzuje predtým, než to zavedieme. Bohužiaľ, na Slovensku sme v niektorých aspektoch viac než 10 rokov pozadu – a to je neospravedlniteľné. Práve preto sa v medicínskom vzdelávaní musíme orientovať oveľa viac na nové technológie, ktoré postupne prichádzajú na svet a na náš trh, pretože budúce generácie zdravotníkov ich budú dennodenne používať a vylepšovať a musia byť na to pripravené. Ako sa hovorí o budúcnosti zdravotníctva v medzinárodných kruhoch – v roku 2030 technológia nenahradí lekárov ale lekári ktorí používajú moderné technológie nahradia tých, ktorí ich nepoužívajú.

Dôležitá je nielen kvalita, ale aj kvantita a jej rôznorodosť. Počty zdravotníckych pracovníkov sú veľmi podstatné, hlavne v kontexte výskumu Vysokej komisie zamestnanosti v zdravotníctve a ekonomického rozvoja Organizácie Spojených národov, ktorá už v roku 2016 predpovedala, že do roku 2030 bude svet čeliť nedostatku 18 miliónov zdravotníckych pracovníkov, hlavne v rozvojových krajinách. Migrácia zdravotníckych pracovníkov je fakt, ktorému sme vždy museli a aj naďalej musíme čeliť a Slovensko musí mať stratégiu ako sa s touto situáciou vysporiadať.

Bohužiaľ prijímanie Ukrajincov, Srbov a vlastne hocijakých cudzincov do nemocníc je záplata, nie dobrá, a nie efektívna. Keď títo mezinárodní svetobežníci dostanú lepšiu ponuku zo zahraničia (a to dostanú), okamžite odídu a nanovo tu vznikne vákuum. Prvoplánové zvyšovanie počtu slovenských študentov nemá zmysel bez adresovania problémov kvality vzdelávania, možnosti ich uplatnenia a rozvoja, alebo motivujúceho pracovného prostredia. Akurát vychováme viac lekárov pre susedné krajiny, za peniaze našich daňových poplatníkov.

Keď sa rozprávame o diverzite, na Slovensku je dôležitým, ale bohužiaľ prehliadaným problémom otázka národnostných menšín a ich zdravotného stavu. Samozrejme, do popredia sa dostáva zdravie a zdravotná starostlivosť Rómov, ktorí sú nezriedka diskriminovaní a nedostáva sa im takej kvalitnej starostlivosti ako zvyšku populácie. To má pôvod nielen v diskriminácii v zdravotnej starostlivosti, ale aj vo viacerých oblastiach ich života, kde táto diskriminácia neustále zabraňuje tomu, aby sa Rómovia plnohodnotne a bez problémov zapojili do starostlivosti o (nielen svoje) zdravie. Tými sú určite vzdelanie, hygiena, prevencia a pod., ale všetky tieto determinanty sú ovplyvniteľné – keby sa štátu a zdravotníkom chcelo. To nás vedie k oblasti spoločenskej zodpovednosti vzdelávania v medicíne. V krajinách s odľahlými oblasťami, ako napr. v Južnej Amerike, Afrike, Strednej Ázii a pod., je stratégia sociálnej zodpovednosti vzdelávania v medicíne kľúčovou súčasťou plánovania ľudských zdrojov v medicíne. Napríklad v Kanade, sa sústredia na zvýšenie počtu študentov medicíny z komunít Inuitov, v krajinách strednej a Južnej Ameriky sa takto zameriavajú na ľudí z domorodých komunít. Títo zdravotníci sa po absolvovaní štúdií môžu vrátiť do ich domáceho prostredia, rozumejú zvykom a tradíciám týchto spoločenstiev, majú ich dôveru, rozumejú ich jazyku, a môžu oveľa ľahšie poskytnúť týmto ľuďom takú zdravotnú starostlivosť, akú potrebujú. Ale kto sa na Slovensku pýta či majú všetky národnosti a skupiny rovnaký a férový prístup ku kariére v zdravotníctve? Máme programy, ktoré podporujú ľudí zo znevýhodnených skupín na to, aby mohli tieto bariéry prekonať? A ako bojujeme so všadeprítomnou diskrimináciou, pred ktorou zatvárajú oči aj tí, ktorí by mali viesť boj proti takým myšlienkam?

A koniec koncov, bolo by asi treba otvoriť aj otázku financovania vzdelávania v medicíne. Kritické hlasy hovoria, že je nezmyselné, keď štát platí celé vzdelanie mladého lekára, ktorý po ukončení školy odíde do Nemecka. Štát financovaním štúdia medikov investuje do ľudských zdrojov svojho vlastného zdravotného systému a samozrejme, že so zvýšeným počtom odchádzajúcich lekárov a sestier slovenské zdravotníctvo stráca tieto nesmierne cenné investície. Ušetrené peniaze cez kofinancovanie štúdia samotnými medikmi by sa možno mohli investovať do zlepšenia podmienok na univerzitách a v nemocniciach, čo by viedlo k rapídnemu zvýšeniu kvality štúdia a k pozitívnej spätnej väzbe. V tomto prípade by sme ale najprv museli zriadiť veľmi silnú schému štipendií pre ľudí, ktorí si to nemôžu dovoliť a zaručiť, že všetci majú prístup k férovým možnostiam podpory štúdia. Nikto nemôže za to, že sa narodil bohatý alebo chudobný, a lekárske fakulty sa nemôžu stať dóménou bohatej mládeže.

Keď už hovoríme o lekárskych fakultách – ich kolektívy musia prestať blokovať mladých a perspektívnych lekárov, ktorí sa napriek všetkému rozhodli zostať na Slovensku a vzdelávať nasledujúcu generáciu lekárov. To sa stáva veľmi často, možno aj preto, že niektorí reprezentanti staršej generácie pochopili pozíciu vo vedení danej kliniky ako vskutku doživotnú, a to so sebou prináša aj povinný komponent potlačenia hocijakej potenciálnej konkurencie. Nemocnice sa nesmú dištancovať od vzdelávania v medicíne, ako to zvyčajne robia. Vzdelávanie nie je len zodpovednosťou fakúlt a štátu – nemocnice sú domovom medikov, posledné roky štúdia trávia v nemocniciach hodiny, ba až dni. A to najmä v tých priestoroch s “plesňami“, ktoré sú už dnes lepšie skryté pred očami verejnosti, ale medikom, ktorí sa musia potulovať, prezliekať a aj učiť v týchto suterénoch a skrytých zákutiach nemocníc to neujde. A koniec koncov si nemocnice takto vychovávajú svojich budúcich pracovníkov a je aj v ich záujme, aby títo lekári mali vzdelanie, ktoré od svojich nastupujúcich doktorov požadujú. Súkromný sektor to už pochopil a zaviedol programy na podporu medikov – už len čakáme na to, kedy sa zobudia štátne nemocnice. Pacienti si taktiež musia uvedomiť, že tá mladá medička/medik sa tú medicínu niekde jednoducho naučiť musí. A na to, aby im v budúcnosti poskytol špičkovú starostlivosť, by mal pri prvých roztrasených pokusoch o odber krvi počuť namiesto “to čo tu chcete pri mne, okamžite vypadnite“ niečo v zmysle “to je v poriadku, nič sa nedeje, kľudne si to vyskúšajte ešte raz“.

Potrebujeme viditeľne podporovať dôstojné pracovné podmienky pre všetkých zdravotníkov, a to v rámci celého spektra – od školských lavíc, až po dosluhujúcich lekárov. Potrebujeme adekvátne finančné ohodnotenie za odvedenú prácu, stratégiu na zabezpečenie rovnosti pohlaví (keby som spočítal koľkokrát som počul vetu “Ženám nepatrí do ruky skalpel“ a podobné stredoveké komentáre) a v tomto duchu odstrániť diskrimináciu akéhokoľvek pôvodu. Potrebujeme zvýšiť bezpečnosť na pracoviskách – zdravotníci nesmú byť objektami útokov zo strany pacientov, nezáleží na tom, ako opitý je pacient na urgentnom príjme, alebo ako nahnevaný je človek, ktorý sa do ambulancie nedostal prednostne. Potrebujeme silnejší a koordinovanejší hlas budúcich lekárov, sestier, záchranárov, farmaceutov, fyzioterapeutov a vlastne všetkých pracovníkov v zdravotníctve – ak chcú budúcnosť podľa ich predstáv, musia ju pomôcť vytvárať.

A na záver si musíme uvedomiť, že keď chceme mať o pár rokov zdravotníctvo budúcnosti, musíme sa odvážiť robiť radikálnejšie zmeny v prítomnosti. Na každej lekárskej fakulte na Slovensku už máme veľmi snaživých a perspektívnych lekárov a medikov, ktorí sa snažia reformovať ich systém vzdelávania vo svojom okolí, lenže málokedy s podporou ich kolegov a nadriadených. Problémom je, že aj keby sa tieto myšlienky začali realizovať systémovo, všetky výsledky zmien vo vzdelávaní budúcich lekárov sa ukážu najskôr o 6 rokov, pretože toľko trvá výchova jedného ročníka lekárov. Všetci z nás majú veľmi dôležitú úlohu – apelovať na zodpovedné inštitúcie, aby sa začali veci meniť. Pretože už teraz je neskoro, ale stále lepšie teraz ako nikdy.

Teraz najčítanejšie

Marián Sedlák

Som mladý lekár so záujmom o urgentnú medicínu a zdravotnícku politiku. Momentálne pracujem ako lekár v špecializačnej príprave z urgentnej medicíny a vysokoškolský výskumník a pedagóg. Štyri roky som pôsobil na vedúcich pozíciách v najväčšej medzinárodnej organizácii študentov medicíny - International Federation of Medical Students' Association (viac na www.ifmsa.org). Moje skúsenosti s reprezentáciou mladých zdravotníkov v OSN & WHO, zdravotníckou diplomaciou a vzdelávaním v medicíne by som chcel využiť na zlepšovanie situácie zdravotníctva na Slovensku. Pretože keď chceme budúcnosť podľa našich predstáv, musíme ju aktívne vytvárať.