Denník N

Vivat prezidentka! A čo Tkačenko?

Foto – TASR
Foto – TASR

Novozvolená prezidentka (stále sa mi tomu nechce veriť!) včera predniesla výborný inauguračný prejav a komentátor denníka SME Peter Tkačenko (ktorého si samoľúbo vážim už preto, že sa svojho času pochvalne vyjadril o jednom z mojich blogočlánkov o e-knihách) napísal o prejave kritický komentár.

Moje dnešné postrehy nie sú nové a v blogu som ich vyjadril už počas americkej volebnej kampane v lete 2016 v reakcii na (ehm…) „prejav“ slovinskej… totiž americkej (dnes už) prvej dámy. No vtedy v angličtine – dnes sa naskytla príležitosť zhrnúť ich po slovensky.

Ku Tkačenkovým výhradám: čítaný prejav nie je nikdy to pravé. Skutočné prejavy sú len tie voľne prednášané – nanajvýš s pomocou útržkovitých kľúčových slov v poznámkovom bloku (elektronickom či papierovom). Voľne prednášaný prejav sa má k čítanému asi tak ako spev naživo k spevu na playback.

Tvorba prejavu za pochodu

To znamená, že pri skutočnom prejave treba vety formulovať až „v priamom prenose“ – v okamihu, keď ich rečník vyslovuje. Len vtedy zapôsobí ústne prednášaný prejav skutočne autenticky a má najväčšiu šancu urobiť na poslucháčov hlboký dojem. Ale keď už sú vety vopred hotovo naformulované a „rečník“ ich len číta (z papiera či z telepromptera) – to je už imitácia prejavu, nie skutočný prejav.

Pravdaže, tvoriť vety „za pochodu“ tak, aby človek nekoktal, nepovedal hlúposť či nestrápnil sa (a pritom ani nemusí byť kapitán plagiátor), je ťažké. Preto si na prednes skutočného prejavu trúfne len málokto a namiesto skutočných prejavov sa celosvetovo zaužívali imitácie prejavov – verejné čítanie hotových napísaných textov.

Máloktorý termín na to sadne výstižnejšie než nemecké slovo Vorlesung (doslova „predčítanie“), hoci jeho význam je prednáška. No aj pre prednášky platí to isté, čo pre prejavy – pamätám si to z vysokoškolských lavíc. Keď nám docent(ka) či profesor(ka) len niečo mechanicky čítal(a) zo svojich ušubraných skrípt – masovo sme zaspávali. Zato keď prednášajúci rozprával voľne svojimi slovami, a ešte s nadšením v hlase (ako britský lektor Colin Hill, skalný fanúšik kapely The Smiths, o dejinách Anglicka), boli sme vo vytržení a vždy nám bolo ľúto, keď sa prednáška skončila.

Nezreteľná hranica medzi počutým a čítaným

Áno, niektoré hotovo napísané texty sú také skvelé, že na publikum dokáže hlboko zapôsobiť dokonca aj ich verejné prečítanie namiesto autentického prednesu. Sú to však výnimky z pravidla a povedal by som, že takéto prejavy sa aj lepšie, príjemnejšie spätne čítajú než počúvajú priamo na mieste. Pri spätnom čítaní vopred hotovo napísaného prejavu znova všetko „zaklapne na svoje miesto“: pôvodne literárny produkt sa oblúčikom cez (ako sa sťažuje Tkačenko) strojené prečítanie na verejnosti vracia „domov“ – do literatúry, teda k čitateľovi, nie k poslucháčovi.

Nový módny výstrelok – teda „opačný“ prevod literatúry na hovorené slovo: audioknihy – nemôžem vystáť. Podcasty (tento termín som si zo žartu poslovenčil na strukogramy) zbožňujem (a neviem si bez nich predstaviť svoje každodenné pochody), no nie vtedy, keď ide len o prečítanie napísaného textu. Literárny žáner by sa podľa mňa s audio-žánrami zmiešavať nemal; výsledkom u poslucháča typicky bude povrchné pochopenie alebo až nepochopenie vypočutého namiesto prečítaného textu. Čítanie textu nie je lineárny proces: počas čítania dlhej vety oči behajú sem a tam po vete, môžu sa uistiť, že sme vetu pochopili. Naproti tomu počúvanie textu je striktne lineárny proces: jedno vypočuté slovo neúprosne nasleduje za ďalším; ak niečo nepochopíme na prvý raz, málokedy sa budeme zaťažovať nemotorným pretáčaním zvukového záznamu o 10 sekúnd naspäť a opätovným vypočutím – no najmä: na rozdiel od napísaného textu pri jeho počúvaní nevidíme a nemôžeme vnímať naraz dlhší úsek textu, čo nielen sťažuje jeho pochopenie, ale aj znižuje – pre mňa určite – pôžitok z jeho vnímania. Jedným z poznávacích znamení majstrov písaného slova je majstrovská konštrukcia viet ich textov – no tá pri audio-prednese zanikne; poslucháč si ju, na rozdiel od čitateľa, už nevychutná naplno.

Nadchol ma februárový prejav zástupcu šéfredaktora tohto denníka K. Čikovského na košickom zhromaždení Za slušné Slovensko. Číta sa fantasticky. Aj sa na mieste rovnako fantasticky počúval? Neviem, lebo som vtedy v Košiciach nebol. (Pravdupovediac, ešte nikdy som nebol v Košiciach, ba ani východnejšie od Levoče – hanba mi, fanúšikovi nehybného detektíva Nera Wolfa! Veď mám v Košiciach aj rodinu.) Bol prejav K. Čikovského napísaný vopred a potom iba verejne prečítaný? Netuším. Ak nie, zaslúži si dvojnásobný obdiv. Ale ak aj áno, stále ide o vzácny literárny nuget, ktorý som si zaradil do svojho novo tvoreného „hitparádneho“ prehľadu obľúbených prejavov.

No práve preto, že sa nám tu už stiera hranica medzi ústnympísaným prejavom, medzi počúvanímčítaním prejavu, a neraz – ako v prípade košického prejavu K. Čikovského – je ťažké alebo až nemožné určiť, kde tá hranica vlastne je, zaradil som si košický prejav K. Čikovského súčasne aj do novo tvoreného prehľadu obľúbených „poviedok“. „Poviedok“ v úvodzovkách, lebo nepovažujem za efektívne zakladať si separátne hitparádne zoznamy na beletristické krátke prozaické texty (čiže poviedky) a tie ostatné – zhrniem ich do jediného zoznamu.

Kiska, Bezák a ghostwriteri

Rovnako do oboch hitparádnych zoznamov som si zaradil aj skvelý prejav prezidenta Kisku k 50. výročiu okupácie. V tomto prípade o literárnom pôvode prejavu (a jeho iba „dodatočnom verejnom prečítaní“) už vôbec nemusíme pochybovať. U vrcholových politikov (ak nie je práve reč o literátovi typu Václav Havel) je navyše štandard, že skutočnými autormi ich prejavov sú ich „ghostwriteri“ – na prejavy špecializovaní členovia ich štábov, hoci iste aj samotný rečník k obsahu svojho prejavu tým či oným spôsobom prispieva. Taká je realita.

Páčil sa mi aj prejav arcibiskupa Bezáka na Námestí SNP na najväčšom bratislavskom zhromaždení Za slušné Slovensko na jar 2018. Stál som ďaleko od pódia, až niekde pri Poľskom inštitúte, a napriek veľkoplošnej obrazovke som nedokázal odhaliť, či arcibiskup svoj prejav naozaj prednášal (bez čítania hotových viet z papiera či elektronickej tabatierky) alebo ho iba čítal. Prejav však pôsobil natoľko spontánne, že by ma neprekvapilo, ak by ho bol arcibiskup predniesol „z voleja“ – veď je o ňom známe, že ide o charizmatickú osobnosť s výborným rečovým prejavom. Musel by som sa dostať ešte aj k textovému prepisu vtedajšieho prejavu arcibiskupa Bezáka, aby som ho prípadne takisto mohol zaradiť do oboch hitparádnych zoznamov – obľúbených prejavov aj krátkych prozaických textov.

Silná stránka mnohých vyšinutých

No je tu aj odvrátená strana mince. Nie je to (žiaľ) tak, že charakterní a múdri ľudia majú vždy skvelý rečový prejav – a podlí, hlúpi ľudia ho majú vždy zlý. Neraz je to (žiaľ) naopak.

Táto téma je (najmä popri chvályhodnom boji proti politickej korektnosti) jednou z mála vecí, ktoré treba kvitovať ľudoopovi Trumpovi – koniec koncov, diktátori a/alebo psychopati často bývali zdatní rečníci (Hitler, Mussolini, Castro… tých dodnes – aj na Slovensku – žijúcich tu zo zdvorilosti opomeniem). Ešte aj slaboduchý Trump chápe, že prejavy má prednášať podľa možnosti bez telepromptera, voľne.

Druhý krok – aby sa tým, čo voľne prednáša, nestrápnil až pod čiernu zem – už Trumpovi nevychádza, ale to mu ako rozmaznanému 73-ročnému decku, čo sa narodilo s diamantovou lyžičkou v ústnej dutine, môže byť ukradnuté.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Alexander Avenarius

Prekladateľ, korektor, tlmočník, učiteľ jazykov, správca serverov. Milovník elektronickej literatúry a mobilných prístrojov (čiže digitálny knihomoľ), študent filozofie a filmov, polyglot, grafoman, hobby-recenzent. Tvorca alternatívneho rozloženia slovenskej klávesnice. Môj alternatívny blog je na adrese extempore.avenarius.sk. Svoje knižné, filmové a iné recenzie posielam – vzhľadom na prehlbujúcu sa nefunkčnosť portálov IMDb a Amazon – aj do blogu kritik.avenarius.sk.