Denník N

Spájanie v mene zmeny.

Posledné dni, okorenené začínajúcou predvolebnou kampaňou, nám priniesli ďalší fenomén, pokojne možno povedať nové posvätné kravy – zmenu a spájanie. Iste, všetci chápeme že zmena je nutná, najmä vo vzťahu k právnemu štátu a korupcii, ale čo ostatné problémy? Čo školstvo, zdravotníctvo, dôchodkový systém, poľnohospodárstvo,…? Ako má k zmene dôjsť? Otázky sú to pádne, preto treba vyložiť karty na stôl. Samozrejme, ak nejaké karty sú.

Slovenský volič v podstate nikdy nemal vysoké nároky na programy strán. Zväčša ich vníma cez lídrov, niekedy ho oslovia silnejšie  odkazy. No pre politickú stranu je program alfou aj omegou, základným manuálom, bez ktorého nemá v exekutíve čo hľadať. Áno, prvoradé sú hodnoty a vízia, ale bez konkrétnych predstáv o jej realizácii sa vládna politika robiť nedá.

Často sme boli (SaS) označovaní za populistov, no ako jediní sme vždy zverejnili podrobný program a odkryli karty. To obnáša dve hlavné riziká: vystavujete sa kritike, a nemôžete otočiť bez straty tváre. A preto sme si užili „feťákov“ či „buzerantov“, a ani dnes sa niektoré médiá nezdráhajú navážať sa do 10-ročného Sulíkovho odvodového bonusu a povestného kolieska. Odhliadnuc od ekonomického analfabetizmu, ktorý sa novinárovi ešte dá odpustiť, však nepoukazujú na nijakú alternatívu. Pritom už dnes je jasné, a priznáva to aj SMER, že náš dôchodkový systém je neudržateľný. Bez zásadnej reformy odvodov, daní a celkovo verejných financií, to ani inak nebude. Navyše, je tu stále rastúca populácia sociálne vylúčených, a ak sa nenájdu riešenia na jej zapojenie do ekonomického procesu, nožnice dôchodkového deficitu sa ešte viac roztvoria. A na toto už pekné reči o spájaní a vracaní štátu občanom stačiť nebudú. Na to potrebuje politik dve veci: jednak silný odborný program s ľuďmi na jeho realizáciu, ako aj úprimnú vôľu na jeho presadenie aj za cenu nepopulárnych opatrení a straty preferenčných percent.

Práve preto sa väčšina strán, a drvivá väčšina tých nových, nehrnú do vypracovania a zverejnenia svojich programov. Boja sa. No najväčším alibizmom je nemať jasnú predstavu o zmene, ale o to nástojčivejšie ju hlásať.

Niekto zájde dokonca tak ďaleko, že spochybňuje pravicovo – ľavicové rozlišovanie ako prežitok. Práve to je vrchol populizmu.  Strany stredu bývajú typickým príkladom mocensky orientovaných zoskupení, ktoré budú hlásať to, čo je práve populárne. Zamestnancom istoty, podnikateľom nízke dane, dôchodcom vyššie dôchodky. Každému, po čom mu srdce piští. Vraj zlatá stredná cesta. Hej, možno v rozprávke.

Ak tomuto niekto uverí, bude sa po voľbách o to viac diviť. Áno, dnes práve tieto strany kritizujú SaS a jedným dychom volajú po spájaní. Ale s čím sa máme spájať? Okrem absencie programov aj riziko, že strana nadšencov a politických turistov bez jasných nôt bude hneď po voľbách náchylná na očkovanie  manažérskymi zálohami oligarchov, je taktiež dosť vysoké, najmä ak už dnes vidíme určité indície.

Je nevyhnutné najprv vyložiť karty na stôl. Dovtedy je spájanie sa len ilúziou. A jasné pozadie, bez „obstarávacích príbehov“, musí byť samozrejmosťou.

Teraz najčítanejšie

Ivan Holko

Mojou prácou je veterinárna medicína z rôznych strán. Venujem sa výskumu mikróbov, občas prednášam na univerzite, a som aj kancelárskou krysou v malej obchodno-poradenskej firme. Takže tak, z každého rožku trošku. A o tom aj píšem...