Denník N

Hoffmannove poviedky v SND – koprodukcia, ktorá sa nakoniec nekonala

Slovenské národné divadlo uviedlo 14. a 15. júna 2019 premiéru novej inscenácie Hoffmanových poviedok v hudobnom naštudovaní Tomáša Braunera a v réžii Pavla Smolíka. Hoffmanové poviedky Jacquesa Offenbacha sú jednou z najhranejších francúzskych opier na svete. Rozprávajú príbeh muža a jeho vzťahu k trom ženám – Olympii, Antonii a Giuliette, do ktorých bol hlavný hrdina Hoffmann postupne zamilovaný, pričom ani jednu z nich napokon nezískal.

Vždy mu jeho vzťah prekazil úhlavný nepriateľ Lindorf, ktorý vystupuje v opere pod rôznymi menami, ale stále je to ten istý podliak. Nakoniec, aj Hoffmannove tri lásky sú len rôznorodou metaforou tej istej postavy – opernej speváčky Stelly. Prvá z nich – Olympia – je mladé dievča, ktoré je v skutočnosti umelou bábkou, čo však Hoffmann nevidí. Druhá Antonia je ťažko chorá umelkyňa a tretia Giulietta je zas kurtizána. Ako so štipkou irónie hovoria niektorí znalci histórie opery, v časoch kedy boli Hoffmannove poviedky napísané (1880), museli byť všetky úspešné operné speváčky tak trochu aj umelými bábkami v rukách mocných, určite umelkyňami a v neposlednom rade aj kurtizánami, takže Stella je len presne taká, aká má byť. A Olympia, Antonia a Giulietta sú v podstate jej rôzne podoby.

Opera mala od počiatku veľký úspech a od premiéry po derniéru sa jej prvá produkcia zahrala neuveriteľných 101 krát. Offenbach svoju operu nikdy nevidel. Zomrel 5. októbra 1880 počas prebiehajúceho skúškového procesu v parížskej Opéra Comique skôr, než stihol dokončiť partitúru. Dielo zanechal viacmenej len vo forme klavírneho výťahu, orchestráciu dokončil tesne pred prvým predstavením (10. februára 1881) francúzsky skladateľ Ernest Guiraud, ktorý je v hudobnom svete známy aj tým, že po smrti G. Bizeta skomponoval aj recitatívy ku Carmen.

Pôvodne panovala predstava, že Offenbach úplne dokončil prológ a prvé dejstvo opery, teda aj s orchestráciou. Vychádzalo sa z nesprávnej interpretácie jeho listu, ktorý napísal krátko pred svojou smrťou. V ňom uvádzal, že už mu zostáva dokončiť len druhé a tretie dejstvo a orchestráciu. Logicky sa predpokladalo, že mal na mysli orchestráciu spomínaného druhého a tretieho dejstva. Dnes je však nepochybné, že musel mať na mysli orchestráciu celého diela. Prečo tak dlho panovali takéto nejasnosti odkiaľ pokiaľ znie v partitúre čistý Offenbach a kde už počuť aj finalizujúce práce Guirauda?

Preto, že odborná verejnosť bola presvedčená, že pri požiari v Opéra Comique (1887) originálna partitúra Hoffmanových poviedok zhorela a už nikdy nebude možné na vlastné oči vidieť, kde končí Offenbachov rukopis. Informácia o zhorení originálu je neustále opakovaná v rôznych článkoch na internete až dodnes. Uvádza ju dokonca aj populárna a širokou verejnosťou sledovaná Wikipedia. Skutočnosť je však úplne iná. Pred prvým uvedením diela vtedajší riaditeľ Opéry Comique Léon Carvalho vyškrtol celé tretie dejstvo, keďže ho nevedel inscenovať (technika v tej dobe niektoré dnes samozrejmé inscenačné postupy neumožňovala). Vyškrtnutý notový materiál fyzicky vybral z partitúry a uložil ho do samostatnej krabice. Pri požiari Opéry Comique boli naozaj mnohé partitúry uložené v archíve opery zničené, avšak vôbec nie ohňom, ako sa uvádza, ale hasičmi, ktorí horiacu budovu kropili obrovskými dávkami vody. Práve vyňatá časť partitúry zostala úplne rozmočená s rozmazaným rukopisom a vodou rozpusteným atramentom. Zvyšok partitúry (teda ten bez tretieho dejstva) zmizol úplne.

Originálny zápis partitúry – Léon Carvalho vyškrtol celé jej časti

Pokusy o rekonštrukciu originálnej partitúry

Členovia Offenbachovej rodiny získali krabicu s rozmočenou časťou tretieho dejstva a začali sa zaujímať o to, či by sa nedalo zrekonštruovať do pôvodnej podoby. Na to však bola potrebná relatívne značná suma peňazí a tie mohol na tento účel venovať len zanietený a bohatý operný mecenáš. Takým bol skladateľ, podnikateľ a riaditeľ opery v Monte Carlo, impresário Raoul Gunsbourg. Viedol operný dom v Monaku viac ako 50 rokov. Offenbachova rodina mu poslala „zatopenú“ časť opery a on naozaj zariadil a zaplatil jej rekonštrukciu. Dal si ju potom súkromne zahrať na svojom zámku Cormatin – mával totiž vo zvyku si vždy naskôr u seba doma vypočuť aspoň v koncertnej verzii všetky diela, ktoré v nasledujúcej sezóne inscenoval vo svojom opernom dome. Na zámok za ním zvykli chodievať také hviezdy ako Enrico Caruso či Fjodor Šaljapin, aby mu jednotlivé opery interpretovali. Keď si takto vypočul zrekonštruované tretie dejstvo Hoffmanových poviedok, rozhodol sa neuviesť ho v pôvodnej verzii, ale ho prepracovať. Na premiéru v Monte Carle  (4. marca 1904) do tretieho dejstva dokomponoval svoje vlastné časti. Predovšetkým áriu Scintile diamant, ale aj niektoré iné pasáže. Originál 3. dejstva schoval, takže odvtedy sa vo svete hrávala už len verzia s Gunsbourgovými pasážami. Nikto totiž nevedel, ako to bolo v partitúre pôvodne.

Inscenácia v Monte Carlo znovu obnovila 3. dejstvo (tzv. benátsky obraz) s dokomponovanými časťami Raoula Gunsbourga.  Na obrázku kulisa Benátok použitá v tomto predstavení pri premiére v roku 1904

Tretie dejstvo sa desiatky rokov prerábalo, všeličo sa doň postupne pridávalo a uberalo. Zámok Cormatin, kde Gunsbourg ako posledný človek v tom čase počul skutočnú Offenbachovu verziu medzičasom zmenil niekoľkých majiteľov a od roku 1981 sa stal obľúbeným sídlom prezidenta Francoisa Mitterranda. Všetky staré a nepotrebné papiere, ktoré sa v zámku nachádzali, boli spálené, aby francúzsky prezident nebol obklopený neporiadkom. Neupratovalo sa v podstate len pod schodiskom, pretože to bolo miesto, kde boli uložené staré žinenky a matrace. A práve pod nimi bolo na sklonku Mitterandovho života v roku 1992 objavené Gunsbourgom zrekonštruované pôvodné tretie dejstvo opery aj s pôvodným znením árie Scintile diamant (v SND sa teraz uvádza Gunsbourgova verzia árie).  Keby nebolo matracov zakrývajúcich noty, zrejme by boli pri upratovaní tieto „nepotrebné papiere“ spálené bez akéhokoľvek ďalšieho skúmania.

Schodisko na zámku Cormatin, pod ktorým bolo ukryté tretie dejstvo opery

Nájdený notový materiál bol ponúknutý aukčnej spoločnosti Sotheby’s na dražbu a bol v Londýne vydražený americkým milionárom za cenu o 100 tisíc frankov vyššiu, než bola ochotná zaplatiť francúzska Národná knižnica, ktorá je tradičným zberateľom francúzskych národných pokladov. A tak tento unikátny materiál navždy opustil územie Francúzska a presťahoval sa do New Yorku. Kupec, ktorý si ho zadovážil do svojej zbierky, bol pôvodne študentom university Yale a preto ho nakoniec odkázal práve tejto inštitúcii. Ešte predtým ho však zapožičal muzikológovi Michaelovi Kayeovi na preskúmanie.

V knižnici univerzity Yale sa notový materiál nachádza dodnes. Z originálneho zápisu je zreteľne vidieť, že Offenbachov rukopis sa nachádza v partitúre len na dvoch najspodnejších linkách, zvyšok orchestrácie je už dopísaný iným písmom. Nález teda nekolidoval s pôvodnou domnienkou, že Offenbach urobil orchestráciu prológu a Olympie, a zvyšok po ňom dokončil Guiraud.

Knižnica na univezite Yale, kde sa nachádza tretie dejstvo opery dodnes

Lenže v roku 2016 Jean-Christophe Keck našiel aj originálny zápis prológu a prvého dejstva (Olympia), ktoré teda taktiež nezhoreli pri požiari v Opéra Comique a dokonca ani neboli poškodené vodou pri hasení. A z týcho dokumentov bolo zrejmé, že ani tam sa Offenbachov rukopis  nenachádza inde než na spodných riadkoch partitúry. Dnes je teda už nepochybné, že Guiraud urobil orchestráciu celej opery, Offenbach mu však aspoň zanechal mnoho indícií, ako si ju predstavuje. Originál druhého dejstva (Antonia) a epilóg sa dnes nachádzajú vo Francúzskej národnej knižnici a tretie dejstvo (Giulietta) v rodinných archívoch Offenbachových dedičov.

Z originálnej partitúry je taktiež jasné, že operné scény pôvodne za sebou nasledovali v inom poradí, než ako sa celé desaťročia hrávali. Najprv bolo dejstvo o Olympii, potom o Antonii a až napokon o Giuliete (tak ako to aj teraz uvádza  SND). Práve tretie a druhé dejstvo sa takmer sto rokov hrávali v obrátenom poradí, nakoľko inscenátorom sa zdala smrť Antonie dramatickým a hudobným vyvrcholením opery a domnievali sa, že to mal byť jej záver. Takéto poradie ale neodrážalo postupný vývin charakteru postavy Hoffmanna a ako sa teraz ukázalo, nebolo ani vôbec úmyslom skladateľa. Nakoniec sa našiel aj 24 stranový záver tretieho dejstva a bol vydražený v 2002 roku v Paríži za 160 000 eur.

Offenbach skladal Hoffmanove poviedky sedem rokov. Intenzívne však na nich pracoval najmä posledné tri roky svojho živora. V tom istom čase paralelne komponoval aj ďalších päť operiet aby splnil svoje finančné záväzky. Bol teda úplne vyčerpaný, prepracovaný a zdravotne na tom nebol dobre. Keď divák počúva druhé dejstvo znázorňujúce Antoniu – speváčku, ktorá v stave svojho úplného vyčerpania naďalej spieva až do posledných síl a smrti, nie je možné, aby sa nepohrával s myšlienkou, že Offenbach písal vlastne o sebe a o svojom budúcom osude, ktorý už musel vtedy minimálne tušiť. Na partitúre pracoval až do úplného vysilenia a hudbu k Hoffmannovým poviedkam písal ešte aj jeden deň predtým, než zomrel. Našli ho mŕtveho s partitúrou v ruke.

Originálny rukopis Offenbacha je len na posledných dvoch riadkoch každej strany partitúry. Orchestrácia v riadkoch nad tým je evidentne písaná už iným písmom

Aktuálna inscenácia v SND

Slovenské národné divadlo pôvodne pristúpilo k inscenovaniu Hoffmannových poviedok ako ku koprodukčnému projektu s operným domom v ukrajinskom Ľvove. Takto spoluprácu dohodlo ešte predchádzajúce vedenie opery na čele so Slavomírom Jakubekom. Ako sa neskôr ukázalo, takáto koprodukcia nebola vôbec možná, nakoľko ukrajinská legislatíva ju nepripúšťa. Zatiaľ čo SND potrebovalo pre právne zakotvenie koprodukcie podpísať s ukrajinskými partnermi zmluvu o budúcej zmluve, Ukrajinci mohli uzatvoriť len memorandum o spolupráci. Pokiaľ som pochopil správne, tak naše Ministerstvo kultúry memorandum neschválilo (nakoľko je to právny akt s oveľa nižšou právnou záväznosťou než zmluva o budúcej zmluve) a celá koprodukcia tesne pred zahájením skúškoveho procesu padla.

Ukrajinská strana pritom mala zabezpečiť vytvorenie celej inscenácie na kľúč, takže výsledkom bolo, že SND sa dva týždne pred spustením skúškového procesu ocitlo v bode nula – bez inscenácie. Otázka na predchádzajúce vedenie je, prečo vôbec dohadovali koprodukciu s partnerom, ktorý v zmysle tamojšieho práva nemôže žiadne koprodukcie dostatočne relevantne zmluvne zakotviť. Otázka na súčasné vedenie je, prečo na zanechaného kostlivca v skrini prišli až takto neskoro.

SND v danej situácii uvažovalo ako s krízovým riešením aj s koncertným prevedením diela, alebo prípadne s poloscénickým, kde by zbor stál vzadu na praktikábloch a vpredu na scéne by sa odohrávala výrazne obmedzená herecká akcia. Nakoniec sa však inscenačný tým na čele s režisérom Pavlom Smolíkom rozhodol predsalen skúsiť postaviť plnohodnotnú inscenáciu, hoci na jej kreovanie v ideovej rovine mali len dva týždne. Scénu nebolo možné tak rýchlo ani vyrobiť a tak sa použila scéna z Fidelia, ktorá len bola zmenená a zamaskovaná tak, aby ju nikto nespoznal. Výsledok hodnotenia takejto inscenácie potom logicky závisí od kritérií, ktoré si recenzent zvolí. Za daných okolností zrejme latka očakávaní ani objektívne nemôže byť nastavená príliš vysoko.

Rozumiem argumentu, že diváka nemá čo zaujímať, prečo mal režisér na prípravu len dva týždne. Nastavenie rovnako tvrdých a prísnych kritérií hodnotenia, ako pri všetkých ostatných produkciách s odôvodnením, že diváka má zaujímať len výsledok a nie vnútorné problémy divadla je úplne logický postup. Na druhej strane zvolenie výrazne mäkších hodnotiacich kritérií – zohľadňujúc celkový kontext a situáciu v ktorej sa tvorcovia ocitli – mi ale príde úplne rovnako logické. Oba prístupy sú legitímne a každý z nich má veľa argumentov za a proti. Mne je v tejto situácii o niečo bližší druhý prístup a preto moje nároky v súvislosti s inscenáciou a jej réžiou boli len minimálne. V podstate som od nej očakával len to, aby nijako nerušila, aby nešla proti hudbe a aby nebola ďalším v rade nešťastných experimentov násilne meniacich príbeh libreta na nejaký úplne nový. Tieto moje očakávania réžia v zásade naplnila. Objavilo sa aj niekoľko pomerne dobrých nápadov, ako napríklad svietiace reflektory použité namiesto hláv pri postavách oživujúcich bábiku Olympiu, alebo harfa vytvorená z lúčov svetla (hoci po pár sekundách „hrania“  bolo treba scénu ukončiť a nie prevrátiť aj tento dobrý nápad neúnosnou dĺžkou scény na nudu).

Mickael Spadaccini a Jozef Benci

Na druhej strane sa v inscenácii objavilo aj niekoľko vyslovene katastrofických momentov a všetky mali toho istého spoločného menovateľa, ktorý by sa dal vyjadriť vetou:  – ak nejakú akciu neviem naaranžovať tak, aby vyzerala dôveryhodne, tak ju radšej neinscenujem. Medzi tieto katastrofické prvky patrilo otváranie šampanského mečom na začiatku tretieho dejstva – scéna vyzerala natoľko nedôveryhodne, že okamžite znižovala celú produkciu na úroveň školského predstavenia. Podobne v scéne s Antoniou súbežné hranie oboch hlavných hrdinov na klavíri je otrepaným klišé samo o sebe. Predstavuje istú režisérsku bezradnosť. Avšak keby bolo aspoň nainscenované dôveryhodne, tak nič nepoviem. Znázorňovaným spôsobom sa však na klavíri vôbec nehrá (vyzeralo to, akoby obaja protagonisti niekoľko minút stále dokola stláčali ten istý akord) a preto znovu opakujem: ak nejakú akciu neviem naaranžovať tak, aby vyzerala dôveryhodne, tak ju radšej neinscenujem. O nezvládnutej scéne prepichnutia Schlémila v tejto súvislosti ani nehovorím.

Taktiež mi prišlo zábavné (v negatívnom význame pre inscenátorov) keď zbor stojaci pred veľkou obrazovkou znázorňujúcou projekcie oživovanej Olympie spieva o nej, aká je krásna a vôbec pritom nepozerá na obrazovku, ale na dirigenta, ktorý stojí úplne opačným smerom.

Za hlavný problém inscenácie považujem aj nevhodne zvolený kľúč na pretlmočenie režisérových zámerov publiku. To čo režisér deklaruje (na tlačovke, na matiné, v bulletine) častokrát divák zo samotného diania na javisku vôbec nemôže pochopiť, respektíve akcia na javisku skôr réžiou zamýšľaný výklad rozmazáva. Ako príklad je možné uviesť situáciu, keď Coppelius prináša Hoffmannovi začarované okuliare, cez ktoré bude vidieť to, čo si práve želá vidieť. „Špeciálnosť“ okuliarov mohla byť podporená akciou na javisku takým spôsobom, aby aj divák nepoznajúci detaily príbehu pochopil, že okuliare ktoré práve dostal Hoffmann, sú niečim výnimočné. Ak ale Coppelius prichádza ovešaný mnohými okuliarmi na svojom tele a jedny z nich náhodou podáva Hoffmannovi, ako má divák z tejto hereckej akcie pochopiť, že práve tieto okuliare sú nejaké iné, než všetky tie ostatné?

Stratu tváre hlavného hrdinu v treťom dejstve inscenovať ako sexuálnu scénu zachycujúcu Hoffmanna in flagranti nie je vôbec zlý nápad, ale neskutočne toporný spôsob, ktorým sa obaja protagonisti majú dostať do postele, len preto, aby boli okamžite v bezprostredne nasledujúcej sekunde prichytení fotografmi (nakoľko je práve takýto časový priebeh aktu pravdepodobný?), to snáď človek ani nemôže myslieť vážne. Preto opakujem aj do tretice – ak nejakú akciu neviem naaranžovať tak, aby vyzerala dôveryhodne, tak ju radšej neinscenujem. To čo sa deje na javisku, musí byť vždy aspoň trochu uveriteľné, predstava, že len naznačujme a divák to snáď pochopí, je nesprávna. Áno, divák to samozrejme pochopí, ale na samotnej akcii sa potom smeje.

Mickael Spadaccini, Denisa Hamarová a Jozef Benci

Na druhej strane ale treba uviesť, že inscenácia ako celok nikoho neurazí a nič mi na nej až tak zásadne nevadilo. A po rôznych predchádzajúcich experimentoch Jakubkovskej éry a snahe vydávať minimalizmus a rôzne mátožné farby za vysoké umenie je konečne aj príjemne farebná, neodchyľujúca sa príliš od libreta (občasné snahy o aktualizáciu neboli v rozpore s pôvodným vyznením diela) a chválabohu napriek všetkým jej nedostatkom, je úplne „normálna“. Ani toto niekedy vôbec nie je samozrejmé. Kostýmy sú vizuálne pekné (napríklad kostým Stelly) alebo bizarne zaujímavé (napríklad kostým Olympie).

Vzhľadom na okolnosti, za ktorých inscenácia vznikala si teda myslím, že viac sa od nej asi čakať nedalo.

Hudobné naštudovanie bolo uspokojivé, orchester podal solídny výkon najmä na prvej premiére. Na druhej premiére však celkové hudobné vyznenie bolo už o niečo horšie. Dirigent Tomáš Brauner mi v rozhovore povedal, že najťažší je pre neho prológ, pretože hrozba nesúladu orchestra so zborom je v tejto časti najviac pravdepodobná a treba dávať veľký pozor na kompaktnosť. Pri druhej premiére k občasnému nesúladu skutočne dochádzalo a nielen na tomto mieste. Naopak, pre Mickaela Spadacciniho (Hoffmann) bol práve prológ časťou, v ktorej sa podľa vlastných slov vždy cíti najlepšie. Ako mi povedal, jeho rola je náročná nielen tým, že takmer po celý čas nezíde z pódia, ale najmä tým, že tessitura jeho postavy sa v každom dejstve tejto opery vždy výrazne zmení. Divák síce počuje jeho partnerky a vníma, že Olympia je koloratúrny part, Antonia lyrický soprán a Giuletta dramatický, ale čo už nevníma je fakt, že tenorový part je napísaný tak, aby sa týmto partnerkám prispôsoboval a tvoril k nim kontrast. A kontrast k rozdielnym typom ženských hlasov bude vždy v úplne inej tenorovej polohe. Badateľné je to hlavne v druhom dejstve pri spievaní s Antoniou a preto je táto časť pre neho najťažšia.

Spadaccini príjemne prekvapil po hereckej stránke. Svoju postavu vykreslil naozaj obdivuhodne, mal ju prepracovanú do najmenších detailov. Jeho herectvo prevyšovalo všetkých ostatných účinkujúcich tak povediac o hlavu. O jeho alternantovi Rafaelovi Alvarezovi to neplatí, jeho herecká akcia bola minimálna a pomerne strohá. Na tlačovej konferencii Alvarez povedal, že vidí Hoffmanna tak trochu ako blázna a takto ho bude aj stvárňovať. Toto je však značne problematická koncepcia, pretože Hoffmann bláznom nie je. Našťastie ale Alvarezovo herectvo bolo tak chabé, že nikto v jeho Hoffmannovi stvárňovaného blázna nakoniec vôbec nespozoroval.

.

Jana Bernáthová ako Olympia

Taktiež po speváckej stránke si Spadaccini lepšie rozvrhol sily než jeho alternant. Na Alvarezovi totiž už ku koncu bolo cítiť, že nevládal. Niet sa čo diviť, postava Hoffmanna je speváckym maratónom. Spadaccini bol teda výrazne lepším Hoffmannom, hoci mu spevácky možno vytknúť že svoj hlas vo výškach príliš forsíroval. Alvarez tento problém nemal.

Napriek tomu, že táto opera je najmä o Hoffmannovi, pre mnohých bola prvá premiéra najmä o Gustávovi Beláčekovi. Rola Lindorfa, vystupujúceho v jednotlivých scénach pod ďalšími tromi menami, mu sedela ako uliata a Beláček sa predviedol po speváckej stránke vo svojej životnej forme. Sebaistý, spievajúci s neuveriteľnou ľahkosťou a  veľkou rezervou, príjemne sfarbeným hlasom vyrovnaným vo všetkých polohách, koncentrovaným tónom, kantabilne, technicky spoľahlivo, intonačne presne. S volumenom, kedy orchester nikdy nedokázal prekryť jeho hlas. Jeho postava podliaka bola herecky uveriteľná, ba priam živočíšna. V podstate sa stal výkladnou skriňou celej prvej premiéry a posunul ju o stupeň vyššie, než kde by sa inak nachádzala. Jeho alternantovi Jozefovi Bencimu táto rola zďaleka tak nesedí ako Beláčekovi, hoci aj Benci podal veľmi solídny výkon.

Ako Olympia sa predstavila Jana Bernáthová a na druhej premiére Eva Bodorová. Ária Olympie je veľmi nevďačná, pretože je notoricky známa a každú chybu v nej o to viac počuť. Navyše speváčka nemá v tejto opere už žiadne iné spievanie, takže ak áriu pokazí, nemá možnosť dojem zo svojho vystúpenia neskôr napraviť. Preto je to zrejme svojim spôsobom pre niekoho aj stresujúca ária. Pre obe speváčky bola dosť veľkou výzvou. Navyše ak počas náročného spevu mali predpísanú ešte aj nie ceľkom ľahkú hereckú akciu. Jana Bernáthová na viacerých miestach neintonovala úplne čisto, Eva Bodorová bola v tomto ohľade oveľa presnejšia a postavu zaspievala bez akýchkoľvek intonačných zaváhaní a rytmicky veľmi precízne. Na druhej strane, mohla si odpustiť dorobený nadrozsahový tón, ktorý nepôsobil kultivovane. Herecky bola tiež Bodorová o niečo výraznejšia, hoci Bernáthovej hereckej akcii v podstate taktiež nemožno nič vytknúť.

Vzhľadom na to, že medzičasom sa v už zverejnených recenziách a aj v internetových diskusiách pod nimi objavili názory, podľa ktorých sú obe speváčky spievajúce Olympiu hodnotené inak, než ich hodnotím ja, dovolím si vopred poznamenať, že ide o môj vyslovene subjektívny názor a nikomu ho nevnucujem. Rešpektujem, ak má niekto iný pohľad, ja som to ale videl a počul takto.

Gustáv Beláček tentokrát ako Dapertutto a Linda Ballová ako Giulietta

Eva Hornyaková sa predstavila ako Antonia. Bola úplne ideálnou predstaviteľkou tejto postavy. Lyricky nežná, vrúcna, mäkko nasadzujúca. Spievala s gráciou. Viac krát som si uvedomoval, ako jej farba hlasu celý čas pekne ladila so Spadaccinim. Jej alternantka Ľubica Vargicová sa v postave Antonie zrejme nie celkom našla, v nízkych polohách strácala farbu a v stredných polohách bolo miestami zreteľné aj vibrato. Herecky a emocionálne však bola presvedčivou Antoniou.

Rola kurtizány pripadla na prvej premiére Adriane Kohútkovej a v alternácii Linde Ballovej. Kohútková spevácky dominovala hlavne vo výškach. Herecky vytvorila uveriteľnú kreáciu mrchy. Linda Ballová bola vekovo o niečo vhodnejšou predstaviteľkou zvodkyne a jej hereckú kreáciu som „kúpil“ o niečo viac. Bola zmyselná a tak trochu šibalská, v každom prípade veľmi vierohodná. Spevácky bola na rozdiel od Kohútkovej viac vyrovnaná vo všetkých hlasových polohách.

Denisa HamarováMonika Fabiánová v role Nicklaussa predviedli obe bezchybný a veľmi spoľahlivý výkon. „Zrušenie“ nohavičkovej roly a inscenačné priznanie, že ide od počiatku o ženskú postavu, som vnímal neutrálne. Nič zásadne objavné, ani pozitívne pre inscenáciu tento krok nepriniesol, ale ani mi nijako nevadil.

Čo dodať na záver? Nevedel som sa ubrániť dojmu, že premiéra Hoffmanových poviedok bola reálnym odrazom rozpoloženia, v ktorom sa SND momentálne nachádza. Dobré veci a zlé veci vzájomne poukladané vedľa seba na jednej kope. Niektoré vyslovene špičkové výkony (Beláček) a niektoré špičkové trapasy (napríklad keď zapichnutý a dávno mŕtvy Schlémil musel na moment „ožiť“ a posunúť sa aby neprekážal zatiahnutiu opony) vzájomne koexistujúce počas jednoho večera.

Napriek všetkému, môj celkový dojem v prípade prvej premiéry nebol zlý. Avšak treba zároveň dodať, že mnou stanovená latka kritérií (vzhľadom na vzniknutú situáciu a jej celkový kontext) nebola nastavená príliš vysoko…

Peter Bleha

 

Diskusia  k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Do Re Mix

Flash news, recenzie a publicistika zo sveta vážnej hudby, opery a baletu