Denník N

Radosť z pani prezidentky, zmiešané pocity z Te Deum

Keď som sledoval inauguráciu Zuzany Čaputovej a počúval jej prejav, cítil som v sebe obrovskú hrdosť. Dôraz na pravdu, politiku ako službu namiesto vládnutia, témy ako spravodlivosť, transparentnosť, ekologická zodpovednosť, ale aj spoločenské zmierenie a úcta k inakosti… Slávnostné Te Deum bolo pre mňa zrejme jedinou časťou inaugurácie, z ktorej mám zmiešané pocity.

Osobne som ešte počas volebnej kampane „sníval“ o tom, že počas inaugurácie Zuzany Čaputovej by Te Deum mohlo vyzerať inak. Mohli ho pripraviť skutočné osobnosti duchovného života namiesto formálnych držiteľov moci v cirkvách, ktorí tu počas kampane splietali niečo o ťažkom hriechu a hrali pred voľbami svoje politické hry. V lepšom prípade so Šefčovičom, v horšom aj s temnejšími pánmi.

Uvažoval som vtedy o skutočne medzináboženskom a ľudskejšom Te Deum namiesto formálnych rečí a úkonov. Chápal som ale aj relevantným argumentom radikálnejších hlasov, ktoré volali po tom, aby sa Te Deum z programu inaugurácie úplne vyškrtlo, keďže v duchu ústavy sa Slovenská republika neviaže na žiadne náboženstvo ani ideológiu.

Áno, je chvályhodné, že slovo tentokrát dostal aj zástupca židovských obcí. V mojom mentálnom svete to však považujem za samozrejmosť – rovnako ako by mala byť v roku 2019 samozrejmá aj účasť predstaviteľa moslimskej obce. Celá liturgia však mala silne konfesionálny a exkluzivisticky kresťanský charakter aj jazyk. Pri tomto type štátnickej bohoslužby to vnímam ako zásadný nedostatok a som presvedčený, že po textovej i hudobnej stránke by sa to dalo urobiť úplne inak.

Druhý rozmer je asi už o osobách a obsadení. Po cirkevnej antikampani voči Zuzane Čaputovej, ktorej tvárami boli aj niektorí zúčastnení, mi bez verejného „prepáčte“ z ich strany takáto bohoslužba príde pokrytecká. Na druhej strane možno práve v kontexte tejto bohoslužby mali nad čím uvažovať.

Pri televíznych obrazovkách ale dokonca aj v laviciach medzi hosťami sedeli viacerí duchovní, ktorým by to oveľa viac svedčalo pri oltári, kým za oltárom zasa stáli takí, ktorým by to možno oveľa viac svedčalo medzi ľuďmi či doma pri televíznych obrazovkách.

Podobne ako „najvyšší cirkevní predstavitelia na Slovensku“ dali pred voľbami najavo, ako si (ne)predstavujú budúcu hlavu štátu mohla teraz zasa Zuzana dať najavo, ako si predstavuje autentických predstaviteľov veriacich ľudí na Slovensku. Myslím, že napr. také Te Deum, ktorému by predsedal emeritný arcibiskup Bezák by bolo silným znamením nielen v domácom, ale aj v medzinárodnom cirkevno-politickom kontexte.

Zuzana Čaputová sa rozhodla vykročiť tradičnejšou cestou. Čítam to tak, že nechcela prehlbovať zákopy kultúrnej vojny, ktoré mnohí niekedy, žiaľ, aj s podporou cirkevných predstaviteľov usilovne kopali počas predvolebnej kampane. Napriek tomu by však bolo fajn niekedy ukázať, že sa to dá aj inak.

Som presvedčený, že tak ako je na Slovensku zrelá doba na zásadnú politickú zmenu, je doba zároveň zrelá aj na zásadnú zmenu v spôsobe vedenia cirkví. Kým v občianskej spoločnosti však postupne dozrievajú iniciatívy a politické hnutia a strany, ktoré sa chcú stať nostieľmi tejto zmeny, v cirkvách je situácia z môjho pohľadu o dosť beznádejnejšia a môže to pre ne pomerne skoro skončiť zle-nedobre.

Ale to je už na inú tému…

 

(Titulná foto: TASR)

Teraz najčítanejšie

Martin Kováč

Som manžel, otec, teológ, starokatolícky kňaz a ľudskoprávny aktivista. V rokoch 2019-2023 som pracoval na projekte obnovy Starého Lýcea. Aktuálne pôsobím na pozícii projektového manažéra v Nadácii Volkswagen Slovakia. Venujem sa najmä otázkam náboženskej slobody, medzináboženského a medzikultúrneho dialógu, právam menšín a vzťahu štátu a cirkví.