Denník N

Aj pedagogická veda chce žiť

Zdanlivo to vyzerá na každodennú rutinu, no v skutočnosti každú sekundu nášho života okolo nás zúri veda, až je z toho kopu hluku či ticha, vône či smradu. Fyzikálne javy, demografické ukazovatele či ekonomický rozmach – hneď, ako otvoríme ráno oči, sú tam. Pedagogika?? A predsa je tam tiež: jedna z najstarších, dnes už takmer nadávka. Keď Sokrates tvrdil, že mládež je stále horšia a jediná poriadna výchovno – vzdelávacia metóda je dialóg (aj keď jej výsledkom je zistenie, že vlastne ničomu nerozumiem), rozprával o nej. O Pedagogike. Nie je to len taká nejaká veda, bez nej by sme boli stratení. Každý z nás bol dieťaťom a ako bytosť nerozumná potreboval byť usmernený. To je jej úlohou – hľadať najlepšie možné cesty, ako vychovať a vzdelať. Byť múdrym, no zároveň rozumným. Kombinácia, ktorá nie je u ľudí taká samozrejmá, ako by sa čakalo. Nuž, je to veda, ako každá iná – nedokonalá vo svojej niekoľko tisícročnej snahe o dokonalosť. Nepodarky (najmä výchovného charakteru) potvrdzujú dejiny aj súčasnosť – tyrani, reformátori bez zmysluplnej vízie, psychopatickí vodcovia či vysokopostavení politici s nízkym morálnym profilom. Klamári, zlodeji, ale aj vrahovia. Väčšinou to neboli hlupáci, ale všetkým určite chýbal zdravý rozum – kritické sebahodnotenie, zodpovednosť za svoje konanie a sebareflexia. Skrátka, dobrá výchova. Umenie, ktoré nie je prístupné komukoľvek a ktorého absenciu pociťujeme každý deň – v električke, obchode, úrade, za volantom, ale aj v médiách. Všetci občas pocítime, aké to je, stretnúť nevychovaného zúfalca, ktorý nám nevhodne skríži cesty. Život bez pedagogiky by bol chaos, aký si nevieme predstaviť. No aj tak ňou opovrhujeme, berieme ju ako samozrejmosť (asi preto, že je to veda pozitívna až idealistická) a vždy hovorí o tom, ako sa veci majú diať, a nie čo sa stane, ak to tak nebude. Nepanikári, nevyvoláva strach, umelé tlaky ani konšpirácie, iba slušne upozorňuje – no možno by mala začať biť na poplach, presne ako si to tento svet a jeho nerozumní obyvatelia zaslúžia.

Kto by to ale mal v blízkej budúcnosti robiť? Dnešní učitelia už toho majú právom dosť – chcú trochu viac celospoločenskej slušnosti, zaslúženej pozornosti a (pochopiteľne) aj peňazí za svoju nedocenenú námahu. Napríklad pre vysokoškolského učiteľa je nepredstaviteľne frustrujúce vedieť, že jeho ohodnotenie po 15 rokoch vysokoškolskej praxe a nutného sebazdokonaľovania nie je o nič vyššie ako nástupný plat predavača/predavačky v nemenovanom obchodnom reťazci – s úctou k povolaniu predavača/predavačky. Zrejme aj preto vymenil JUDr. Fico ošumelé vysokoškolské lavice za tie luxusné parlamentné, no a my ostatní bez podobných ambícií si môžeme hľadať ďalšiu prácu popri tej aktuálnej. Byť učiteľom pred sto rokmi znamenalo spoločenskú prestíž a všeobecnú úctu celej komunity, akademická obec bola intelektuálnym výkvetom spoločnosti. V ministerkou favorizovanom Fínsku to funguje dodnes – a u nás sa rodina budúceho učiteľa pýta, či to myslí vážne. Hanba, no nás všetkých.

Okrem ďalších pracovných aktivít, ktorými mnohí šikovní učitelia vykompenzovávajú svoje zahanbujúce platy, musia vykompenzovávať aj skutočnosť, že pedagogická veda nemá vlastný domovský ústav v Slovenskej akadémii vied. Pre vysokoškolských pedagógov a vedcov v oblasti pedagogiky (ale aj učiteľov na rôznych stupňoch vzdelávania), ktorí sa chcú aktívne zapájať do skvalitňovania výchovy a vzdelávania na Slovensku, to predstavuje zásadný problém: niet seriózneho vedeckého „partnera“, cez ktorého by bolo možné komunikovať a presadzovať akademické potreby a požiadavky pedagógov, ktorý by pedagógov a učiteľov chránil a podporil pri neférovom správaní sa zákonodarnej a výkonnej moci. Absencia pedagogického ústavu prináša vážne problémy, ktoré dnes komplikujú život pracovníkov v školstve. Niet dôveryhodnej vedeckej inštancie, ktorá by dohliadala na teoretickú, terminologickú či praxologickú správnosť reforiem a inovácií, zavádzaných bez diskusie s vedeckou obcou do noviel školského zákona, prípadne nových zákonov (naposledy známa kauza zákona o pedagogických a odborných zamestnancoch), v smerniciach, metodických príručkách – o tých rozhoduje sama ministerka školstva a jej úradníci (a niekoľko mnoho spriaznených inštitúcií, ktoré spadajú pod rezort ministerstva školstva a zväčša nemajú medzi pedagógmi najlepšiu povesť). Pedagogická veda nemá svoju bezpečnú základňu, v ktorej by sa sústredili odborníci v oblasti teórie aj praxe, spoločný vedecký priestor na diskusie o aktuálnych problémoch školstva a pedagogiky, riadne zastúpenie v SAV, cez ktoré by bolo možné žiadať o granty Radu slovenských vedeckých spoločností pri SAV. Zrejme aj preto nie je pedagogická vedecká obec dlhé obdobie schopná odolávať tlakom zhora aj zdola a zaujať transparentné a dôveryhodné stanoviská voči témam, ktoré školstvo do spoločnosti prináša ako bumerang na nezodpovedané otázky a nezodpovedné rozhodnutia. V celospoločenskej diskusii (nielen o kvalite školstva a miere financií investovaných do budúcnosti ďalších slovenských generácií) pedagógov akademikov nepočuť, a ak počuť, tak často iba to, ako si navzájom podkopávajú nohy. Honba za karentami a titulmi stratila slušnú mieru a stala sa nástrojom eliminácie konkurencie. Ako inak sa dá pochopiť skutočnosť, že niektorí čerství držitelia docentských a profesorských titulov zrazu považujú habilitačné a inauguračné konania (ktorými sami len nedávno prešli) za málo kvalitné a žiadajú o ich neadekvátne sprísnenie? Tieto žabomyšie vojny, podporované ministerstvom, pedagogickú vedu v očiach verejnosti ešte viac degradujú. Ministerka Lubyová a jej „inovácie“ robia školstvu zlú službu – „zabetónovanie“ rektorov a dekanov v ich funkciách, zákon o pedagogických a odborných zamestnancoch, kvetnaté reči o nových víziách s akreditačnou agentúrou a o „reforme“ vysokého školstva, vyvolávanie neefektívnych tlakov zhora na zvyšovanie kvality školstva a ministerkine rozprávky na dobrú noc o tom, ako bude „od jej stola“ zrazu všetko lepšie – to predsa musí naštvať nielen učiteľa, ale aj príčetného zodpovedného občana. Ono totiž netreba príliš veľa IQ na to, aby bolo jasné, kde treba gordický uzol rozťať – za kvalitou čohokoľvek zatiaľ ešte stále stoja ľudské zdroje. Bez ich inšpirovania k štúdiu, kvalitnej prípravy počas štúdia a udržiavania motivácie z profesie neujsť, ale zostať, sa môžeme rozprávať o akýchkoľvek inováciách – ak ich nebude mať kto do škôl implementovať, smola. A koho je to smola? Naša, naša.

Slabé ohodnotenie učiteľskej práce znamená nízky sociálny status učiteľskej profesie, degradáciu prirodzenej autority učiteľov u žiakov aj rodičov, upadanie kvality vzdelávania v školskom systéme. Neschopnosť pedagógov opustiť svoje súkromné piesočky a spojiť sa v snahe o záchranu školstva na Slovensku vyvoláva u občanov nechuť k akejkoľvek školskej téme. Niet divu – občan má pocit, že ho učiteľ otravuje. Jediné, čo od neho chce, je vychované a múdre dieťa – bezplatná celodenná starostlivosť. Nie je umenie dať ruky preč od zodpovednosti za vlastného potomka. Umenie je priložiť ruku k dielu a so svojim učiteľom spolupracovať. Ale prečo by to mal občan urobiť, keď je jeho učiteľ iba fackovacím panákom vlastného ministerstva? Autorita je, zdá sa, krehký fenomén.

Dobrý učiteľ je cestou k lepšej spoločnosti, napísala na konci svojej vynikajúcej diplomovej práce moja čerstvo odštátnicovaná študentka pedagogiky. Do školstva asi nepôjde, lebo si chce založiť rodinu a to voľačo stojí. Škoda, bola by z nej určite výborná podpora našich dobrých učiteľov. Zdravé kritické myslenie, ktoré potrebujú mladí ľudia ako nevyhnutnú prevenciu napr. alarmujúcej radikalizácie, ale aj kvalitné životné hodnoty a emocionálna inteligencia – základné faktory prežitia, ktoré nekúpime v hypermarkete. Za tým všetkým hľadajme poctivú prácu dobrého učiteľa. Jeho práca je vnímaná ako služba národu, presne takou je aj práca politika – až na ohodnotenie. Otázka zodpovednosti za budúcnosť národa neobstojí, mnohým slovenským politikom nie sú cudzie každodenné morálne zlyhania. Ak si politické karikatúry zaslúžia za absenciu ducha a nezriedka aj tela v parlamentných kreslách niekoľko tisíc eur, prečo by si tých niekoľko tisíc eur nezaslúžil učiteľ, ktorý si nemôže dovoliť nechať doma ani toho ducha?

V skromnom prieskume medzi stredoškolákmi a vysokoškolákmi na tému Prečo by si chcel/nechcel byť učiteľom? vyšlo jasne: radšej nie, príliš veľa zodpovednej práce a príliš málo ohodnotenia (morálneho, pani ministerka, ale najmä finančného). Tak možno nás zachránia učitelia z Bieloruska, ako o tom sníva JUDr. Danko. Ďalej snívaj, Slovensko, prebudenie bude bolieť.

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Silvia Dončevová

Sociálna pedagogička, Katedra pedagogiky a andragogiky, Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave. Na spestrenie voľného času aj supervízorka pre pomáhajúce profesie a mediátorka v rodinných a pracovných sporoch, v úplnom utajení inštruktorka port de bras a yogy. Ak sa podarí dobre sa zašiť, vášnivá čitateľka.