Denník N

Tri pozorovania k prípadu diskriminácie v cirkvi na prvom svätom prijímaní

Kauza diskriminácie počas prvého svätého prijímania v Trnave sa udiala pred dvoma týždňami, v dnešnej rýchlej dobe je už hádam aj zabudnutá. Nejdem hodnotiť celú situáciu, keďže nepoznám detaily – a to je paradoxne presne ten dôvod, prečo píšem. Zaujal ma spôsob, akým ľudia reagovali – pohoršenie, unáhlené závery, zovšeobecňovanie.

Pozorujúc články na internete a sociálne siete, všimla som si (okrem iných) tieto tendencie:

1. Stačí jeden náznak chyby zo strany cirkvi, ktorý zatieni aj dobré veci, ktoré robí. Veď je toľko projektov, ktoré cirkev robí pre rómsku menšinu, ale aj pre ostatné znevýhodnené skupiny. Žiaľ, ako to vidíme z bulváru a z televíznych správ, stále platí – ľudí viac zaujíma to zlé.

2. Dlhšie si všímajúc komentovanie ľudí (nielen pri tomto prípade) opäť som si uvedomila ten silný tlak, ktorý je na veriacich – nikdy nemôžu spraviť nič zlé, žiadnu chybu. Je to jedno, koľko dobra cirkvi robia, ich hriech sa akoby ráta za dva (minimálne) a nikdy sa nezabúda. O čo väčší tlak je na kňazov, ktorých verejnosť tak rada nachytá pri chybe a tak rada na ňu verejne poukáže.

Byť veriaci neznamená byť bezchybný. Skôr naopak – uvedomujem si svoje chyby (aspoň dúfam) snažím sa ich nerobiť (aspoň sa snažím) a trápi ma, keď ich robím znova. Sme na ceste – veriaci, kňazi a celá cirkev. To sa ale prijíma ťažko.

3. Najviac ma však prekvapil spôsob, akým ľudia bleskovou rýchlosťou zdieľali a šírili správu; bez toho, aby poznali okolnosti (Prečo rómsku rodinu odmietli? Kto ich odmietol? atď…), súvislosti (Ako prebieha príprava na 1. sv. prijímanie? A ako prebieha daná slávnosť?), robili unáhlené zovšeobecňovania (,,toto sa v cirkvi robí bežne“), bez rozlišovania vinníka (Cirkev všeobecne? Jeden konkrétny kňaz? Rodičia prvoprijímajúcich? Dotknutá rodina?). Správa sa tiež šírila bez šance druhej strany vyjadriť sa.

Ľudia, ktorí správu hneď v prvé dni zdieľali, podľa mňa porušili zásady kritického myslenia a prevencie šírenia poplašných správ – len tak zdieľali anonymný obrázok s textom od matky dievčatka a robili závery bez toho, aby poznali detaily, overili informácie alebo na ne počkali. Tiež je zvláštne vidieť, že zrazu dokonca prišlo vhod aj spolitizovanie prípadu – inak neprípustné.

Zovšeobecňovanie, nekritické hodnotenie, šírenie bez poznania okolností či pohľadu druhej strany, automatické unáhlené závery… Mali by sme spozornieť, keď ľudia porušujú zásady, na ktoré sú inak hrdí, keď sa im to hodí. Ak sa riadia princípom  ,,účel svätí prostriedky“ a majú rôzne merítka v rôznych situáciách – ako si môžeme veriť?

Je legitímne otvorene hovoriť o serióznych prešľapoch v cirkvi a poďme hovoriť aj o tomto prípade, ak sa ukáže ako opodstatnený, systémový a zmysluplný. Ale ako veriacu ma vždy sklame, keď médiá a ľudia na sociálnych sieťach šíria nepravdivé, neúplné alebo neznalé informácie o dianí v cirkvi. Najťažšie sa to počúva od samotných veriacich, ktorí si neuvedomujú, aký je aj bez toho pokrivený obraz cirkvi a ako veľmi takýmito prešľapmi k nemu prispievajú.

Teraz najčítanejšie