Denník N

Poznámky ku káve

Šla som nedávno na literárnu besiedku, jeden mladý muž nám tu chcel odľahčenou formou priblížiť tému svojej dizertačnej práce, nahliadnuť vybrané diela slovenskej literatúry prizmou existenciálnej filozofie.

Ak jeho písaný prejav vyzerá približne ako jeho hovorený, potom by analytická a komparatívna časť dizertácie mohla byť relatívne v poriadku, ale treba si dať pozor na kompozíciu.

Podujatie moderoval Viliam Nádaskay – nápomocný, keď mladík strácal niť, ale inak zdrvujúco vecný. Keď sa debata chýlila ku koncu, vyslovil otázku, ktorú som si už nejakú polhodinu tiež kládla. Nemáš pocit, hovorí nádejnému slovakistovi, že si do tej témy taký ponorený, že už ten existencializmus vidíš úplne všade?

Keďže som v jeho odpovedi nevystopovala žiadne súvislé vysvetlenie, využila som vzápätí priestor pre otázky z publika a vrátila sa k tomu. Ak niekde existencializmus chcem nájsť, nájdem ho tam, to nie je problém. Ale načo je to dobré? Na hlbšie pochopenie predmetu? Lenže hodí sa mi ten istý nástroj na všetko?

Odchádzala som odtiaľ s istým pocitom márnosti.

O mesiac neskôr

Šla som nedávno na odbornú prednášku pre verejnosť, volalo sa to Matematika, kde by ste ju nehľadali.

Hosťom bol riaditeľ Matematického ústavu SAV Karol Nemoga. Pretože nás prišlo dokopy asi desať, navrhol, nech to urobíme skôr debatne než prednáškovo, môžeme priebežne vyrušovať a pýtať sa. Netrvalo dlho a ozval sa jeden pán priamo v nadväznosti na tému (čiže v ktorých nečakaných oblastiach sa dá nájsť matematika) a spýtal sa, čo trebárs ľudské emócie.

Určite, odvetil pán Nemoga, aj za našimi emocionálnymi reakciami musí byť nejaký systém, rozhodne nie je vylúčené, že sa na to skôr či neskôr príde. Pritakala mu jedna pani, spomenula iónové kanály.

Ak hovoríte „určite“ a „musí byť“, ozvala som sa nato ja, to znamená, že to nie je fakt, to je iba vaša domnienka.

Áno, samozrejme.

V poriadku, iba som si to chcela vyjasniť.

Nato ešte čosi dodal a napokon hovorí – neviem si predstaviť, že by to bolo inak.

To mi utkvelo, pretože v rámci profesionálnej deformácie dosť zaujato sledujem premeny vlastnej aktívnej slovnej zásoby a všimla som si, že po istom období, keď som pomerne často používala spojenie „Neviem si predstaviť…“, opustila som ho takmer zo dňa na deň v prospech úplne opačného, t. j. „Viem si predstaviť…“. Najprv ma to tešilo, ale keď sa nad tým zamyslíte, obe vyhlásenia sú dosť pochybné. Alebo, ak to neznie príliš dramaticky, obe kladú isté pasce.

Prestávka

Na tomto podujatí sa ako občerstvenie a milá pozornosť sponzora ponúkali nejaká zdravá čokoláda a káva. Ani jedno v mojom svete bežne nefiguruje. Kávu som pila asi päťkrát v živote a zakaždým k nej pristupujem s veľkým očakávaním, možno ako iní ľudia ku kokaínu – veľa som o nej počula, čakám, ako ma to úplne vystrelí, ako na tom zostanem závislá, ako sa na druhé ráno zobudím a bez kávy nevstanem, zrazu bude všetko iné.

Dala som si aj teraz, nestalo sa nič.

Môžem v tejto súvislosti poznamenať, že kávou som si asi pol roka umývala vlasy. Neviem, ako k tomu došlo, možno doma nebolo nič iné. V každom prípade som si potom zaobstarala prvotriednu africkú. Voňala veľmi pekne, párkrát, než som sa obliala, napadlo mi odpiť si. Ale človek sa určitým spôsobom nastaví a to asi stačí. Šampón sa nechlípe.

Myslím, že ma do určitej miery chápete, ale neviete si to predstaviť.

Kedysi som z pozície marketingovej manažérky v jednom veľkom nakladateľstve navrhla, aby sme oslovili Československú filmovú databázu, či by s nami nechceli spolupracovať. Pravidelne sme nakupovali bestsellery, ktorých filmová verzia už bola vo výrobe, dávalo to zmysel. Naozaj sme sa stretli a neviem, kde bola sekretárka, ale rozhodne nebola v práci a šéf ma poprosil, či neurobím kávu. A ja, proaktívna, že ale jasné, bežím. Stála som v kuchynke a strašne som sa smiala, aj teraz sa kosím, až plačem, lebo ja kávu fakt nechápem, pripadá mi, že je jej veľmi veľa druhov a že si každý furt objednáva niečo iné, raz pľuvanec na dne šálky, raz papierový pollitrák, a ja medzi tým nevidím rozdiel. Vzala som naslepo jednu dózu, zaliala to a do toho chvistla mlieko, celkom dosť, vyzeralo to hnusne, asi to aj bolo hnusné, dívala som sa na toho muža, čo založil celé csfd, čo na to hovorí, nepovedal nič, iba to odložil a už sa toho nechytal.

Ľudia majú rozdelené celé mesto podľa toho, kde robia dobrú kávu, ja mám priestor zmapovaný podľa úplne iných vecí.

To znie ako samozrejmosť, ale možno práve preto už nerozmýšľame nad tým, aké je to preferenčné a že iní ľudia môžu mať odlišné mriežky, ktoré pokladajú na svet. Ak sme na to upozornení, môžeme povedať, že si to vieme alebo nevieme predstaviť, ale väčšinu času nás na to neupozorňuje nikto.

Tento kávový exkurz bol dlhší, než som plánovala; aj ja mám problém s kompozíciou.

Predvčerom večer

Stála som v kúpeľni s kefkou v ruke a zrazu mi napadlo, že ak cesta k pochopeniu toho, ako funguje tento svet, alebo napríklad čo je to život, vedie cez rozumové poznanie, cez vedy ako fyzika alebo chémia, potom napriek tomu, že si tieto otázky s veľkou urgenciou a osobným zaujatím tiež kladiem, ak aj na to niektorí napokon prídu, mne bude také pochopenie pravdepodobne neprístupné. Môže mi ho niekto v zjednodušenej (populárnej) verzii odovzdať, ale to nebude moje pochopenie, to bude svet z druhej ruky.

Nie je to zvláštne?

Ja viem, že tak je tomu v mnohých ohľadoch už teraz, ale myslím tie úplne najzásadnejšie otázky.

Clivo mi z toho nezostalo, nemyslím si, že to bude také jednoduché.

Dnes ráno

Počúvala som z archívu jednu čerstvejšiu časť rozhlasovej relácie Symposion, tentokrát venovanú dystópiám. Hosťom bol okrem iného sociológ Ondrej Herec, zakladateľ teórie fantastiky na Slovensku. V jednej chvíli tu hovorí, že je nemožné napísať v podstate čokoľvek bez toho, aby tam bola aspoň štipka fantastiky.

Spomína pritom jednu príhodu, keď sa asi pred štyridsiatimi rokmi z nejakého dôvodu ocitol v Nemecku na konferencii o IT a komunikáciách. Keď sa ho pýtali, ako je to teda s tou fantastikou, povedal: „Ja si viem predstaviť len dve knihy, v ktorých nie je vôbec žiadna fantastika, a to je telefónny zoznam a železničný poriadok.“

Nato okamžite vyskočili prítomní železničiari a hneď mu názorne vysvetľovali, koľko je v tých poriadkoch fantázie.

A to je úplne super.

Môžeme hľadať, kde všade je čo všetko, ale možno by sme pri tom predovšetkým nemali strácať zo zreteľa, kde všade je koľko našej fantázie, aké obrovské veci sa môžu rozprestierať za hranicou toho, čo si nevieme predstaviť, a ako tie zatiaľ prázdne miesta zapĺňame tým, čo si predstaviť vieme, ale čo v skutočnosti môže byť úplne ináč.

Harmonie universelle

Pán Nemoga hneď skraja medzi oblasťami, kde by sme asi matematiku nečakali, uviedol hudbu. A to je dosť dobrý príklad. Taký père Mersenne, pán svojich prvočísel, v sedemnástom storočí zásadne prispel k pochopeniu akustických zákonitostí aj k rozboru harmonických vzťahov. Bolo to vtedy bežné, nejeden vedec sa na tom vybláznil. Časom sa dostavilo isté znechutenie.

Je tady tisíc věcí, reagoval na to iný pán, které vaše kružítko nemůže pochopit.

Ja som bola z toho, koľko matematiky je v hudbe, v istom období svojho života tiež dosť zdeprimovaná, až to trochu spasila veta, na ktorú som natrafila v nejakej eseji Romana Bergera – že hudba koniec koncov nie je mechanizmus, ale organizmus.

To by sme si mohli vztiahnuť aj na nás a na svet okolo nás. Ako je to naozaj, nevieme, ale možno by bolo užitočnejšie, keby sme seba aj všetko, na čo sa dívame, vnímali ako organizmus. Ako mechanizmus to môžeme skúmať, vyvodzovať zákonitosti a formulovať teórie, ale zároveň si uvedomovať, že je to možno o dosť komplexnejšie.

A potom prídu hviezdy

Prednáška bavila, laická verejnosť ďakuje. Pán Nemoga je jednoducho vedec a hovorí o tom, čo všetko vieme, ja som nevedec a hovorím o tom, čo všetko nevieme. Moje slovo nestojí vo vzťahu k jeho slovu ako protiargument, ale ako poznámka pod čiarou.

Môžem poznamenať, že som natrafila na článok, podľa ktorého pripraviť dobrú kávu nie je umenie, ako si mnohí myslia – je to veda, konkrétne matematika. Aj pri svojich obmedzených skúsenostiach s týmto nápojom by som povedala, že toto je hádam jedna z oblastí, kde by sa veda s umením mohli úplne v pohode nekonfliktne stretnúť.

Podujatie sa konalo v rámci série SAVinci. Niekedy je to tam plné, niekedy prebehne takáto komorná diskusia. Nabudúce tam myslím má byť nejaký astronóm. Ja budem v tom čase v pohraničí, vysoko v horách, na pravej goralskej svadbe. Oddávať má Orko: Jediný hriech je nežiť svoj život. Či možno na záver skôr nejaká matematická lyrika?

Láska nepočítá a jedinou číslicí, kterou uznává, je nekonečno, jejím symbolem není ani tak srdce jako ležatá osmička, láska je vichr a cesta do nitra hvězd.

Nekonečno asi nebude číslica.

Viem si predstaviť, že na tom tu práve až tak nezáleží.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Mika Rosová

Tento blog je prevažne o literatúre, predovšetkým o slovenskej. • Nie som študovaná, som len vášnivý čitateľ a články sú určené širokej verejnosti. Podľa toho to tu vyzerá. • "Ľud mlčí, ťažko a hlineno." /F. Hečko/