Ruže pre Algernon

Charlie Gordon je dobrosrdečný, ale mentálne postihnutý človek. Jeho IQ je len 68 – ako následok fenylketonúrie. Ide o najčastejšiu vrodenú poruchu metabolizmu aminokyselín a je charakterizovaná stredne ťažkým až ťažkým mentálnym postihnutím u neliečených pacientov.

Charlieho mama si nikdy nechcela priznať, že jej syn je iný ako ostatné deti. Charlie je normálny, je ako všetky iné deti. Len je pomalší ako iné deti. Je lenivý a málo sa snaží. Keď sa Charlie nedokáže niečo naučiť, keď komolí slová a nevie normálne písať, je to preto, že sa málo snaží. Mama vždy dostane záchvat zlosti a Charlie sa vždy vystraší. A keď sa Charlie vystraší, tak mu je smutno. Chce plakať. Nechápe, čo spravil zle, prečo je mama naňho nahnevaná. Keď Charlie dostane strach, nedokáže to už dlhšie ovládať. Zase nešiel na záchod ako mu mama hovorila. Zase to urobil do nohavíc. Mama je potom veľmi nahnevaná a malého Charlieho zbije ako rešeto. Otec vtedy často odchádza na dlho z domu. Otec bol vždy na Charlieho strane. Síce Charlie nerozumel, o čom sa s mamou rozpráva, ale často na seba kričia. Charlie má pocit, že to má niečo spoločné s ním. Otec mame stále vraví, že Charlie je iný ako iné deti. Že on za to nemôže. Že sa mama musí zmieriť s tým, že Charlie je špeciálny.

Ako však jeho sestrička bola staršia, všetko šlo do hája. Už sa s ním nehrala. Nezdravila ho a bola nešťastná, že sa jej v škole všetci kvôli Charliemu vysmievajú. To kvôli Charliemu ona nedostala psa. To kvôli Charliemu, ju doma nepochválili, že dostala dobrú známku. To kvôli Charliemu sa hanbí za to, kto je. Mama sa zmenila. Už vidí, že Charlie sa nezmení. Už je starší a všetci kvôli nemu trpia. Mama chce, aby už tu Charlie nebol. Je stratený prípad. Nech ide niekam, kde sa dokážu oňho postarať. Otec ho má dať do ústavu. Ihneď, hneď teraz, lebo mama inak nevie, čo spraví. Charlie nechápe, prečo drží v ruke nôž, kričí na otca a plače. Charlie vidí, že otec má strach a Charlie sa znova rozplače. Otec ho zoberie k strýkovi Donnerovi. Strýko Donner má pekáreň. Strýko Donner sľúbi, že sa o Charlieho postará, že mu dá jednoduchú prácu v pekárni. Nechce, aby Charlie šiel do ústavu. Charlie je predsa dobrý chlapec.

„Doktor Štraus mi hovoril že odteraz zapysujem šetko čo myslím a čo si pametam a kašdú vec čo sa mi stane. No ja fakt neviem ale on hovoril že je to víznamné aby vedel či ma maju zašiť. Snaď ma budu mocť zašiť lebo slečna Kynyjanová hovorí že by som sa snať mohol stať chitrí. Chcel bi som biť chitrí. Je my 32rokov a za mesiac budem mať narodeniny. Hovoril som doktorovi Štrausovi a profesorovi Nemurovi že nepíšem dobre ale on hovoril že to nevadí že móžem písať jako hovorím a jako pýšem kompo siciu v triede slečny Kynyjanovej v bykminovom vsdelávaciom stredizku pre retradovaných dospelich kam chodim trikrat tyždne keď mám po práci. Doktor Štraus hovorí nech toho pýšem hodne moc šetko čo myslím a šetko čo sa mi stane ale mňa uš nič nemóže napadnuť pretoše uš nemám čo písať a preto pre dnes toho nechám. Súctou Váž Charlie Gordon.“ (Růže pro Algernon, Argo 2016)

Charlie je najnádejnejší kandidát na experimentálny chirurgický zákrok a hormonálnu liečbu, ktorá má ľuďom s fenylketonúriou až trojnásobne navýšiť inteligenčný kvocient.  Väčšina ľudí s takouto nízkou mentálnou úrovňou nie je dostatočne kooperatívna. Dosť často sú tupí a apatickí a veľmi rýchlo aj nepriateľskí. Charlie má milý charakter, je zvedavý a snaží sa druhých si zaľúbiť. A Charlie je aj výnimočne motivovaný. Chce sa učiť. Preto sa dobrovoľne zapísal do Beekmanovho vzdelávacieho strediska pre retardovaných dospelých. Alica Kinnianová o Charliem hovorí ako o najhúževnatejšom, najsnaživejšom žiakovi, akého tu učila. Hovorí, že ma ohromnú túžbu sa učiť.

Doteraz všetky pokusy na laboratórnych myšiach boli úspešné. Dokonca v jednom prípade prevýšili očakávania. Laboratórna myš Algernon dokáže prejsť meniacim sa bludiskom v rekordných časoch a na jej správaní je vidieť, že len slepo neskúša, ale že si pamätá slepé uličky, bývalé trasy, nahliada cez padacie dvere, robí veci bez očakávania odmeny. Doktor Strauss a profesor Nemur dostali súhlas od Charlieho sestry, ktorá si myslela, že Charlie už nežije. A Charlie tú operáciu chce. Prosí ich o ňu. Chce byť chytrý. Charlie bude prvá ľudská bytosť, ktorej sa inteligencia zvýši operatívne.

Charlie si začína pamätať svoje sny. Začínajú sa v nich vynárať desivé scény a Charlie zisťuje, že sú to spomienky. Ešte nespomína moc dobre. Ale začína chodiť k doktorovi Straussovi na sedenia. Hovorí tomu psychoanalýza. Charlie ešte moc nerozumie, čo to tie voľné asociácie sú zač. doktor Strauss sa ho pýta ako sa cíti. Čo sa mu snívalo. Čo mu behá po rozume. Čo môže behať po rozume?

Ale ako dni ubiehajú, Charliemu sa začínajú vynárať spomienky na detstvo, spomienky na pekáreň, spomienky na školu. Slečna Kinnianová je pekná mladá žena. Charlie je zmätený. Je to v poriadku, keď sa mu slečna Kinnianová… páči?

Po operácii si Charlie začne viac všímať správanie druhých ľudí. Charlie si začína dávať veci do súvislosti. Charlie je zrazu nahnevaný. V pekárni sa často nesmiali s ním. Smiali sa na ňom! Celý čas si z neho robili srandu. Pretože bol iný.

„Myslím, že som bol pekne hlúpy, keď som veril všetkému, čo mi ľudia hovorili. Nemal som dôverovať vôbec nikomu. Až do dneška som si nič z tohto nepamätal, ale keď som premýšľal o tom sne, všetko sa mi to vrátilo. Z jednej veci som skutočne zmätený. Keď sa vynorí niečo z mojej minulosti, nikdy poriadne neviem, či sa to tak skutočne stalo, alebo či mi to tak vtedy len pripadalo – poprípade, či si to nevymýšľam. Akoby som celý život strávil v polospánku a až teraz sa pokúšal zistiť – ešte než sa úplne prebudím –, ako to celé bolo. Všetko sa odohráva zvláštne spomalene a je to rozmazané. Včera v noci som mal zlý sen, a keď som sa prebudil, na niečo som si spomínal. Myslím na Alicu. Mám zmätený pocit. V tom sne je nejaká žena. Namiesto tváre má nevýraznú masku. Dotýka sa ma. Čím viac sa ma dotýka, tým viac som naľakaný. Celým telom sa o mňa otiera. Cítim zvláštne pulzovanie. Ale keď sa na ňu pozriem, zbadám v jej ruke zakrvavený nôž. Utekal som a chcel kričať, ale z hrdla mi nevyjde ani hláska a vrecká mám prázdne. Prehľadávam ich, ale neviem, čo som stratil a prečo som to skrýval. Viem len, že je to preč a že krv je i na mojich rukách.“

Charlie začína excelovať vo všetkých psychologických testoch. Labyrintom, ktorým Algernon prešiel, ale on to nedokázal, teraz prešiel v rekordnom čase a prekonal tak myš. Charlie sa rýchlo učí, nasáva informácie ako špongia a začína vidieť súvislosti tam, kde ich nikto pred tým nevidel. Jeho IQ prechádza zo 130 na 180 a Charlie začína pociťovať divnú odosobnenosť od ostatných ľudí. Kedysi bol iný, zaostalý a všetci sa mu smiali, ale mali ho aj radi. Teraz všetkých inteligenčne prevyšuje, je sčítaný a vie veci, ktoré väčšina ľudí nevie a zisťuje nepríjemnú pravdu, že veľa ľudí jeho reči a správanie hnevá a rozčuľuje. Ľudia sa cítia nepríjemne, keď sa cítia byť niekým zahanbený. Ale Charlie nechce nikoho zahanbovať. To sa má teraz, keď veci vie, tváriť naschvál hlúpo len preto, aby sa druhí ľudia cítili lepšie vo vlastnej koži?

„Všetko bolo dobré, pokiaľ sa mi mohli vysmievať a robiť sa chytrými na môj účet. Lenže teraz si pripadali horší než nejaký debil. Začal som chápať, že kvôli môjmu ohromujúcemu rastu oni akoby sa scvrkávali; ich nedokonalosť tým pádom začala byť jasne viditeľná. V pekárni som ich zradil – a oni ma za to nenávideli.“

Nechce sa mu ísť na vedeckú konferenciu. Ale musí tam ísť lebo to dlží Straussovi a Nemurovi a ľuďom, ktorí pracovali na experimente. Nemur sa mu však zhnusil. Urobil všetko – okrem toho, že by bral Charlieho ako človeka. Znova a znova sa pred experimentom chvastal, že nebol nikto a Charlie už vie, prečo to robil. pretože pokiaľ bol nikto, pak Nemurovou zásluhou bol vlastne stvorený. A tým pádom je jeho pánom a vládcom. Lezie mu na nervy, že mu vo dne v noci neprejavuje vďačnosť. Áno, Charlie pociťuje vďačnosť. Ale nič im nedáva právo s ním jednať ako s pokusným zvieraťom. Áno, teraz je Charlie mysliaci jedinec, ale bol ľudským tvorom aj pred experimentom. Nikto mu už nerozumie. Ani Alica. Chce už od všetkých ľudí pokoj.

„Samota mi dáva možnosť čítať a myslieť – a teraz, keď prichádzajú spomienky, tak aj znovuobjavovať svoju minulosť, zisťovať, kto a čo v skutočnosti som. Keby to malo zle dopadnúť, budem mať aspoň toto.“

Tesne pred lekárskou konferenciou, kde majú doktori Strauss a Nemur prezentovať svoje výsledky, si Charlie všimne na myši Algernon zvláštne správanie. Zmenila sa. Je náladová. Často odmieta jesť a niekedy sa naschvál rozbehne proti stene a trieska si o ňu hlavu. Inokedy apaticky leží schúlená v kúte a nedá sa ňou pohnúť. Čaká niečo podobné aj Charlieho?

Americkému autorovi Danielovi Keyesovi sa podarilo napísať silný psychologicko-sociologický román, ktorý nedojme len človeka so srdcom z kameňa. Charlieho traumatické detstvo, jeho život v pekárni, jeho zázračná premena, jeho láska k Alici Kinnianovej, jeho životný príbeh sa stal už klasickým literárnym, filmovým a divadelným námetom. Poviedka (1958) aj román (1966) získali mnohé ocenenia a za film Charly (1968) získal herec Cliff Robertson Oskara za najlepší mužský herecký výkon v hlavnej role.

Ruže pre Algernon je už klasický román americkej a svetovej literatúry a na mnohých školách patrí k povinnému čítaniu. Je to však v prvom rade nezabudnuteľný a silný príbeh nielen o inteligenčnom kvociente, faktoch a poznávaní, ale aj o emočnej inteligencii, o empatii, o pochopení, o hľadaní seba samého, o sile a tragédii ľudského ducha, o krehkosti spoločenských vzťahoch a láske – rodičovskej, partnerskej a láske k blížnemu svojmu.