Expremiéra počas inaugurácie prvej slovenskej prezidentky nikto nehľadal a nikomu nechýbal. Plagiátor Danko bez hanby dengľavo polarizoval svojím prejavom o nepolarizovaní.

Bratislavský arcibiskup sa bál vysloviť ultraslovo. A nevyslovil ho. Hovoril o tom, ako je potrebné hovoriť v substantívach a menej používať adjektíva. Citoval pápeža Františka. Zdá sa, že jeho slová by mali zo záznamu vysielať predovšetkým na frekvencii televízie LUX a v domácej televízii jeho trnavského kolegu Oroscha. Ale je fajn vedieť, že bratislavský arcibiskup číta Františka.  A cituje.

V inauguračnom prejave Zuzany Čaputovej  zazneli empatické a presvedčivé slová o láske k blížnemu a spolupatričnosti. Prezidentka podávala ruky ľuďom s prirodzeným úsmevom.

Kto chcel videl niekde hlboko v jej očiach tušenie, že pani prezidentka sa koncentruje na podstatné. Na konkrétnych ľudí, ktorým podáva ruku. Na to ako sa im darí, na prostredie v ktorom žijú, ako aj na to, či spravodlivosť je tu naozaj pre všetkých. To je budúcnosť, ktorú má Zuzana Čaputová v srdci, v mysli aj v rukách.

Základná charakteristika budúcnosti je otvorenosť a neistota všetkého čo príde, Všetko budúce je jednoducho neisté. Tak to má byť.  V živote neexistujú istoty.

Je však možné vnímať budúcnosť ako príležitosť. Otvorenú a plnú nádejí, ktoré sa môžu oprieť o realitu a skúsenosť krytú zápasmi a dielčimi víťazstvami. Budúcnosť ponúka aj možnosť uzavrieť kruh strachu a neprajnosti.

Ekumenické Te Deum v rímsko-katolíckom Dóme sv. Martina bolo aj bumerangovou malou domov. Tam pár storočí po Márii Terézii sa veľkodušnosť a malosť stretli v nerovnom súboji a o víťazke nebolo pochýb.

Všetko ostatné bola len spanilá jazda a prechádzka Bratislavou, ktorá nechala na chvíľu zvíťaziť pravdu a lásku nad lžou a nenávisťou. Slabo modrá bola chvíľu dobrá. Veľmi dobrá. Takto si budem 15. jún 2019 pamätať ja.