Denník N

Turecko bez rezortov (I.)

… Nemám nič proti rezortom… Dokonca som asi v troch už aj bol … Najčastejšie v nich premýšľam, kde a ako sa vyhadzuje tá všetka all inclusive strava … Ale dá sa aj inak … Takže taký malý itinerárik toho, čo sa dá v Turecku s prenajatým autom (v Kapadokii aj skútrom) prejsť za taký dlhší týždeň … Teda desať dní aj s letmi … 2.200 km autom a 200 skútrom, niečo loďkou, niečo na kajaku … a nielen tam, kam Vás zavedú všetky cestovky … a áno, aj more a pláže … a staroveká Lýkia, trochu Grécko, Rím, prví kresťania a Osmani … a ľudia a príroda …

Samozrejme, ani v  tomto „dvojminiblogčku“ si nenárokujem na opis všetkých naj vychytávok a určite je viac zaujímavých miest aj v tejto krajine, než sme stihli navštíviť. Ale neoľutovali sme ani jeden výber a na viacerých miestach sa dalo byť aj dlhšie. Takže – Turecko fakt nie je len Istanbul a more a zaradil som ho medzi krajiny, ktoré predčili moje očakávania. O kultúrne i prírodné pamiatky zakopávate na každom kroku, ľudia v pohode a cestovanie počas Ramadánu tiež má svoje prednosti. Napríklad prídete k svojmu ubytovateľovi v Kappadokii tesne po západe slnka, hľadáte ho v nezamknutom minipenzióniku, kde netušíte čo sú jeho súkromné izby a čo izby (lepšie povedané jaskyne) na prenajatie a on sa v pohode po nejakej polhodinke objaví… a že mali s rodinou večeru u jeho otca. Ach Aslan,  tie štyri noci u vás v spodnej jaskyni boli fajn… a tie kulinárske  dobrotky tvojej ženy… a muezín najhlasnejší ráno o tretej …

Ale pekne po poriadku. Ten náš okruh nebol nejak super objavný a časť z neho chodia aj  klasické cestovateľské cestovky. Dá sa začať z Antalye alebo Istanbulu. My sme začali doletom až do Nevsehiru v Kapadokii, tu tri dni skúter a požičaným autom potom na juh až k Egejskému moru a naspäť do Istanbulu (áno, aj tu sa pripláca, ak auto vraciate inde ako ste si ho požičali). Zastávky v Side, na hore Tahtali, pri večných chimérskych ohňoch, u Lýkijcov a u svätého Mikuláša v Myre a pri ostrove Kekova, v Efeze a v Pammukale.

Kappadokia

Nuž, dá sa fakultatívnym zájazdom aj dvojdenne z rezortu (napr.  zo Side asi 600 km do stredu krajiny tam a 600 km späť), ale… Myslím že stihnete jedno dve open air múzeá, nejaké dve výhliadky, jedno dve mestečká a ak má cestovka predplatený let teplovzdušným balónom za východom slnka, tak za príplatok zhruba 200 Eur aj to . Ak sa psychicky pripravíte na davy hlavne čínskych turistov neopúšťjúcich autobus na vzdialenosť viac ako dvesto metrov (čo je inak fajn), zrejme sa oplatí aj to. Čiže rôzne vápencové útvary, obydlia a jaskyne v skalách a byzantské fresky v nich uvidíte, ale…

… nezoznámite sa s rôznymi Aslanmi a tureckými rodinami, ktoré, ak chcete, budú pre vás aj variť a poradia kam ísť, prípadne vás tam aj zoberú – všetko buď zadarmo alebo za fakt rozumnú cenu …

Predpokladám, že aj zájazdy väčšinou prespávajú v tzv. cave houseoch – jaskynných domoch, ktoré sú fakt do skaly vyhĺbené obydlia, ale priame rezervácie cez rôzne portály sú také osobnejšie, menej „hotelové“ a fakt lacnejšie (nás dvoch pobyt v čistej a priestrannej jaskyni s kúpeľňou a záchodom vyššiel 23 Eur na noc). Netreba sa báť byť aj ďalej od „centra Kapadokie“, spoľahlivo funguje miestna tzv. dolmusová doprava, hoci my sme to riešili prenajatím skútra v Goreme. Takže môžte skúsiť napr. Atillas Cave Hotel v v podstate neturistickej a o to autentickejšej dedine Nar pri Nevsehire asi 15 km od „centra Kappadokie“. Inak Aslan je Atillov otec, možno niečo pod šesťdesiat rokov a prekvapí vás takmer dokonalou nemčinou a obstojnou angličtinou.

Nuž, ale čo to je „Kappadokia“. Názov tejto východoanatolskej časti Turecka dali už Chetiti a dočítate sa, že v preklade je to „Krajina krásnych koní“ (mimochodom, pre milovníkov týchto zvierat je tu niekoľko možností ako sa od davov odpútať aj na koňoch). Je to však hlavne oblasť, kde na niekoľkých málo stovkách kilometrov štvorcových mišung rôznych národov i geologických vplyvov pod dozorom neďalekej takmer štyritísícmetrovej sopky Erciyes zanechal úžasné prírodné a ľudskou rukou vytvarované úkazy. Takže Kappadokia sú…

… údolia s potokmi i bez, skalné ihlany, bralá
… komíny s čiapočkami (fairy chimneys), niekde s voľne pobehujúcimi a antibiotikami nedopovanými sliepkami (aspoň podľa výzoru a chuti  reštauráciách)
… jaskynné mestá a hrady…  na vyhliadkach so spústou turistov
… nádherné fresky v jaskynných kostoloch … sú ich stovky a nielen v platených open air múzeách
… a skororanné lety balónmi … mimochodom, toto nás nelákalo, takže stačila takáto atrapa na fotke … a bývajú na dlhú dobu dopredu vypredané, hoci Aslan pre jednu našu švajčiarsku spolubývajúcu promptne jedno miesto v dvadsťmiestnom koši na zhruba hodinový let o piatej ráno zabezpečil

Na výber je len také potulovanie sa po už spomenutom Goreme, čo je v podstate geografický stred najzaujímavejších častí tejto oblasti, návšteva tiež už spomenutých open air múzeí (jedno je asi kilometer od Goreme a druhé v Zelve je už na auto, skúter alebo taxi), návšteva niektorého z ďalších miest a skalných hradov (napr. Uchisar, Ortahisar, Cavusin, Mustafapasa…) a tiež zastávky na rôznych výhliadkach v údoliach, ktoré sú dosiahnuteľné na pešo z Goreme (napr. Pigeon Valley alebo Love Valley, nad ktorým sa môžte odfotiť v rôznych kvetinových srdiečkach, čo si nenechali ujsť naši spolubývajúci Ahmed a Nur – tureckí mladomanželia na svadobnej ceste). Môžte tiež ísť „organizovane“ na rôzne dlhé nielen konské, ale aj offroad štvorkolkové výlety, väčšina agentúr sídli v Goreme.

Jedno je isté – ak pôjdete „na pešo“ na dlhšiu ako hodinovú destináciu, turisti sa záhadne stratia a aj v čajovniach po ceste stretnete len pár ľudí. A je kam aj „trekovať“ – napr. celodenne v Red and Rose Valley, prípadne Meskendir Valley. Cesty sú relatívne dobre značené a spomenuté údolia sú najlepšie dosiahnuteľné z „Viewpointu“ nad Ortahisarom (asi 3 km od mestečka) alebo z dediny Cavusin. Aj po týchto „trekových“ cestách sú kostolíky s freskami, niektoré s menšími odbočkami. Fresky tu tiež majú väčšinou „ikonoklasticky“ zoškrabané oči (obrazoborci sa činili aj tu) a nie sú síce tak pekne zachované (alebo reštaurované) ako tie v open air múzeách, ale uhol záberu na fotku nemusíte konzultovať s čínskymi turistami. A tiež pochádzajú zo šiesteho až dvanásteho storočia (teda tie kostoly a fresky).

Goreme fakt má svoju atmošku. A v tých dierach sa sem tam ešte žije.
A niečo pre našich cestárov. V podstate vedľajšia cesta do Uchisaru. Napravo Pigeon Valley, naľavo za mestečkom Love Valley (asi poldenná túra z Goreme – jedným údolím do Uchisaru a druhým späť).
Skalné mesto v Cavusine.
Open Air v Zelve. Odporúčam… freskový kostol je tam v podstate len jeden, ale v údolí v jaskyniach ešte v päťdesiatich rokoch žili ľudia a okrem iného chovali holuby „na trus“ v okienkach zamurovaných častí miestneho kláštora.
„A kedz už inak še ňeda“, choďte aj do Open air Goreme… toto je výber najkrajších fresiek z kostolov (ale tie sú tu fakt najkrajšie).

V Kappadokii je ešte jedno podobné miesto s freskovými kostolmi i keď prírodná scenéria je iná – Ihlara. Je to necelých sto kilometrov od Goreme, kostoly a kláštory v skalách sú fakt podobné, ale celé je to zasadené do kaňonu s kolmými stenami. Zbehnete nejakých stošesťdesiat výškových metrov dole a vydáte sa buď po prúde riečky alebo dole prúdom. Alebo aj aj – za dve tri hodinky ste naspäť, a kupodivu, toto dá aj časť čínskych turistov. Ale je to krásna prechádzka z jednej i druhej strany a zurčiaci potok príjemne chladí.

Ďalším zo vzdialenejších cieľov môžu byť podzemné mestá – napríklad v Kaymakli alebo Derinkyiu. Veľa sa nevie o ich vzniku, ale isté je, že sa začali stavať, zrejme z obranných dôvodov, už dávno pred naším letopočtom a hodili sa i prvým kresťanom (mimochodom, Malá Ázia je oblasť, kam sa kresťanstvo rozšírilo v podstate najskôr). Aj preto okrem obytných miestností, skladov a vínnych pivníc sú aj tu v podzemí kostoly. Keď hovoríme o podzemí, tu máme na mysli niekoľko poschodí smerujúcich dole s dômyselnou vetracou šachtou a obrovskýmy kamennými kolesami, ktorými „zaprešovali“ domorodci vchody, ak iní domorodci prišli s nekalými úmyslami.

Kaňon v Ihlare.
Podzemie v Kaymakli.
Miestna krojovaná keramika

… stretneme sa o pár dní v Side…

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Jan Hrubala

K ľuďom, ktorých poznáme len z televízie alebo webových stránok, si rýchlo vytvárame vzťah. Na diaľku sa ľahko miluje i nenávidí. Vzťahujeme sa k predstavám, ktoré sme si o nich vytvorili, nie k reálnym ľuďom. Aj preto je dôležité cestovať, poznávať ľudí, o ktorých si myslíme, že sú nám nepodobní poznávať ich zblízka, tak zblízka ako to len ide. Vtedy sme schopní precítiť, čo všetko máme spoločné. Rozumieme čím žijú, v čom potrebujú pomôcť, čo sa od nich môžeme naučiť, vtedy sa stávajú súčasťou našich životov a my súčasťou ich životov... Toto napísal Dušan Ondrušek z mimovládnej organizácie Partners for Democratic Change, ktorá mi vydala môj zatiaľ jediný "cestovateľský výstup" - minidenník na rozdávanie s názvom "Happy Home" z jedného nepálskeho sirotinca, ktorý som podpísal ako Ever Land. Nemám k tomu čo dodať. Snáď len to, že v opisoch zážitkov z cestovania som sa rozhodol po rokoch pokračovať - možno to zaujme a inšpiruje. Nielen k tomu, kam ísť, ale aj "ako ísť". Moja práca s cestovaním nemá nič spoločné. Ako sudca riešim na špecializovanom súde prípady najzávažnejšej kriminality, ale tento blog o práci nebude . Hoci teda, cestovateľské zážitky vskutku pomáhajú každému, kto pracuje s ľuďmi.