Denník N

Kapitalizmus nie je problém, ale riešenie

Kyvadlo sa očividne znovu vychyľuje smerom k zasahovaniu štátu do hospodárskeho života. Tento trend je možné pozorovať najmä od vypuknutia finančnej krízy v auguste 2007. Na nemeckom knižnom trhu sa v roku 2018 objavila kniha, ktorá však túto tendenciu považuje za nesprávnu: Ľuďom je na osoh nie menej, ale viac kapitalizmu, nie viac štátnych intervencií, ale menej. A dôkazy pre túto tézu nachádza jej autor Rainer Zitelmann najmä prirovnávaním porovnateľného, napríklad povojnového vývoja vo východnom a západnom Nemecku či v južnej a severnej Kórei, ale aj opisom vývoja v Číne či v Afrike. Kniha má názov „Kapitalizmus nie je problém, ale riešenie“.

Rainer Zitelmann je nemecký historik, sociológ a publicista. Po štúdiu dejín a politológie pracoval spočiatku ako asistent na Slobodnej univerzite v Berlíne. Následne pôsobil v nakladateľstve Ullstein Verlag a potom dlhé roky ako redaktor v denníku Die Welt. Napokon si založil a vybudoval úspešnú firmu v oblasti nehnuteľností, komunikácie a public relations, ktorú pred niekoľkými rokmi predal. Dosiaľ napísal dovedna 21 publikácií. V roku 2018 uzrela svetlo sveta kniha „Kapitalizmus nie je problém, ale riešenie. Cestovanie časom naprieč piatimi kontinentmi“ (Kapitalismus ist nicht das Problem, sondern die Lösung. Eine Zeitreise durch fünf Kontinente), ktorú vydalo mníchovské nakladateľstvo Finanzbuch Verlag.

Úvodom autor píše, že existujú v zásade dve možnosti organizovania hospodárstva. V prvom prípade nejestvuje nijaké súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, ako aj pozemkov, ale iba štátne vlastníctvo. Plánovacie orgány určujú, čo a v akých množstvách sa vyrobí. V druhom prípade je zaručené súkromné vlastníctvo a podnikatelia vyrábajú v rámci daného právneho poriadku tie produkty, o ktorých sú presvedčení, že ich spotrebitelia budú kupovať. Ceny na trhu poskytujú informácie o tom, či je ich domnienka správna, teda či vyrábajú správne množstvo správnych produktov za primeranú cenu. Prvý systém sa nazýva socializmus, druhý trhové hospodárstvo alebo kapitalizmus.

V realite neexistuje nijaký systém v čistej forme. Napríklad v kapitalistických krajinách jestvuje povedľa súkromného aj štátne vlastníctvo, pričom štát zasahuje regulačnými opatreniami do hospodárstva a rozdeľuje prostredníctvom daní dosiahnuté podnikateľské zisky núdznym spoluobčanom. Čistý kapitalizmus neexistuje nikde; rozhodujúcim faktorom je pohľad na jeho konkrétnu podobu, teda na mieru zasahovania štátu do trhových vzťahov, čiže aktivity štátu, ako aj na to, koľko slobody poskytuje štát podnikateľskej sfére.

Téza knihy Rainera Zitelmanna je jednoduchá: „Ak sa zvýši podiel kapitalizmu v príslušnom hospodárstve, ako možno napríklad pozorovať v Číne, potom to vedie k väčšiemu ekonomickému rastu a zvyšovaniu blahobytu ľudí“. Súčasne podčiarkuje, že jeho kniha nie je teoretickým dielom, lež názornou, ilustratívnou publikáciou k hospodárskym dejinám.

Kapitalizmus nie je podľa neho, na rozdiel od socializmu, nijakým systémom, ktorý si vymysleli intelektuáli, ale je hospodárskym poriadkom, ktorý sa vyvíjal evolučne, podobne ako sa v prírode vyvíjali a ďalej vyvíjajú zvieratá a rastliny, a to bez toho, aby na svoj vývoj potreboval centrálny, vše usmerňujúci plán alebo teóriu. Naproti tomu najväčšou chybou, ktorá zjednocuje socialistov akéhokoľvek razenia, je presvedčenie, že niektorí ľudia sú múdrejší a lepšie vedia, čo je pre občanov vhodné a dobré, než predstavuje súčet jednotlivých rozhodnutí miliónov podnikateľov, investorov a spotrebiteľov na príslušnom trhu.

Aj z tohto dôvodu vedú pokusy zaviesť trhový systém „zhora“, administratívnymi rozhodnutiami štátnych orgánov a na popud politikov, len k obmedzenému úspechu – aj keď bez impulzov politických predstaviteľov to prirodzene nejde. Azda najlepším príkladom je Čína, kde kapitalizmus mohol ukázať svoju silu preto, lebo rástol a presadil sa iniciatívou „zdola“, čo – pravda – nebolo možné bez toho, aby prvotný popud, uvoľnenie centrálno-plánovacej kazajky vyšiel „zhora“, od politikov, pôvodne od vtedajšieho generálneho sekretára Komunistickej strany Číny Teng Siao-pchinga.

Pohľad na čínske reálie ukazuje, že omnoho dôležitejšie ako „štátna nálepka“ je „skutočná dispozičná moc“ nad vlastníctvom. Rozhodujúca je schopnosť výlučne kontrolovať prístup k určitým zdrojom aj bez toho, aby bol niekto z formálno-právneho hľadiska označený za  súkromného vlastníka. Inak povedané: Musí sa rozlišovať medzi formálno-právnym statusom a skutočnou ekonomickou funkciou.

Teng Siao-pching a ďalší prívrženci trhovo orientovaných reforiem naďalej slovne vzdávali hold socializmu, súčasne ho však naplnili novým významom. Pod socializmom už však Teng nerozumel plánované hospodárstvo a štátne vlastníctvo, ale definoval socializmus ako otvorený systém, ktorý sa vyznačuje ochotou učiť sa od všetkých ostatných kultúr a civilizácií, najmä však od západných kapitalistických štátov. Teng a jeho reformní súputníci sa naďalej priznávali k marxizmu, avšak to, čo rozumeli pod marxizmom, už s pôvodnou teóriou Karla Marxa vlastne nemalo nič spoločného. Dôvodili nasledovne: „Jadrom marxizmu je hľadať pravdu v skutočnosti, faktoch.“ A: „Jediným kritériom pravdy je prax.“ Legendárny je takisto Tengov výrok: „Je jedno, či je mačka čierna alebo biela; hlavne, že chytá myši.“ Až napokon, v roku 1992, sa na 14-tom zjazde Komunistickej strany Číny jedným z cieľov socialistických reforiem stalo trhové hospodárstvo.

Rozhodujúcim faktorom pre porozumenie dynamiky trhových reforiem v Číne je skutočnosť, že boli iba sčasti iniciované „zvrchu“, politickými kádrami. Trhové vzťahy sa rozširovali spontánne; sila trhu pozvoľne prerastala štátne väzby; rozvíjali sa „zdola“, skoro vždy proti štátu a štátnym orgánom. Tajomstvo čínskeho rozvoja spočíva v postupnom posilňovaní trhu, pozvoľnom obmedzovaní štátneho vplyvu na hospodárske činnosti, ako aj v motivovaní najtalentovanejších ľudí, aby nepracovali v štátnej, lež v súkromnej sfére.

V roku 2004 sa v čínskej ústave oficiálne uznalo súkromné vlastníctvo.

Tento transformačný proces nie je ani zďaleka ukončený. Či sa Čína ďalej bude uberať po reformnom chodníku smerom od súčasnej politickej diktatúry k stavu zodpovedajúcemu zásadám právneho štátu a k ďalšej liberalizácii hospodárstva, zostáva otvorenou otázkou. Proces trhových reforiem však neprebiehal nikdy priamo a rovnomerne, ale boli sme svedkami krokov späť, keď štát opäť zasahoval viac do hospodárskeho diania a rušil reformné opatrenia, ako aj následných trhovo-reformných období.

V Nemecku trval viac ako štyri desaťročia jeden obrovský nedobrovoľný experiment. Začal sa na konci druhej svetovej vojny v roku 1945, obsadením porazeného nacistického Nemecka štyrmi spojeneckými mocnosťami, vznikom Spolkovej republiky Nemecko a Nemeckej demokratickej republiky v roku 1949 a skončil sa pádom Berlínskeho múru v roku 1989.

V sovietskej zóne sa pod kuratelou stalinského Sovietskeho zväzu dostali k moci nemeckí komunisti. Po pozemkovej reforme došlo k znárodňovaniu priemyslu. Trhové impulzy boli nahradené plánom; ceny, ktoré sú v trhových hospodárstvach výsledkom ponuky a dopytu, začali určovať štátne orgány. A to nezriedka svojvoľne, keď z politických dôvodov ich stanovili nižšie, než bola hodnota východiskových materiálov, ako tomu bolo napríklad v prípade potravín a predmetov dennej spotreby.

Čím ďalej, tým viac sa ukazovalo, že plánované hospodárstvo, v ktorom ceny neposkytujú informácie o nedostatkovosti príslušného tovaru a nesmerujú alokáciu zdrojov, ale o toto všetko sa direktívnym spôsobom usiluje plánovacia komisia, má za následok obrovské problémy a vedie systémovo k značným zásobovacím ťažkostiam.

V roku 1961 už nevedeli východonemeckí komunisti kam z konopí a začali stavať Berlínsky múr, veď od roku 1949 ušlo z NDR 2,74 milióna ľudí, vyše 13% obyvateľstva. Tento múr bol vlastne už vtedy vyhlásením kapitulácie, a to po tom, ako ľudia „hlasovali nohami“, ktorý systém je pre nich prijateľnejší: či socializmus á la NDR alebo kapitalizmus podľa fazóny Spolkovej republiky.

Následne sa východonemeckí komunisti pod vedením Waltera Ulbrichta pokúsili o mierne reformy pod názvom „nový ekonomický systém“. Vlastne sa usilovali simulovať trhové mechanizmy bez toho, aby zaviedli trhové hospodárstvo. Reformy vyšumeli do stratena bez akéhokoľvek prínosu pre obyvateľstvo.

Ulbrichtov nástupca Erich Honecker sledoval novú líniu, ktorú označoval ako „jednotu hospodárskej a sociálnej politiky“. Rozumel pod ňou to, že sa nemá čakať, kým sa vytvoria hospodárske základy pre zlepšenie životnej úrovne, ale že sa má ihneď začať so sociálnopolitickými opatreniami, ktoré sa priaznivo odrazia na živote ľudí – a na tomto základe sa následne zvýši aj celková produktivita. Vzrástol napríklad počet dovolenkových dní, ako aj úroveň dôchodkov a znížil sa pracovný čas pre pracujúce matky s viacerými deťmi. Dôsledkom týchto sociálnopolitických opatrení bola skutočnosť, že NDR žila v omnoho väčšej miere zo svojej podstaty. Poklesli investície, zastarávali stroje a zariadenia, znižoval sa objem peňazí určených pre vedu a výskum. Zvyšovanie životnej úrovne sa dosiahlo vlastne len tým, že NDR sa čím ďalej, tým viac zadlžovala v kapitalistickej cudzine.

Neustále ohlasovaný cieľ: dobehnúť a predbehnúť Spolkovú republiku sa strácal v nedohľadne. Naopak, odstup medzi oboma krajinami, medzi ich systémami sa zväčšoval –  v neprospech NDR.

V Spolkovej republike sa po roku 1949 presadilo „sociálne trhové hospodárstvo“. Jeho stelesnením sa stal minister hospodárstva (a neskorší kancelár) Ludwig Erhard. Nemal pred očami akúsi „tretiu cestu“ medzi socializmom a kapitalizmom, ale jeho prvoradým cieľom bolo poskytnúť trhovým silám čo najväčší priestor na ich pôsobenie, pričom im určil pevné mantinely, v rámci ktorých mohli účinkovať. Dôvodil, že je omnoho ľahšie každému poskytovať väčšiu časť z čoraz väčšieho koláča, ako politickými opatreniami zabraňovať zväčšovaniu takéhoto príslovečného koláča. Navyše, štát sa mal postarať o to, aby každý niesol zodpovednosť o svoj vlastný osud, o svoje vlastné blaho.

Erhardovské sociálne trhové hospodárstvo malo voči honeckerovskému plánovanému hospodárstvu neustále navrch. Východonemecký priemysel dosiahol koncom 80-tych rokov minulého storočia tretinu západonemeckej produktivity. Výsledkom bol kolaps NDR, manifestovaný pádom Berlínskeho múra v novembri 1989 a následným znovuzjednotením Nemecka pod taktovkou kancelára Helmuta Kohla. Socialistický experiment na východonemeckom území sa skončil absolútnym fiaskom.

Súťaž systémov sa neodohrávala iba v Nemecku, ale aj v Kórei. Predtým, než sa Kórea rozdelila v roku 1948 na kapitalistický juh a socialistický sever, bola jednou z najchudobnejších krajín na svete, porovnateľná s Afrikou južne od Sahary. Dnes má Južná Kórea ročný príjem približne na úrovni 28 000 dolárov na obyvateľa a komunistická Severná Kórea (Kórejská ľudovodemokratická republika, KĽDR) odhadom okolo 600 dolárov na obyvateľa.

V júni 1950 sa začala kórejská vojna, keď severokórejské vojská vpadli do Južnej Kórey. Skončila sa v roku 1953 prímerím, ktoré vlastne trvá dodnes.

KĽDR sa sprvoti orientovala podľa marxizmu-leninizmu a opierala sa o obe veľké socialistické krajiny: Čínu a Sovietsky zväz. Začalo sa zoštátňovanie a svetlo sveta uzrela pozemková reforma. Od začiatku 60-tych rokov minulého storočia sa severokórejskí vodcovia usilovali o samostatnosť a začali raziť špecifickú, severokórejskú cestu k socializmu. Tá je symbolizovaná spárením socializmu s extrémnym nacionalizmom a kultom osobnosti.

Severokórejskí vodcovia mali vždy strach z reforiem. Pred očami mali východoeurópskych komunistov, ktorým sa kontrola nad štátom vždy vymkla z rúk, keď začali s reformami. A tak KĽDR zostáva  dodnes jednou z najchudobnejších ázijských krajín, ak nie najchudobnejšou vôbec.

Východisková situácia Južnej Kórey bola veľmi ťažká: nedostávala nijakú pomoc od Spojených štátov amerických, pričom Severná Kórea bola silne subvencovaná Čínou a Sovietskym zväzom. Navyše, Južná Kórea bola čisto agrárnou krajinou bez prírodného bohatstva, čo by stálo za zmienku; a to na rozdiel od KĽDR, kde sa nachádzalo a nachádza zlato, meď, olovo, molybdén či mramor.

Ešte v roku 1960 bol príjem na obyvateľa v Južnej Kórei 79 dolárov. Všetko sa zmenilo začiatkom 60-tych rokov minulého storočia, keď vznikli a dostali podnikateľský priestor obrovské súkromné rodinné konglomeráty á la Samsung či LG, ktoré prispeli rozhodujúcou mierou k raketovému ekonomickému rastu. Ide o široko diverzifikované podnikové združenia, porovnateľné povedzme s americkým koncernom General Electric či nemeckým Siemensom.

Až v 80-tych a 90-tych rokoch minulého storočia sa uvoľnili podnikateľské opraty aj pre malé a stredné podniky, keď podiel zamestnancov v MSP sa zvýšil z 35% v roku 1970 na 58% v roku 1998.

Grandiózny hospodársky a sociálny úspech Južnej Kórey sa neopieral len o trhový mechanizmus. Ten bol pevným fundamentom, ktorý bol však pevne prepojený s obrovskými investíciami, štátnymi aj súkromnými, do vedy a vzdelania. Najväčším postom v štátnom rozpočte sú s 20% výdavky na vedu, výskum a vzdelávanie. Základom úspešnej kariéry v juhokórejskom podniku je záverečná skúška na (elitnej) domácej univerzite a následný študijný pobyt na univerzite v Spojených štátoch amerických. V severnej Kórei to možné nie je – a neexistencia kvalitného vzdelania je popri neexistencii trhových vzťahov hlavnou príčinou hospodárskej priepasti medzi KĽDR a Južnou Kóreou.

Autor sa v ďalšom zaoberá rozdielnym hospodárskym vývojom dvoch latinskoamerických štátov: Čile a Venezuely. V roku 2017 sa Čile nachádzalo na desiatom mieste v globálnom indexe ekonomickej slobody, zatiaľ čo Venezuela na predposlednom 179-tom, po Kube a pred Severnou Kóreou.

Venezuela sa pritom až do 70-tych rokov minulého storočia vyvíjala veľmi pozitívne. V roku 1970 bola najbohatšou krajinou Latinskej Ameriky a jedným z 20 najbohatších štátov sveta. Hrubý domáci produkt na obyvateľa bol vyšší ako v Španielsku, Grécku alebo Izraeli a iba o 13% nižší ako vo Veľkej Británii. Následne došlo k ekonomickému poklesu. Jedným z dôvodov bola prisilná závislosť od ropy a jednostranná orientácia na príjmy z nej; ďalším veľmi vysoký stupeň regulácie pracovného trhu.

V roku 1998 prišiel k moci charizmatický socialista Hugo Chávez. Jeho socialistický experiment sa začal sľubne: Venezuela má totiž jedny z najväčších zásob ropy na svete a počas jeho vládnutia cena ropy na globálnych trhoch priam explodovala. Venezuela sa doslova a do písmena topila v peniazoch a Chávez mohol spustiť tzv. bolívarskú revolúciu, ktorá stála okrem iného v znamení subvencovania stratových podnikov, potravín, benzínu či výstavby domov pre chudobných. Hoci štátna petrochemická spoločnosť PDVSA bola sprivatizovaná už v roku 1976, dlhé roky bola riadená podobne ako súkromný podnik zameraný na zisk: spolupracovala so zahraničnými firmami a platila za jednu z najlepšie manažovaných ropných spoločností na svete. Presne toto bolo Chávezovi tŕňom v oku. V roku 2002 povolal do vedenia spoločnosti svojich politických súputníkov a jemu verných generálov, pričom väčšina z nich nemala nijaké skúsenosti s pôsobením v trhovo orientovanom prostredí. Spoločnosť PDVSA sa dostala do područia politiky: zisky z predaja ropy už neinvestovala do nových strojov a zariadení, ale dávala ich do štátnej pokladnice: poskytovala ich na štátne programy. Závislosť Venezuely od ropných príjmov bola obrovská: 85% vývozu a najmenej 60% štátnych príjmov pochádzalo z ropného sektora.

Chávez sa v jeho „socialistickej revolúcii“ nezastavoval, skôr naopak: po znovuzvolení v roku 2006 zoštátnil podniky v železiarskom priemysle a oceliarstve, následne v energetickom priemysle, potom prístavy, cementárne a potravinárske spoločnosti. A do všetkých týchto firiem dosadil svojich ľudí. Štát začal uskutočňovať cenovú kontrolu. Okrem toho mimoriadne napučal štátny sektor: v roku 2008 v ňom pracoval každý tretí zamestnanec.

Pokiaľ bola cena ropy vysoká, nepoznala Chávezova vízia „bolívarskej revolúcie“ hraníc. Po Chávezovej smrti v roku 2013 prevzal žezlo jeho dovtedajší zástupca Nicolás Maduro, ktorý pokračoval v nastolenom kurze: zoštátnil napríklad mliekarne, výrobcov kávy či hnojív alebo továrne na výrobu topánok. Štátne podniky vyrábali za štátom určené ceny štátom určené množstvá tovaru.

Potom spadli ceny ropy. S týmto malo problémy každé na ropný export orientované hospodárstvo. Obzvlášť sa to však prejavilo vo Venezuele, štáte s mimoriadne neefektívnou, štátnou ekonomikou a striktnými cenovými kontrolami. Celý systém sa začal pomaly ale iste rozpadať. Venezuelská mena bolívar strácala voči doláru; inflácia sa zvyšovala. Keďže mnohé predajné ceny boli stanovené štátom, ale nákupné ceny surovín a tovaru potrebných na výrobu príslušných produktov boli v neustále sa spevňujúcom dolári, mala devalvácia bolívaru voči doláru dramatické následky a viedla k tomu, že ponuka tovaru bola čoraz menšia. Podniky predávali svoje výrobky za štátom určenú nízku cenu, čo viedlo k tomu, že ľudia kupovali, čo sa len dalo a následne takto získaný tovar predávali na čiernom trhu, aby mali peniaze na iné výrobky. Ako príklad poslúžil Zitelmannovi toaletný papier: Podniky, ktoré ho vyrábali, ho museli predávať za nízku, štátom stanovenú cenu, pričom výrobné náklady stúpali spolu s infláciou a devalváciou bolívaru voči doláru. A keď výroba stála, lebo neboli potrebné suroviny, aj tak museli zamestnanci dostávať mzdu, pretože bolo zakázané prepúšťať bez výslovného súhlasu štátnych orgánov.

Ide o začarovaný kruh, z ktorého sa Venezuela nevyvliekla dodnes. Výsledkom bola a je extrémna inflácia, gigantické vysťahovalectvo a všeobecná chudoba.

Ľavica na celom svete bola v 70-tych rokoch minulého storočia fascinovaná iným socialistickým experimentom v Latinskej Amerike. V roku 1970 bol za prezidenta Čile zvolený Salvador Allende. Jeho prvým  krokom bolo znárodnenie medených baní, ktoré vtedy predstavovali najdôležitejší čilský zdroj príjmov. Následne bolo zoštátnených vyše 370 podnikov. Okrem toho sa rozbehla kolektivizácia poľnohospodárskej pôdy, ktorá napokon dosiahla 6,4 milióna hektárov. V roku 1973 došlo k vojenskému puču pod vedením generála Augusta Pinocheta, počas ktorého spáchal Allende samovraždu. Pinochet zaviedol krutú vojenskú diktatúru. Zrušil slobodu tlače a odstránil ďalšie demokratické práva. Opoziční politici boli vzatí do väzby a nezriedka mučení, ba vraždení. Zatiaľ čo Pinochet sledoval vo vnútornej, domácej politike extrémne autoritatívny a antiliberálny kurz, jeho politika v hospodárskej oblasti niesla prevažne liberálnu pečať.

Veľký vplyv v ekonomickej sfére mali tzv. Chicago Boys, skupina čilských ekonómov inšpirovaných Miltonom Friedmanom, nositeľom Nobelovej ceny za ekonomiku a profesorom na University of Chicago. V priezore ich reformného úsilia sa nachádzalo odbúranie štátnych výdavkov, rozsiahla deregulácia finančného a hospodárskeho systému, privatizácia štátnych podnikov (nie však odvetvia medených baní) a otvorenie krajiny pre zahraničné investície. Počas éry Salvadora Allendeho kontroloval štát 400 podnikov a bánk, v 80-tych rokoch minulého storočia už iba 45 firiem, z toho jednu banku. Zrušili sa cenové kontroly, odbúrala sa majetková daň a znížila sa daň z výnosov.

Výsledkom bol vzrast štátnych príjmov, razantný pokles miery inflácie zo 600% v roku 1973 na 9,5% v roku 1981, preklopenie hospodárskych aktivít z poklesu o 4,3% v roku 1973 na nárast v roku 1981 o 5,5% a zvýšenie vývozu z 1,3 miliardy dolárov v roku 1973 na 3,8 miliardy dolárov v roku 1981. Títo tzv. chicagskí chlapci položili dlhodobé základy pre dnešný hospodársky úspech Čile. V 90-tych rokoch nespochybnila ich hospodárske reformy ani kresťansko-demokratická ani socialistická vláda, ktoré nasledovali po tom, ako Pinochet postupne odišiel z čilskej politickej scény. V roku 2005 sa ekonomika Čile nachádzala na úrovni Južnej Kórey a bola na omnoho vyššej úrovni ako hospodárstvo ostatných latinskoamerických štátov – vrátane Venezuely.

Rainer Zitelmann sumárne uvádza, že k odpovedi na otázku, či blahobyt ľudí je výsledkom štátnych aktivít alebo trhového mechanizmu, možno dospieť dvoma spôsobmi. Môžeme teoreticky diskutovať o prednostiach a nedostatkoch oboch hospodárskych systémov. Alebo môžeme v praxi pozorovať, či lepšie funguje socializmus alebo kapitalizmus. Na celom svete sme pritom svedkami neustálych spoločenských experimentov. Niektoré z nich autor opísal v dotknutej knihe. Avšak vždy pozorujeme jeden a ten istý výsledok: Plánované hospodárstvo a nadmernosť štátneho zasahovania vedú k horším ekonomickým výsledkom ako trhové hospodárstvo.

Hlavné posolstvo knihy Rainera Zitelmanna „Kapitalizmus nie je problém, ale riešenie“ sa dá zhrnúť nasledovne: Čím viac ekonomickej slobody jestvuje v príslušnom štáte, o to blahobytnejšie je jeho hospodárstvo, o to razantnejší je ekonomický rast, o to vyššie sú zárobky všetkých, aj najchudobnejších vrstiev obyvateľstva. Navyše: Čím viac ekonomickej slobody jestvuje, o to zriedkavejšie dochádza k občianskym vojnám, o to vyššia je politická stabilita, o to nižšia je militarizácia spoločnosti a o to bezpečnejšie sa cítia v príslušnej krajine jej obyvatelia.

(Autor pracuje v Európskej komisii. Príspevok nemusí vyjadrovať postoj jeho zamestnávateľa.)

Teraz najčítanejšie