Denník N

Uvedomenie problému – kríza, kultúra, vzdelanie. Kríza hry či kríza zodpovednosti

Mal som úvod napísaný, ale vravím si, kto to dlhé bude čítať… Dám to na koniec…. Ak tu má byť zhrnutie, dám zhrnutie. Na kurze artterapie, artfiletiky včera a predvčerom som si uvedomil, že to, čo máme ako cieľ kampane – scitlivenie mládeže, zvýšenie schopnosti byť slobodný, zodpovedný a šťastný pomocou tvorby, je podobné týmto rozvíjajúcim sa oblastiam. Verím, že si teda vzájomne pomôžeme…Je to o hre, o komunikácií, dielo nie ako nástroj na hodnotenie, nemá cenu pre investora, ale je to zachytenie niečoho, čo možno rozvíjať, vďaka čomu možno niečo pochopiť. Vzdelávanie…Malo by sa to teda učiť i na školách, kde učia budúcich učiteľov. Už len ten postoj, by mal byť „spojiteľný“ s výchovou budúceho učiteľa od jeho výchovy od základnej školy…. Hodnotenie môže robiť násilie a opak môže priniesť otvorenosť, dialóg.

Vlastne ani naše očakávanie z tej kampane….no…netreba to siliť…

A kedy je ten dialóg? Keď učiteľ je v postoji, také a také sú deti, ja a deti. alebo, ja a rodičia. Nieje tam v tom zovšeobecňovaní veľa šance nájsť pochopenie, dialóg. Sú takí a takí. Ja trpím, lebo som učiteľ. Ja trpím, lebo to hodnotím, robím si sám sebe násilie….Vedome či nevedome….Potom s tým postojom k životu učím Vaše deti. (…a vy ste takí, že Vám je to jedno…) (Príklad).

Teda k nadpisu. myslím si, že za tých tridsať rokov vývoja, neprišlo ku kríze. Kríza je vlastne vtedy, keď si vedome určíme problém a chceme ho riešiť.

Môj názor na základe skúsenosti z uplatňovania i deštruktívnej komunikácie, kde asi z pozície obrany, sa snažili nájsť vinu, …dať mi hodnotu (4-ka či 5 – ka a netreba sa s ním už baviť…), …teda: iný problém nie je… My ideme ďalej…k žiarivému zajtrajšku…

(Ešte upozornenie: ilustračné foto sa netýka miesta, kde bola tá „skúsenosť“, ktorú som zhrnul…samozrejme, veci sa robia na úradoch…žiaľ i školstvo riešia úradne…implementujú nariadenia a smernice a duch sa stráca, každým delegovaním na skutočného vykonávateľa…. (a keďže nie je záujem, netreba to ani korigovať ani kontrolovať. Kto príde za tie peniaze lepší, keď tento sa urazí a odíde….)….)

Teda ten názor je taký, že problém sa tridsať rokov nejak odmietal vidieť.

Buď cítili (politicky správne), že im nedajú podporu (a ani financie – veď nikdy nie sú…) a treba to nechať „vyhnisať“, alebo poslúchali „inštinkt“ a potom za tie roky sa vytvoril prirodzený strapec podobných inštnktívnych typov osobností, ktorí možno intuitívne, v rámci nejakej obrannej stratégie ega, vždy, každý rok, „do roka i do dňa“ vytlačili aktívneho, kreatívneho učiteľa, …zo systému, ktorý dáva istotu…možno na úkor slobody.

A zodpovednosť dáme iným, …i vinu…

Teda, otázka je:

Čo vieme o tom, čo si skutočne myslia tí, ktorí v tom systéme vydržali?

(Čo by sme si mysleli my, keby sme robili niečo, kde musíme byť, málo zaplatení, za všetko zodpovední? V škole, od ktorej každý chce, aby všetko riešila, lebo vidí cez dieťa každý problém v rodine, násilie, rozvody, traumy…ale nemá na riešenie ani financie, ani moc, ani odborníkov (napriek tomu, že školy ich „chrlia“).)

A druhá otázka:

Ako šikanovaný učiteľ, či násilník v rámci nejakého mobbingu v zborovni…či inde…bude dobre učiť tomu, čo je to násilie , či: čo je to tá šikana?

Že sa to nesmie.???

Vraví sa, že do školy, kde tvrdia, že u nich šikana nie je, deti nedávajte…Že to skrývajú. Teda ako to vidia s pravdou ako takou…

Potrebujú dobré body v súťaži s inými školami na schôdzach vedenia u zamestnávateľa, zriaďovateľa….

Teda myslím si, že prichádza pomaly ten čas, keď zbierame tú tridsaťročnú „úrodu“ výchovy a spoločnosť si uvedomuje krízu, že je ochota dať do toho i pozornosť i financie…

(Aj keď s odkladom platnosti zákona do roku 2021…(napr), lebo teraz nie sú…)…

Rozmýšľam, prečo zase píšem toto, možno nekorektne, keď som chcel niečo úplne iné…

Toto som chcel:

Tá komunikácia, dialóg, ako to asi je?

Keď som videl včera v praxi, ako to je, keď sa ochotne v rámci hry, tvorby, ľudia stretnú a majú zážitok z poznania seba i sveta…

Teda v porovnaní toho, čo sa mne núka?

Na obede som si pozrel mobil, ako si vedie kampaň za 12, – Eur na aplikácií sociálnej…Malo to už skoro tisíc videní…Je teda komunikácia?

Čo sa komunikuje a ako?

Povrchne si vytváram dojem? Povrch poznám a vytváram si postoj?

Nie je to náhodou práve  to, čo sa teraz rieši?

Že kritické myslenie? Valia sa informácie a nevieme, čo s nimi? Načo mi je informácia, keď  jediné čo systém zhora dole (zadávateľ – prijímateľ (masa)) chce len to, aby som robil len dobré nákupné rozhodnutia??? Aby som kupoval u nich?

Teda kritérium úspechu sú peniaze. A teda ak pozriem na to, čo je v úvode, školy sa nevedia predať, nevyužívajú dobré stratégie, nemajú podporu rodičov, verejnosti, štátu, nevedia robiť to PR. Buď nie je zámer. Alebo nie sú na to ľudia. PR menežéri… Nepedagogickí zamestnanci sú predsa kuchárky, údržbári…a neviem kto…

No, aby som to tu zas nezahlcoval, len som chcel poukázať na možnosti vytvárania osobného vzťahu, vytvárania funkcie učiteľa – ako vzor – pri prípadnom uplatňovaní metód – hry  (napr. artterapie, artfiletiky…).

Dám sem ešte jedno video z toho ,čo som točil pred KHB, a keď si prípadne prečítate komentár k tomu videu, bude to jasnejšie…

Ak je na základe masovej kultúry pomaly žiadanej v spoločnosti, (že na úvod správy je logo, potom plagát, sponzori, že to je kampaň, že má cieľ…), poviem si (rýchlo, veď nemá čas ,informácií sa núka viac….): aký cieľ, stotožním sa ,alebo nie, a ostatné, účasť, podpora…to nemusím zodpovedne riešiť, to príde hádam iný z masy… podobne ako voľby…vieme, hodnotíme, ale prísť a urobiť čin…hm-…potom sú výsledky merateľné)…

Opäť je jasné v príklade ako to je. Tu sme my. My máme logo. My máme problém. Tu je výzva. Tu nás podporte. Už viete…ide o kultúru…Otázka je, či masová kultúra a jej prostriedky robia kultúru…

https://www.youtube.com/watch?v=3ne_O7BzqRk&t=95s

 

Teda zrazu si možno uvedomíme: Áno, toto sú oni. Oni majú i logá. Informujú o probléme…napr. klimatická zmena, či štrajk učiteľov, extrémizmus, či útok na kultúru…A keď oni sú tam a majú aj logo…kde sme my? (v rámci demokracie…)

A tu je ten úvod, ktorý je záver, kto nemal dosť:

Mám na ploche PC uložený odkaz na film „Je s námi konec?“, kde Leonardo di Caprio rieši otázku prežitia planéty, dôsledkov klimatických zmien. Ak si dobre pamätá, dosť dôležitý termín bol rok 2035… Ale skôr rozmýšľam o tom, čo je v nadpise, ovplyvnený včerajšími zážitkami z kurzu artterapie, artfiletiky. Prešlo tridsať rokov, ľudia štrngali kľúčmi, chceli sa mať lepšie. Buď si nezapísali, či sa nedohodli na tom, čo to malo byť „to lepšie“, alebo v niektorých oblastiach ich, či nás to prevalcovalo. Skôr si myslím, že napríklad oblasť školstva je ten prvý prípad. Nebola to priorita, učitelia v tom boli sami. Sami si riešili nápor detí, rodičov, ktorí mali nové zdroje, slobodu, a zodpovednosť, deti, dali na školy. Zrazu sa školy kritizovali, že telesné tresty nie, a ako inak s deťmi. bez autority a hravo…

Teraz najčítanejšie